Televízne prenosy z významných podujatí a udalostí – k takým patrila nepochybne 15. júna aj slávnosť inaugurácie nového slovenského prezidenta aj so slávnostným Te Deum – sleduje mix obyvateľov od sympatizantov, veriacich, agnostikov, neznajbohov, hudobne vzdelaných aj bez akéhokoľvek vzťahu k hudbe… Súčasťou slávnosti bola aj tentoraz hudobná produkcia. Tá – vraj – nepotrebuje komentár, je zrozumiteľná všetkým a priori. A predsa.

Prvá oficiálna – prirodzene dominujúca – časť v Redute mala prostredníctvom riaditeľa Slovenskej filharmónie aj slovný komentár k pomerne známym dielam z našej hudobnej archívnej kultúry predminulého storočia, ktoré zazneli. Kto by sa bol nádejal, že zaznie aj nové príležitostné dielo súčasného slovenského skladateľa, mýlil  by  sa. Nik (asi) nič u nikoho neobjednal. No comment.

Druhá oficiálna – prirodzene nedominujúca ale rovnocenná – časť slávnosti sa konala v Katedrále sv.  Martina. Nešlo pritom o ekumenickú bohoslužbu – ako ju prezentovali niektoré médiá – ale o rímskokatolícku omšu (prezident je rímskokatolíckeho vierovyznania) aj so slávnostným ambrosiánskym hymnom Te Deum laudamus/Teba Bože chválime. V tejto časti osláv sme k relatívne neznámym hudobným dielam nedostali žiadny informačný servis televízneho prenosu ani slovný komentár. Diváci/poslucháči sa tak nedozvedeli, že diela, ktoré zazneli v sakrálnom priestore v skvelej dramaturgii, reprezentovali významných svetových skladateľov, slovenských nevynímajúc. Okrem výnimočnej dramaturgie išlo aj o výnimočnú interpretáciu mimoriadne náročných skladieb. Čím a kým sa všetci účinkujúci zaskveli  pred celebritami zo zastupiteľských úradov a veľvyslanectiev na Slovensku, pred významnými zahraničnými aj domácimi osobnosťami, ale aj pred širokou kultúrnou verejnosťou a prezentovali vysokú úroveň slovenského interpretačného sakrálneho umenia?

Všetko mali v profesionálnych rukách súrodenci Gabčovci – skladateľ Ľuboš a organista Daniel, s menami ktorých sa už dlhodobejšie spájajú aktivity po profesionalizácii cirkevného hudobného života a ktorí častokrát prinášajú inšpiračné a realizačné podnety aj zo zahraničia. V týchto intenciách pred tromi rokmi inicioval Daniel aj vznik nového zborového telesa, pracujúceho už na profesionálnej úrovni. Vox cantoris – zbor pri Katedrále sv. Martina – z hudobne vzdelaných členov, exceloval od prvej po poslednú skladbu. 

Po slávnostných prezidentských fanfárach zaznelo hudobné biblické posolstvo In principio creavit Deus/Na počiatku stvoril Boh op. 21 Ľuboša Gabča (1995), absolventa VŠMU v Bratislave, v súčasnosti  študenta kompozície na Pápežskom inštitúte pre posvätnú hudbu v Ríme. Niekoľko minútové dielo pre organ, dychovú plechovú sekciu a tympany svojou expresívnosťou naštartovalo pôvodnú slovenskú hudobnú produkciu, s pokračovaním v niekoľkých častiach ordinária Gabčovej Omše B dur:  Polyfonicko-homofónne koncipovaná Gloria s prelínaním soli, tutti a organovým sprievodom mala prekvapujúci záver v dynamike ppp, efektným harmonickým spracovaním aj sekundovými zahusteniami hlavnej melodickej líniebol ozvláštnený Sanctus a v hudobnej pokore znel Agnus Dei. Inovované časti propria, s výrazným skladateľským rukopisom „modernej“ cirkevnej hudby, boli akoby alúziou na pôvodný známy hudobný zápis a znenie. V Responzoriálnom žalme a Aleluji  sa popri zbore a organe opäť exponovali v Gabčovej úprave dychové nástroje spolu s tympanmi v zvukovo prekrásnej dynamickej škále v duchu responzoriálneho aj antifonálneho prednesu. 

Na úvod omšového ordinária zaznelo „pohostinne“ veľkoryso zaradené vznešené Kyrie z romantizujúcej omše francúzskeho skladateľa Louisa Vierneho (1870 – 1937) Messe Solennelle/Slávnostná omša op. 16 pre 4-hlasný zbor (SATB) s viacnásobným divisi, pôvodne písaný aj pre dva organy. Majstrovsky zvládnuté  zborové party pod vedením dirigentky Evy Gabčovej, absolventky VŠMU, začínali najprv unisono v mužskom pianissime, postupne expandovali do ženskej časti zboru a s decentne registrovanými organovými interlúdiami, spolu s výbušným a akordicky veľkolepým organovým prológom, dokonale naplnili vstupnú časť omšového ordinária s výraznou dynamicko-harmonickou gradáciou. Organový part nezaprel efektný rukopis slávneho parížskeho organistu Charlesa Mariu Widora (1844 – 1937), Vierneho umeleckého mentora a v Danielovi Gabčovi (1989), absolventovi VŠMU v hre na organe a klavíri, našiel ideálneho interpreta.

