Aká je nová generácia katolíkov, taká bude budúca Cirkev. Verbum prináša viacero esejí mladých katolíkov, mileniálov a príslušníkov generácie Z (Gen Z), o ich spiritualite a vzťahu medzi vierou, kresťanskou kultúrou a súčasnou spoločnosťou.
Priblíženie k novej generácii je však dôležité aj pre dnešok. Tak ako pri komunikácii s mladými nestačí len napodobňovať súčasné formy, aby sme im rozumeli, tak nestačí ani čerpať z reality 60., 70. či 80. rokov 20. storočia, formačných rokov generácií, ktoré dnes vedú Cirkev, aby sme správne uchopili výzvy, ktorým dnes čelíme. Mnohé z toho, čo bolo vtedy moderné, je dnes pasé a naopak. Technologická a informačná revolúcia, koniec komunizmu, dominancia liberalizmu a nástup progresivizmu zásadne zmenili tvár sveta a nastolili nové otázky o správnom vzťahu medzi kresťanskou a súčasnou spoločnosťou, vierou a kultúrou. Nedá sa žiť zo starého optimizmu. Treba sa pozerať na realitu súčasnými očami a rozumieť jej.
Ako teda prežívajú vieru súčasné mladé generácie?
Alžběta Janečková v rovnomennej eseji píše, že práve v citlivosti je sila Gen Z. „Jen co jsme se narodili, báli se naši rodiče, že vypukne válka, protože v televizi viděli 9/11. A ta nejistota jako by nikdy nepřestala.“ Janečková si myslí, že práve život v neistote, ktorý sa prejavuje ako citlivosť, je to vzácne, čo Gen Z môže ponúknuť spoločnosti a tak prispieť k zahojeniu tráum a excesov 20. storočia (napr. vojny, rozvoľnená sexualita).
Zároveň si spolu s ďalšími autormi uvedomuje absenciu pevného bodu v živote. Gen Z chýba to, čo napr. veľká slovenská katolícka generácia okolo Ladislava Hanusa považovala za vzácne, ale nedostatočné: prirodzené kresťanské prostredie, tradíciu, zvyk. Ako píše Ľuboš Slávik, „aby som sa priblížil bližšie k Bohu, potrebujem sa vrátiť na Oravu. Rozum sa stratí sám v sebe, pokiaľ nie je sprevádzaný zvykom a prostredím“.
Podobnú črtu nachádza vo viere aj mladá umelkyňa Annamária Trenčanová: „vyrastali sme v plodovej vode liberalizmu… naše prostredie… má na nás veľký vplyv, či chceme, alebo nie“. Trenčanová si všimla zásadný rozdiel medzi slovenskou katolíckou a progresívnou mládežou: kým katolíci sedia takpovediac na dvoch stoličkách, chcú byť doma tak v sekulárnom, ako aj kresťanskom prostredí, sú nevýrazní a boja sa vyjadriť katolícku vieru navonok, „v mojom progresívnom umeleckom prostredí sa mladí neboja… pred celým ročníkom hovoriť o svojich hlbokých presvedčeniach… napríklad že každého vlastný pohľad na realitu je pravdivý a objektívny, sebavedome prezentovať LGBT+ názory, obhajovať právo na potrat alebo sa deliť o svoje transcendentné (umelo vyvolané) zážitky“.
Príčiny, prečo sa mladí kresťania boja zdravo sa presadzovať, vidí Šimon Sádovský predovšetkým v nedostatočnej rozumovej formácii viery v kresťanských spoločenstvách, ktoré sú zamerané najmä na službu. „Jej dlhodobé zanedbávanie spôsobuje, že mladí kresťania si v sebe spravidla nesú myšlienkový chaos. Pociťujú napätie medzi svojím náboženským presvedčením a kultúrou, ktorá ich obklopuje…“ Podobnú diagnózu, ktorá sa netýka iba mladých v charizmatickom prúde, formuluje aj Dmitrij Olšovský: „Namiesto toho, aby prispôsobili svoju myseľ viere Cirkvi, chcú, aby sa viera Cirkvi prispôsobila ich mysleniu ovplyvnenému súčasnou kultúrou.“ Olšovský vníma, že mnohé pohľady súčasných mladých katolíkov, nielen charizmatickej spirituality, na kultúru, spoločnosť či politiku sú „často v rozpore s katolíckou náukou bez toho, aby si to vôbec uvedomovali. Ako keby žili v kultúrno-spoločenskom matrixe“. Z absencie rozumovej formácie potom vyplýva nielen nesprávny vzťah k svetu, ale aj ohrozenie samotnej viery, ktorá je náchylná prijať nesprávne teologické názory (chybné chápanie ekumenizmu, Druhého vatikánskeho koncilu a pod.).
Gen Z je však charakteristická aj individualizmom, ktorý sa vzpiera príliš priamej katechéze: „Jako Gen Z chceme Boha hledat,“ píše Janečková, „ale chceme, abyste ho hledali s námi, a ne nám sdělovali, jaký je. Přímočarost bude ve srovnání s nejistotou, bez které jsme život nikdy nezažili, vypadat neseriózně.“ Tento individualizmus sa však nevylučuje s otvorenosťou mladej generácie voči hľadaniu pravdy, a ako dosvedčuje Michal Malatinský, Matt Fradd či aj Alžběta Janečková, môže jej členov doviesť až napríklad k znovuobjaveniu tradície, latinskej liturgie či aj tradičných ženských rolí (na počudovanie rodičov a starších generácií hrdých na výdobytky posledných desaťročí) alebo k radikálnosti pre Krista skrze charizmatickú obnovu. Slovami Dmitrija Olšovského: „Charizmatici boli a sú iní – to pritiahlo mňa a priťahuje aj generáciu Z, ktorá nemá hlad po povrchnosti.“
Nové číslo Verbumu okrem hlavnej témy prináša aj ďalšie eseje na priesečníku kresťanstva a súčasnej spoločnosti (Čop, Hollý, Kollárik) a tiež esej od Jána Tomaštíka o futbale, na ktorom sa dajú ilustrovať princípy spoločného dobra. Do čísla prispel aj Timotej Križka esejou o modlitbe, Andrej Gejdoš reakciou na text M. Čopa Kde sa stratilo katolícke umenie? z predchádzajúceho čísla, mladý ilustrátor Peter Ličko, básnik Marián E. Reisel a recenziami Peter Brenkus a Michal Malatinský.
Tu Rex gloriae, Christe!
