Verbum
Text týždňa
Krcmery-foto2-scaled

Režisér filmu o Krčmérym a Juklovi: Verili, že ich životy patria k sebe

Do kín sa dostáva celovečerný dokument Slobodní režiséra Slavomíra Zrebného o katolíckych disidentoch a lídroch tajnej Cirkvi Silvestrovi Krčmérym a Vladimírovi Juklovi. Krátko pred jeho premiérou sme sa v strižni rozprávali s jeho autorom.V rozhovore sa dočítate aj: Prečo Krčméry a Jukl vytrvali spolu, aký bol ich vzťah a osobnosti, ako film vznikol, ako hľadí autor na prístup k obdobiu slovenského štátu, či sa na Slovensku nakrúca len sociálna dráma. V iných rozhovoroch si už vysvetlil, že na začiatku tohto filmu bolo stretnutie Komunity svätého Egídia na Velehrade. Zdá sa mi neuveriteľné, že slovenským študentom o podzemnej Cirkvi rozprával priateľ z Talianska.Áno, bol to Leonardo, náš priateľ z Ríma. A keďže sme boli na Velehrade, on to využil ako príležitosť, aby nám povedal o histórii Velehradu, ale hlavne o histórii tajnej Cirkvi, pretože počas socializmu tu mal nejaké kontakty na „tú“ podzemnú Cirkev. Vtedy som ešte nevnímal tajnú Cirkev ako taký fenomén. Pripravil si pre nás komplexnú prednášku o príbehu tajnej Cirkvi a niektorých osobnostiach v Československu. A my sme boli zrazu úplne nadchnutí. On, Talian, nám dal excelentnú prednášku o československej tajnej Cirkvi. Zo školy sme o tom takmer nič nevedeli. Žiaľ, ani z Cirkvi.Naozaj si sa len pred 10 rokmi dozvedel o tých všetkých príbehoch?Vtedy som do toho prvýkrát prenikol hlbšie. Bolo to dávno pred tým, než som začal pracovať v Ústave pamäti národa. Niečo sme, samozrejme, vedeli, ale až na Velehrade som počul príbehy veľkých osobností. Prirodzene prišla otázka či ešte niekto z nich žije. A zistili sme, že takí sú: Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Vlado Jukl bol ešte v dobrej kondícii a keď sme prišli, hneď nám nalial za pohárik a bol veľmi vtipný a príjemný. Silvo Krčméry však už bol ťažko chorý a na lôžku. Tam to bolo skôr o tichej prítomnosti. No a kedže som bol na filmovej škole, nebolo ďaleko k myšlienke, že toto si nemôžeme nechať pre seba.Pred desiatimi rokmi boli Krčméry a Jukl známi iba niektorým. Neskôr, keď obaja zomreli, na rôzne podujatia venované aj im prišli len tí, ktorí sa angažovali v podzemnej Cirkvi, pár historikov a nadšencov…Vtedy som si uvedomil, že sú to velikáni, ktorých široká verejnosť takmer vôbec nepozná. Na druhej strane, v niečom bolo sympatické, že si nikdy nerobili promo, nepotrebovali sa ukazovať. Preto vnímam, že je úlohou našej generácie vyniesť ich na svetlo a podeliť sa s týmto pokladom. Neskôr som nastúpil do ÚPN a pár dní nato zomrel Silvo. Vtedy som naozaj pocítil, že nie je na čo čakať.O ich životoch by sa dali nakrútiť aj samostatné filmy. Prečo si sa rozhodol pre jeden súhrnný?O Silvovi, Vladovi, ale aj o Kolakovičovi som chcel najskôr natočiť samostatné filmové portréty, ale ich príbeh a životy boli také späté, že sa nedalo o jednom hovoriť bez druhého. Rozmer komunity je u nich nesmierne prítomný. Obaja boli silné osobnosti, ale Kolakovič do nich zasial rozmer duchovnej rodiny. „My“ bolo pre nich viac ako „ja“. Mali odlišné povahy a často aj pohľady, ale dokázali to brať ako obohatenie – sme spolu a máme možnosť sa pozrieť na jednu vec z rôznych pohľadov, viesť aj kritickú debatu. Oni naozaj verili, že patria k sebe, čo je inšpiratívne pre dnešnú dobu, ked sa všetko rozpadá… Aj keď im išlo o život, vedeli držať spolu.Hoci spolu neboli vo väzení, teda v tom istom čase, ale na rôznych miestach…
Ďalšie texty