V duchu ekumenizmu zaznelo dielo slovenského skladateľa – zbožného luterána, ako sa Ivan Hrušovský(1927 – 2001) zvykol sám označovať, ktorému sa katolícka liturgia páčila pre svoje bohatstvo, kontrasty a veľa hudby. Z jeho nemalého odkazu cirkevných opusov zaznel v offertóriu Žalm 23 Dominus pascit me/Pán je môj pastier s náročným polyfonicko-sónickým pletivom viachlasu, v nezvykle zahustených modálnych aj tonálnych štruktúrach s precítenou interpretáciou a záverečnými sonórnymi, postupne „miznúcimi“ hlasmi v basových líniách.

Priestor v liturgii dostal aj francúzsky skladateľ, organista a ornitológ Oliver Messiaen (1908 – 1992), jedna z najvýraznejších osobností hudby 20. storočia, ktorého tvorbu  zásadne ovplyvnila hlboká katolícka viera. Jeho farebná hudba – chromestézia – mala k dispozícii maliarsku hudobnú paletu v motete O sacrum convivium/O posvätná hostina, kde aj pri mimoriadnom „premnožení“ disonancií par excellence zaznelo moteto v bravúrnej interpretácii členov zboru spôsobom, akoby išlo o jednoduchú pieseň. Messiaen priniesol do katedrály pokoj, zimomriavky a pri druhom  opakovaní O sacrum … aj dynamicky aktuálnu apeláciu. Nádherný hudobný sylabizmus ozdobila v sopránovom parte krištáľovo čisto efektne zaspievaná melizma a vokálna pokora ukončila skladbu v posledných  taktoch v úplnom hudobnom tichu. Zvláštne, tajomné až mysteriózne ticho bolo dokonalou dramatickou bodkou.

Nezvyčajný hudobný záver má svoj prapôvod v Hymne o Márii Efraima Sýrskeho s neskorším textom Jeremy Ashtona Orientis Partibus a s hudbou kanonika parížskeho Notre Dame Pierra de Corbeil. Ako nápev sa použil aj pre Orientis Partibus Adventavit Asinus/Prišiel oslík z východu – ako hymnus chváliaci oslíka, na ktorom išla Mária z Nazaretu do Betlehema. Pieseň vo forme stredovekého conduktu bola súčasťou Fete de l’Ane (Sviatok osla), ktorý oslavoval útek Sv. rodiny do Egypta a bol súčasťou vianočných kolied vo Francúzsku najmä v 13. storočí. V roku 1977 sa nápev dostal do hymnickej knihy anglikánskej, kongregačnej, metodistickej aj presbyteriánskej cirkvi.

Aktuálna história nápevu a jeho spracovanie sa datuje do roku 2003, keď vydal EC Shirmer Music v Bostone súbor skladieb, ktoré skomponoval a upravil Leo Nestor. Jej súčasťou bola aj pieseň o slávnej Panne. Vznikla na objednávku zboru v katedrále Madeliene v Salt Lake City v americkom Utahu. Výrazne optimistická zborová skladba Virgin Great and Glorious/Veľká a slávna Panna amerického skladateľa Lea Cornelia Nestora (1948 – 2019), významnej skladateľskej aj pedagogickej osobnosti, zaznela na záver slávnostnej katedrálnej liturgie v jemne gospelovskom štýle. Jej autor patril v roku 1984 k štyrom zakladajúcim členom Konferencie rímskokatolíckych katedrálnych hudobníkov,  v rokoch 1984 – 2001 bol hudobným riaditeľom v Bazilike Národnej svätyne vo Washingtone, DC a profesorom hudby Justine Bayard Ward.  Štyrikrát získal poverenie napísať pôvodné dielo pre pastoračné návštevy pápežov v USA – pre Jána Pavla II., Benedikta XVI. a súčasného Františka. V roku 2016 dostal od pápeža Francesca za službu cirkvi rytiersky titul Equestrian Order sv. Gregora.

Výnimoční profesionáli z chóru v Dóme sv. Martina v Bratislave ukončili svoje aktuálne vystúpenie v podstate v anonymite. Boli však dostatočne inšpiratívni aj mimoriadne hudobne „hluční“ aby ich „anonymita“ netrvala dlho. Sociálne siete už zachytili nezvyčajnosť ich interpretácie ako výnimočnej hudobnej stránky liturgie, prekračujúcej aj rámec našej vlasti. Ich výkon aj vystúpenie bol aj významnou historickou udalosťou sui generis.

A to nie je vec každodenná. Bravo.