Druhé číslo Verbumu rozoberá fenomény sekularizácie a sekularizmu a hľadá na ne odpoveď. Túto tému som vo Verbume začal pred viac ako rokom. Následne prišla reakcia od Mariána Kunu. V tomto čísle diskusiu rozširujeme a prehlbujeme. 

Sekularizácia ako proces dekristianizácie spoločnosti je v pohybe. Podiel kresťanov v spoločnosti klesá (medzi rokmi 2011 — 2021 o viac ako 7 % a zároveň počet ľudí bez vyznania stúpol o viac ako 10 %). Nie je to ešte také drastické ako na západ od nás, ale blížime sa. Prečo? A čo môžeme a máme robiť?

To, čo majú všetky verbumovské texty spoločné je, že nevidia riešenie v prispôsobovaní kresťanstva modernite. Zároveň sa líšia perspektívou (niektoré sa zameriavajú na politiku, iné viac na kultúru či náboženský život) a aj návrhmi, čo robiť. Viacerí autori na seba nepriamo reagujú či medzi sebou polemizujú. 

Sekularizácia cez politiku

Prvé dva texty sa týkajú politiky. Sekulárny štát (navzdory deklaráciám o hodnotovej neutralite) prostredníctvom legislatívy, politických symbolov a celkovej politickej kultúry oslabuje kresťanský charakter slovenskej spoločnosti, a to tým, že popiera integrálny rozmer kresťanského života, keď kresťanské princípy vylučuje z oblasti politickej aktivity (legislatívnej, exekutívnej aj súdnej) a jej interpretácie. „Najväčšie výzvy pre neutralitu štátu,“ píše Michal Malatinský, „predstavujú hodnotové matrice, ktoré pôsobia implicitne cez chápanie, výklad a aplikáciu právneho poriadku štátnymi orgánmi, čím následne formujú hodnotový svet danej spoločnosti a jej jednotlivých členov.“ Malatinský presvedčivo ukazuje ako v súčasnosti súdy pod pláštikom neutrality presadzujú aktuálny dominantný svetonázorový prúd v európskom politickom prostredí. 

Kým Malatinský poukázal na ideologické mimikry tzv. neutrálneho sekulárneho štátu najmä v súdnej praxi, Ján Tomaštík sa zameral na nemožnosť morálnej neutrality v liberálnej politickej teórii, ktorá predstavuje dominantnú interpretáciu sekulárneho štátu. Tomaštík ukazuje, že liberálne chápanie osoby nie je eticky neutrálne, ale vychádza z hodnotovej predstavy morálnej autonómie, ktorá sa v posledných desaťročiach zameriava predovšetkým na obranu Freudovsko–marxistického chápania sexuality ako kľúčového aspektu dobrého života. Práve tým vysvetľuje súčasné zužovanie rozsahu tolerancie a pluralizmu. „Prečo by sme mali rešpektovať cirkvi ako inkubátory ‚homofóbie‘, ‚transfóbie‘…? Ak je sexuálna identita jadrom osobnosti, je proti ľudskej dôstojnosti oponovať jej. Rovnaký princíp sa aktualizuje aj v témach genderu; popretie identity človeka — právne, verbálne… — je novým smrteľným hriechom.“

Čo o sekularizme hovorí teológia…

Väčšina textov druhého čísla však nie je úzko politických. Scott Hahn v žánri politickej teológie argumentuje, že sekularizmus je jednoducho modloslužba. Kým človek bol stvorený pre to, aby žil v súlade s Božou harmóniou, sekularizmus túto harmóniu ruší, neutralizuje kresťanstvo a otvára priestor pre nové sekulárne náboženstvá. „Relativizmus čistí pole od starých právd, no ide len o časť procesu: objavujú sa nové pravdy, ku ktorým ľudia lipnú rovnako zúfalo ako k starým. Sekularizmus rovnakým spôsobom čistí pole od starého náboženstva, no ani toto nie je stabilný bod. Objavujú sa nové náboženstvá a predmety úcty a poklony, aby sa pre nás stali novými princípmi usporiadania života a spoločnosti.“

