Foto: Rawpixel.com / Willy Stöwer: Titanic sinking, 1912.

„Problém kresťanstva — v staroveku aj dnes — spočíva v tom, že odmieta prijať status subjektívnej viery alebo miestnej povery, ktorej prívrženci s radosťou pridávajú ďalšieho boha do svetového panteónu jednotlivých božstiev. Kresťania budú vždy považovať svoje zjavenie za univerzálne a Boha za jediného Stvoriteľa, Pána a Spasiteľa. Práve preto Cirkev — hneď ako to bolo možné — vyšla z katakomb. Má totiž posolstvo adresované svetu, a nie členom elitného klubu. Preto v zásade neexistuje žiadna alternatíva k budovaniu kresťanskej civilizácie.“((Tento text Dariusza Karłowicza je súčasťou jeho knihy Koniec snu Konstantyna. Szkice z życia codziennego idei. Kraków: Ośrodek Myśli Politycznej, Księgarnia Akademicka, 2004. Vyšiel aj samostatne: Chrześcijanin w pochrześcijańskim świecie. Rozważania na czas se-kularyzacji, Więź 4 (546) 2004, 45 alebo v revue Teologia politiczna, Feb 21, 2022. Dostupný na internete: https://teologiapolityczna.pl/dariusz-karlowicz-chrzescijanin-w-pochrzescijanskim-swiecie-rozwazania-na-czas-sekularyzacji-1))

Cirkev sa po druhýkrát v dejinách ocitla v situácii diaspóry žijúcej vo svete, ktorý možno bez väčších výhrad nazvať pohanským. Hoci sa súčasnosť len málo podobá na časy Rímskej ríše, mnohé skúsenosti starovekej Cirkvi nadobúdajú nečakane aktuálnu hodnotu. Nie je preto prekvapujúce, že sa čoraz častejšie obraciame k antickým prameňom. Zvlášť cenné sa ukazuje najmä všetko to, čo poukazuje na všeobecné stratégie zaobchádzania s nekresťanským prostredím — čo vymedzuje oblasť možných kompromisov a zároveň odhaľuje príčiny konfliktu kresťanstva so svetom. Pri celkovom odstupe, ktorý si treba zachovať od historických analógií, sa zdá, že myšlienka návratu k predkonštantínovým prameňom je viac než len žurnalistickou frázou. Otázka, čo majú spoločné Atény a Jeruzalem, Akadémia a Cirkev, sa stáva opäť aktuálnou. Podobne ako v antike nejde len o pohanskú filozofiu, ale o celú kultúru — o všeobecné a praktické otázky — od každodenného života až po duchovno.

A predsa, hoci hranice Cirkvi a sveta sú dnes jasnejšie ako v čase duchovnej dominancie kresťanstva, obraz ešte zďaleka nie je ostrý. To, čo znižuje jeho čitateľnosť, je predovšetkým nejasná povaha sekularizujúcej sa kultúry. Základný rozdiel medzi dnešným svetom a predkonštantínovými časmi spočíva v tom, že hranicu medzi tým, čo patrí Aténam, a tým, čo patrí Jeruzalemu, stiera dvojznačná, pokiaľ ide o vlastnícke práva, konkurzná podstata kresťanskej civilizácie, ktorá sčasti odchádza do minulosti a sčasti do oblasti profánneho. Jej životaschopnosť v dobrom i zlom, v posvätnom i svetskom — aj keď ide len o život po smrti — je dostatočne významná na to, aby sme ju nemohli považovať za uzavretú kapitolu. Problém je v tom, že skutočnosť, ktorá nás obklopuje, si nezaslúži ani tak (alebo nielen) označenie nekresťanská, ale skôr postkresťanská — alebo, ako by povedal politický teológ: postkonštantínovská — a ignorovať práve tento rozdiel sa zdá byť príčinou veľmi vážneho zmätku. Nuž, niet návratu do čias pred bitkou pri Mulvianskom moste — a to platí bez ohľadu na to, či si niekto myslí, že to bol začiatok víťazstva alebo porážky.

