Presne pred rokom na stránkach tohto časopisu vyšli svedectvá viacerých členov redakcie o 30 rokoch Slovenska, ktoré sa často dotýkali nielen spoločenského vývoja, ale aj osobného duchovného vývinu jednotlivých autorov. V určitom zmysle sa aj ja – pri príležitosti témy 60 rokov od vyhlásenia koncilovej konštitúcie Sacrosanctum concilium – zapojím v podobnom duchu.

Na rozdiel asi od väčšiny kolegov z redakcie nepochádzam z nábožensky založenej rodiny, i keď som vďačný rodičom, že ma dali v škole na náboženstvo a nie na etiku, či ako sa vtedy volala „sekulárna“ alternatíva. V detstve som mal náboženskú formáciu prakticky len v škole vrátane príprav na prvé sväté prijímanie a birmovku – oba razy s poľským kňazom v minoritmi spravovanej Farnosti sv. Michala v bratislavskej Karlovej Vsi, medzitým s katechétkami. Pamätám si, ako sa pôvodne pohodlná väčšina triedy chodiaca na náboženstvo scvrkla na malú hŕstku, ktorá vydržala až do birmovky. Našťastie vrátane mňa. Deo gratias.

Inak môj duchovný život, záujem o Cirkev a vzdelávanie vo viere boli až na pár momentov nadšenia v detstve (krátko som chcel byť aj kňazom) veľmi chabé. Sviatostný život som mal limitovaný na predvianočnú svätú spoveď (žiaľ, bez serióznejších príprav) a niekoľko následných svätých prijímaní. Dnes je to isto citeľne viac posunuté, ale už v prvých rokoch 21. storočia neboli hlavnoprúdová kultúra a mediálne prostredie voči Cirkvi veľmi prajné. Preto som posledný ročník na náboženstve strávil v kritických polemikách s naším pátrom Witoldom (toho času pôsobí už niekoľko rokov kdesi v USA) a kritizoval som Cirkev z pozícií vzorného konzumenta dominantnej kultúry a médií. Liberálny katolík ako vyšitý. Nejaký čas po birmovke som dokonca takmer úplne prestal chodiť do kostola. V roku 2009 som sa síce po troch rokoch k praktizovaniu vrátil, ale opäť to bolo bez hlbšieho záujmu, akoby len z čistej povinnosti (rudimentárnu vieru som, myslím, nikdy nestratil), o už spomenutom sviatostnom minimalizme ani nehovoriac. 

Moja cesta do Damasku prišla až po ďalších troch rokoch, keď ma okolnosti zaviali na jeden vysokoškolský semester „na Erasmus“ do juhošvédskeho Lundu. Prvá svätá omša, na ktorej som sa na pôde tejto severogermánskej krajiny zúčastnil, bola v nedeľu o šiestej večer v tamojšom značne modernom katolíckom Kostole sv. Tomáša Akvinského, pričom oznamy, ktoré som našiel na internete, pri tejto svätej omši obsahovali neurčitú poznámku o gregoriánskom ríte. Nuž skúsil som práve túto bohoslužbu, lebo svätá omša v angličtine bola iba každú druhú nedeľu a práve vtedy nebola. Návšteva tejto svätej omše bola pre mňa malým šokom – kňaz bol otočený chrbtom, okrem kázne hovoril po latinsky (čo však bolo pre mňa lepšie ako švédčina, keďže trochu latinčiny som absolvoval na právnickej fakulte) a celý priebeh tejto liturgie sa mi zdal značne iný oproti tomu, čo som poznal. Samozrejme, v tom čase som o nejakej zmene rímskokatolíckej svätej omše koncom šesťdesiatych rokov 20. storočia či nebodaj o apoštolskom liste motu proprio Summorum pontificum vtedajšieho pápeža netušil absolútne nič. Mal som len postreh z detstva, prečo pri svätých omšiach v starších kostoloch je všetka tá paráda (oltár) kňazovi pri celebrovaní za chrbtom a ten slúži len na relatívne malom a stro­hom stolíku (obetný stôl).