(Inštrukcia k tomu, ako vidieť more rozostúpiť sa a prameň vody na púšti vytrysknúť)

Splním svoje skryté túžby a slovami namaľujem obraz krajiny, v ktorej by som rád žil. (Ak môžu ikonopisci štetcom písať ikony, prečo by sme nemohli my perom maľovať?) Bude to obraz ktorého podoba je dôvodom fraktúr nosov aj sŕdc. Jeho podoba je diskutovaná v krčmách pri nie prvom pive aj v kaviarňach pri nie poslednej káve. Farby a tvary tohto obrazu preberajú ľudia v roztrhaných montérkach aj vo vyžehlených oblekoch. V starej, rachotiacej škodovke, ale aj v tichom sa pýšiacej tesle. Ako doma pri nedeľnom obede, tak i v televíznom štúdiu. Obraz krajiny, ktorú voláme domovom.

Je to Slovensko, ktoré ako prvé nielen vo svojich mestách, ale i dedinách postavilo „covidové stĺpy“, ktoré by pripomínali, ako sa najvyspelejšia civilizácia sklonila na kolená v svojej bezmocnosti. Civilizácia, ktorá svojou „mágiou“ dokáže predĺžiť ľudský život. Nielen vymeniť srdcia dvom ľudom, ale vyrobiť aj srdce úplne nové. Civilizácia, ktorá dokáže nahradiť granátom odtrhnutú nohu ukrajinského vojaka alebo vyžehliť vrásky pomaly sa rozkladajúcej femme fatal, sa odrazu v bezmocnosti a strachu pozamykala v bezpečí svojich domovov. Nebezpečné ochorenie záhadne zmizlo, milióny vopred vyrobených respirátorov horia v spaľovniach a my nielen z vďaky alebo aj ako memento zhmotňujeme naše zvolanie do stĺpov, skamenených modlitieb.

Jeden vyrobený z plastových fliaš a nepoužitých respirátorov nafarbených farbou vyrobenou z dvadsaťštyri-karátového zlata stojí na Hlavnej ulici v Košiciach len pár metrov od vstupu do Dómu svätej Alžbety. V Banskej Štiavnici pamiatkový úrad nedovolil permanentnú inštaláciu, a tak miestni umelci k siedmim svätcom, ktorí už tri storočia strážia morový stĺp na Trojičnom námestí, priviedli ďalšieho — nedávno kanonizovaného svätého, kňaza, ktorý počas nákazy navštevoval osamotených starých ľudí a počas svätých omší odmietol vyhnať ľudí zo svojho malého kostola. Brány jeho kostola ako jediné z hygienických dôvodov zatvorené neboli.

V Bratislave postavili stĺpy tri. Jeden historický na Hviezdoslavovom námestí pozostáva z pôvodných sôch stratenej bratislavskej kalvárie. Sochy sa našli vo vilách komunistických funkcionárov, ktorí tehly z kalvárie použili na stavbu svojich garáží a sochy ako milý doplnok jazierka či altánku v záhradách hradného kopca. Druhý stĺp postavili súkromní investori, pre ktorých ukončenie covidu znamenalo záchranu ich podnikateľskej činnosti v priestoroch Eurovei. Tretím stĺpom sa stal Slavín, kde z piedestálu zosadili silného neporaziteľného sovietskeho vojaka a na jeho miesto bol umiestnený zmŕtvychvstalý Kristus vychádzajúci z hrobu. Vojak prešiel úpravou a kajúcne sklonil svoje svalnaté telo pri päte samotného stĺpu. Pri slávnostnom otvorení na cintorín preniesli aj ostatky karpatských Nemcov, ktorí boli počas tohoto povstania popravení.

V Bratislave dokonca premenovali Most SNP na Most Božieho milosrdenstva. Bratislavská kaviareň nenechala na seba dlho čakať a spontánne reinterpretovala socialistické UFO na Srdce Ježišovo stojace na dvoch pilieroch, symbolizujúce dvojitú Božsko-ľudskú podstatu Krista či Starý a Nový zákon, o ktorý sa opiera naša viera. Oceľové laná vychádzajúce z Božského Srdca automaticky pripomínali krv a vodu — lúče milosrdenstva, ktoré držia most, a my vďaka nim dokážeme prekročiť rieku, dostať sa z jedného brehu na breh druhý.

Počas nasledujúcich rokov vláda schválila protiinterrupčný zákon na základe iniciatívy Slovenských vedcov pracujúcich v SAV, ktorým sa podarilo definitívne potvrdiť prítomnosť osobnosti človeka už od momentu splynutia spermie s vajíčkom. Konferencia biskupov Slovenska sa do tejto inciatívy takisto zapojila, a tak sa podarilo upraviť legislatívu a pravá hodnota človeku bola prinavrátená. Ľudská bytosť nie je definovaná iba svojou schopnosťou autonómne myslieť či konať, ale jej hodnota spočíva v bytí samotnom. To malo, samozrejme, dopad aj na postavenie ľudí so zdravotným znevýhodnením či na starých ľudí, ktorým bola navrátená ich nenahraditeľná spoločenská dôležitosť. Napríklad ľudia s Downovým syndrómom či dôchodcovia k lôžku pripútaní zrazu mali najbližšie k mníchom, ktorí opúšťajú svet aktivizmu a produktivity, aby liečili nás činných z pocitu dôležitosti. Sú to oni, ktorí nás najviac vyrušujú, keď nám svojím životom dokazujú, že rozum dopovaný ušľachtilými poznatkami a naše zdravou stravou živené telá nie sú tým bohatstvom, na ktoré by sme mali byť hrdí. Oni nám dávajú nádej, že keď nám anjel Alzheimer zoberie aj tie posledné spomienky a jeho brat Parkinson zneistí náš pevný postoj, tak to nemusí skončiť pádom na tvrdú zem, ale objavením krídel a naším prvým vzletom.