Nepochybujem o tom, že problémy vyplývajúce z rýchlosti dekristianizácie súčasného sveta si zaslúžia, aby sme ich brali vážne. Nejasná povaha sekularizujúcej sa kultúry vytvára obrovský intelektuálny a morálny zmätok. Rýchlosť a rozsah erózie sa príliš ľahko bagatelizuje. Prvým príkladom je nedávna vysoko medializovaná otázka slávenia nedele. Hoci historicky nedeľa vďačí za svoj status dňa pracovného voľna náboženskému príkazu, dnes ju aj kresťania vnímajú najmä ako výsledok rozhodnutia zákonodarcov. Povedomie o tom, či ide o posvätnú povinnosť, alebo o naše svetské právo, ktoré môžeme pozastaviť, je, zdá sa, nízke. (Kto nechápe, o čom je reč, nech skúsi odmietnuť prísť v nedeľu do práce s odôvodnením, že je kresťan.) Na druhej strane môžeme nájsť množstvo príkladov tasenia mečov na sympatické, hoci náhodne akulturované symboly, ktorých sa následne zmocňuje komercia alebo chamtivá masová kultúra a dekristianizuje ich. Nie je dôvod umierať pre vianočný stromček, ktorý vyšiel z pohanstva a možno sa k nemu jedného dňa opäť vráti. Nebudem množiť príklady. Realita nám všetkým poskytuje až príliš veľa ťažkostí pri rozlišovaní medzi tým, čo je modifikovateľný zvyk, dejinami odetý do kresťanského šatu, a tým, čo je neodmysliteľnou požiadavkou kresťanského života. Problémom je, že žijeme v dobe, keď nie Hermes, ale Santa Claus (niekedy v podobe ženy v odvážnom negližé) je božstvom zimného marketingu, keď sa pojem „svetské Vianoce“ zdá byť taký koherentný, že dokonca aj pornografické časopisy vydávajú špeciálne vianočné čísla, a tituly zaoberajúce sa každodennými záležitosťami, ktoré sú nestráviteľné aj pre vlažných kresťanov, sa predbiehajú vo vydávaní receptov na štedrovečerné jedlá. V tomto zmätku je diskusia o dobrom, zlom a indiferentnom potrebná viac ako kedykoľvek predtým. V troskách kresťanskej civilizácie je mimoriadne ťažké rozlíšiť podstatu od ozdoby, rúhanie od nevkusu a zvyk, ktorý stojí za záchranu, od zvyku, nad ktorým možno mávnuť rukou.

Postoj pre čas sekularizácie

Ak sa Titanic potápa, je najvyšší čas zamyslieť sa nad postojom k odchádzajúcej kresťanskej civilizácii, a teda nad rozumným postojom pre čas sekularizácie. Niektoré názory sa už celkom jasne rysujú. Samozrejme, najlepšie sú vidieť extrémne postoje. Niektorí, povzbudzujúc orchester k väčšiemu elánu, sú naklonení brániť každú ozdobu. V duchu prisahajú, že aj keby bola pravda, že konštantínovsko-kresťanská loď ide ku dnu (čomu celkom neveria), oni vystúpia z lode ako poslední. Ostatní, naopak, vidia v tejto situácii príležitosť na obrodu. Veď kresťanstvo a kresťanská civilizácia nie sú to isté. Nech staré ornamenty zhoria, nech konečne zmiznú ťaživé privilégiá a poddanstvá, nech svetské ambície upadnú do zabudnutia a nech sa pred našimi očami konečne objaví čisté kresťanstvo zbavené ťažkopádneho kostýmu zvykov a obyčajov. Čo robiť? Hrať v orchestri alebo rúbať boky a urýchľovať potopenie rozbitého trupu? Je ľahké vysmiať sa takýmto parodovaným stranám konfliktu. Problém však nespočíva v tom, že obe strany sa mýlia, ale v tom, že obe majú za sebou vážne dôvody. Počúvajme.