… sociológia potvrdzuje

Hahnov teologický pohľad potvrdzuje zo sociologického hľadiska Mary Eberstadtová. V rozhovore pre Verbum tvrdí, že sekularizácia vedie k vzniku nových sekulárnych náboženstiev vrátane nového typu „svätcov“, sviatostí a pod. Podľa nej by sa Katolícka cirkev mala poučiť z protestantských cirkví a nemala by sa snažiť včleniť tieto nové sekulárne náboženstvá pod svoje krídla, pretože „vzdanie sa dogmy neprinesie viac ľudí do Cirkvi. Má to presne opačný účinok.“ 

Pred rovnakými trendmi varuje aj Mark Regnerus: „Posledná synoda Cirkvi o synodalite má, žiaľ, len málo spoločného s odporom voči sekularizácii. Nie je o sviatostiach ani o evanjelizácii… jej princípy odrážajú už prebiehajúcu sekularizáciu. Ustavičná starosť o osoby na okraji — vždy beztvárne zoskupené podľa skupinových identít — odráža menej záujem o ich skutočnú evanjelizáciu a blaho, než túžbu niektorých, aby demografia Katolíckej cirkvi bola iná, ako je (niektorí by to nazvali ako ‚prebudenie‘).“

Regnerus vidí odpoveď v kresťanskej výchove najmä v rodinách. V hodnotách odkresťančeného sveta vidí predovšetkým nepresvedčivú a pochybnú alternatívu kresťanského pohľadu: „Vo svete, kde sa inteligentní ľudia skrývajú za anonymnými užívateľskými menami, hovoria o ‚priateľoch‘, ktorých nikdy nestretli, tvrdia, že život nemá zmysel, že muži sa môžu stať ženami, že ženy sú najšťastnejšie, keď sú nespútané najpozoruhodnejším darom života, ktorý môžu zušľachťovať len ony, a že planéte najlepšie poslúži, keď nás bude menej, je pre mňa, úprimne povedané, čoraz ťažšie veriť v ‚dobrá‘ sekularizovaných ľudí.“ A pokračuje: „To, čo spôsobuje sekularizáciu, je menej dôležité — pretože vždy sa niečo nájde — ako to, kto môže sekularizácii zabrániť: matky a otcovia, ktorí deň čo deň a mesiac čo mesiac dôsledne vykonávajú prácu kresťanskej výchovy.“

Sekularizácia a odmietnutie tradície

Problém však je, že rodičia v západnom svete jednoducho neodovzdávajú vieru. Mladý holandský konvertita Paul van Vulpen vidí hlavný dôvod v odmietnutí tradície: „Za najzásadnejšiu prekážku prijatia kresťanstva považujem radikálne odmietnutie tradície v západnej Európe. Nemám na mysli vzburu tínedžerov proti tomu, čo im hovoria rodičia. Skôr rozpoznávam v generácii mojich rodičov hlbokú nedôveru k všetkému starému, čo si robí nárok na náš život. Je to odmietnutie uznať, že žijeme v spoločnom príbehu. Rodičia nie sú schopní odovzdať živú vieru, pretože nikdy nepochopili jej hodnotu. Nikdy nevideli vieru ako všeobjímajúci príbeh, ktorý spája celé ľudstvo v spoločnom cieli. Prežívajú zásadnú nedôveru k tomuto nároku tradícií, pretože by mohol prevážiť ich nadobudnutú modernú slobodu. V dôsledku toho však plávame životom bez tradície, a teda bez pochopenia času, priestoru a zmyslu.“

