Verbum
Text týždňa
choral-book-g8eb85ac16_1280

O (ne)želaných rozdieloch medzi pop-music a gregoriánom

In medias res Taliansko, Rím. Veľká noc 2019, sobota večer. Bazilika sv. Petra ponorená do tmy. Tisíce pútnikov v napätí. Tisíce pútnikov, ktorí čakali celé popoludnie v rade na to, aby sa mohli dostať na veľkonočnú vigíliu s pápežom Františkom. Čakali v rímskych uliciach, uprostred stánkov s ružencami, taxíkov a holubov. No teraz sú už vnútri baziliky a čakajú v tichu tmy. Napäté očakávania. Zrazu ticho pretne hlas diakona intonujúceho starobylý nápev, ktorý vracia už po stáročia nádej všetkým veriacim: „Lumen Christi“, Kristus, svetlo sveta. Vo vstupnej bráne baziliky sa objaví skutočne diskrétne svetlo sviečky a sprievod dôstojne vpláva do hlavnej lode chrámu. Od paškálu sa začnú pripaľovať sviece veriacich, svetlo začína víťaziť nad tmou a diakon znova zaspieva, tentoraz o čosi vyššie a azda aj preto o niečo smelšie: „Lumen Christi.“ Sprievod sa približuje k oltáru, svetla je čím ďalej, tým viac, až diakon zaspieva tretíkrát: „Lumen Christi.“ Rozsvietia sa svetlá a ľud odpovie ako jeden muž: „Deo gratias.“ A ja si tak nejako medzi riadkami uvedomujem, že v tom Deo gratias je niečo viac ako v tom našom zabehanom Bohu vďaka. Je v ňom radosť z toho, že Kristus vstal z mŕtvych, z toho, že náš rozsudok smrti bol zrušený, ale aj z toho, že túto radosť môžem prežívať trochu výnimočne. Tu, nad hrobom sv. Petra, tu, blízko pápeža, Petrovho nástupcu, tu, spolu s pútnikmi z nespočetných krajín sveta, spievajúc „Deo gratias“. Spievajúc ho tými istými slovami, tým istým rytmom a tou istou melódiou, ktorou ho spievali toľkí kresťania po stáročia. Cítim zimomriavky. A tiež vieru, vieru v to, že toto všetko nie je len nejaká legenda, ale historická pravda. V tom Deo gratias počujem spev prvých kresťanov a to, kvôli čomu neváhali riskovať svoj život. Kristus vstal skutočne z mŕtvych a my sme toho svedkami. [1]Prebudím sa zo svojho zahĺbenia a uvedomujem si, že mnohí veriaci, zvlášť mladí, sú nielen dojatí, ale aj prekvapení. Poznajú aj inú liturgiu. Niečo menej slávnostné, menej vznešené, menej starobylé, viac improvizované. A možno práve preto niečo familiárnejšie a viac cool. Namiesto organa gitary, namiesto starobylých nápevov súčasné chválové alebo gospelové pesničky, namiesto latinčiny moderné jazyky. Doma je všetko inak, no zároveň na tom, čo vidia tu v Ríme, ich niečo fascinuje. Je to kvalita zboru? Invenčnosť organistu? Akustika?Myslím, že odpoveď nie je až taká jednoduchá, a zároveň na to, aby sme sa priblížili k ideálu liturgickej hudby na relatívne malom priestore tohto textu, určité zjednodušenia sú nevyhnutné. Už len na to, aby sme definovali otázku, na ktorú sa pokúsi odpovedať tento text. Podľa akých kritérií by mala byť tvorená a interpretovaná súčasná liturgická hudba? Ako by mala vyzerať aktualizácia Cirkvi v tomto smere?Alebo ešte jednoduchšie: organ alebo gitara? K podstate veciAk predmetom nášho bádania je liturgická hudba, otázka o podstate veci smeruje v prvom rade k svätej omši. [2] Čo mám pred očami, keď idem na svätú omšu? Odpoveď znie: Sacrum. Posvätno. To najposvätnejšie, čo existuje. Samotného Boha, ktorý sa stáva počuteľným v Písme a hmatateľným v Eucharistii. Nielen niečo viac-menej sväté, ale to najsvätejšie, čo existuje. Etalón svätosti. Podľa logiky Starého zákona svätý (kadoš, hebr. הקדשרו) bol jedine Boh. Ľudia boli niekde úplne inde. Mohli mu zasvätiť veci, t. j. nejakým spôsobom ich oddeliť, separovať od nečistého profánneho sveta a dať ich do služby Bohu. Obetné zvieratá, bojová korisť, ale aj osoby boli zasvätené Bohu. Toto všetko už potom nepatrilo svetu, ale Bohu. Už nešlo o niečo profánne, ale sväté. Zjednodušene by sme mohli povedať, že v Starom zákone pozorujeme dichotómiu medzi svätým (Boh) a profánnym (svet).
Ďalšie texty