Lenže dá sa vrátiť k tradícii vo svete, ktorý sa emancipoval od tradície? Ako nadviazať na to, čo sa prerušilo? Dariusz Karłowicz ukazuje, že na tieto otázky nemáme jednoznačné odpovede. Obe strany sporu majú podľa neho na svojej strane presvedčivé argumenty. Jednak tí, ktorí vidia v sekularizácii príležitosť, ako by sa kresťanstvo mohlo zbaviť nepodstatných kultúrnych prílepkov: „Nie je dôvod umierať pre vianočný stromček, ktorý vyšiel z pohanstva a možno sa k nemu jedného dňa opäť vráti.“ Ale pravdu majú podľa neho aj tí, ktorí cítia, že pri snahe o čisté kresťanstvo sa znehodnotí aj samotná viera a že viera, civilizácia a tradícia sa nedajú od seba ľahko oddeliť: „Omyl horlivých hrobárov kresťanskej civilizácie spočíva v ich nepochopení tajomstva vtelenia. Ilúziou — nebezpečnou ilúziou — je takzvané čisté kresťanstvo, po ktorom vždy túžia tí, čo ochotne otvárajú brány barbarom… Mávneme rukou nad Duchampovými fúzmi namaľovanými na obraz Jasnohorskej Pani a hneď uvidíme kríž v pisoári.“

Výzva pre kresťanskú kultúru alebo kresťanský život?

Podobne ako Karłowicz uvažuje aj Timotej Križka, ktorý v súčasnej sekularizovanej kultúre vidí pre kresťanstvo aj príležitosť. Zároveň neodmieta dôležitosť kresťanskej kultúry aspoň v imaginácii: „V Bratislave dokonca premenovali Most SNP na Most Božieho milosrdenstva. Bratislavská kaviareň nenechala na seba dlho čakať a spontánne reinterpretovala socialistické UFO na Srdce Ježišovo stojace na dvoch pilieroch symbolizujúce dvojitú božsko-ľudskú podstatu Krista či Starý a Nový zákon, o ktorý sa opiera naša viera. Oceľové laná vychádzajúce z Božského Srdca automaticky pripomínali krv a vodu — lúče milosrdenstva, ktoré držia most, a my vďaka nim dokážeme prekročiť rieku, dostať sa z jedného brehu na breh druhý.“ Imaginácia však nie je realita. 

Križkovým riešením je adorácia, ktorá premieňa náš pohľad na realitu: „Z kostola odchádzam zaprášený a na kosť premrznutý, ale už nevidím krajinu, v ktorej sa zatvárajú kostoly, ale krajinu, ktorá otvára katakomby.“ Karlowicz však Križkovi oponuje: „Bola vôbec niekedy Cirkev v katakombách inak ako z donútenia? Uvažovanie v analógiách môže ľahko viesť k zmätku. Cirkev sa neocitla v úkryte z vlastnej vôle, ale z nevyhnutnosti. Zatlačilo ju tam prenasledovanie, nie záľuba v stiesnených chodbách, tajomná atmosféra alebo pohŕdanie svetom.“ A dodáva: „Kresťania budú vždy považovať svoje zjavenie za univerzálne a Boha za jediného Stvoriteľa, Pána a Spasiteľa. Práve preto Cirkev — hneď ako to bolo možné — vyšla z katakomb. Má totiž posolstvo adresované svetu, a nie členom elitného klubu. V zásade preto neexistuje žiadna alternatíva k budovaniu kresťanskej civilizácie — jediný spor, ak vôbec nejaký, môže byť o tom, aká bude jej architektúra, s kým budeme stavať a koľko zo starej stavby sa použije na stavbu ďalšej.“

Podmienkou misionárskeho a civilizačného poslania Cirkvi je však starosť o kresťanské srdce. Križka sekularizáciu vníma ako duchovnú púšť, ktorá môže očisťovať od falošného kresťanstva prosperity: „Kráčam krajinou, v ktorej návšteva chrámu znamená skôr stratu pýchy ako zisk spoločenského postavenia. Úspešný politik nepotrebuje na billboardoch kľačať so zopnutými rukami. Na nedeľnej bohoslužbe už nezbiera hlasy. Krst nie je vstupenkou do úspešnej firmy. Kresťanstvo nie je zárukou pohodlného života. Viera neukolísava, ale vyrušuje. Kristus nemusí byť populárnou celebritou alebo superhrdinom, ale Spasiteľom duše. Kresťanom sa byť oplatí vtedy, keď sa byť kresťanom neoplatí.“

Milí čitatelia, aj takto sa dá čítať druhé číslo Verbumu. Zďaleka to nie je všetko, pozývam vás pokračovať…

Tu Rex Gloriae, Christe!