Text preložila Zuzana Eperješiová. Foto: Pixabay / Auguste Rodin: Mysliteľ, 1904.

V mojom rodnom meste sa ľudia práve schádzali so svojimi blízkymi, aby oslávili Štedrý večer, pretože vedeli, že je to výnimočný čas vyhradený pre rodinu. Ak však človek prechádzal okolo Katedrály svätej Kataríny v Utrechte a na chvíľu nastražil uši, mohol si všimnúť, že medzi objatiami a želaniami veselých Vianoc niekto povedal aj „Požehnané sviatky!“ alebo „Kristus sa nám narodil!“. Vzduch okolo kanálov bol chladný.

V študentskej rezidencii pri parku Lepelenburg bolo viac hostí ako zvyčajne. Svetlá na stromčeku sa ligotali a večera bola výnimočná. S istotou sa dalo povedať, že to nebol obyčajný deň. Len málo ľudí však vedelo, že práve na Štedrý večer roku 2019 som konečne urobil ten krok. Pevne som sa rozhodol zveriť svoj život do Božích rúk.

O tri roky neskôr som pod páliacim slnkom jedného leta na Sicílii spoznal Samuela. Boli sme na pláži neďaleko Palerma, obaja sme v ruke držali výtlačok McIntyrovej knihy After virtue (v českom preklade Ztráta cnosti — pozn. prekladateľa). Namiesto čítania sme si však rozprávali svoje príbehy. A toto je ten môj.

Detstvo v Holandsku

Aby sme správne pochopili môj príbeh, musíme najprv vycestovať do krajiny, kde som sa narodil a vyrastal, a pozrieť sa tu na posledných päťdesiat rokov. Holandsko je veľmi špecifická krajina. Všetky mestá od juhu až po sever sú usporiadané, čisté a krásne. Je tu málo bezdomovcov a väčšina Holanďanov má prístup k vysokej úrovni vzdelania. Zároveň sú ľudia dostatočne bohatí na to, aby žili nezávisle od komunít, čo má za následok, že sú dosť fragmentovaní a individualistickí.

Z historického hľadiska má krajina hlboké katolícke a protestantské korene. Holandsko ako nezávislý štát vzniklo po vojne o nezávislosť so Španielskom. Severná časť krajiny sa stala prevažne protestantskou, zatiaľ čo juh zostal katolícky. Samozrejme, že spojenie dvoch náboženstiev v jednej relatívne malej krajine vytvorilo veľké napätie medzi oboma stranami. V priebehu 20. storočia sa toto napätie vystupňovalo až do bodu, keď v krajine došlo k tzv. pilierizácii. To znamenalo, že ak bol človek katolík, chodieval len ku katolíckym mäsiarom, bol členom výhradne katolíckych spolkov a posielal svoje deti do katolíckych škôl. To isté platilo, ak bol človek protestant, socialista alebo liberál. V 60. rokoch 20. storočia, približne v čase narodenia mojich rodičov, sa tieto piliere rozpadli. Ani katolíci, ani protestanti to však nevnímajú ako stratu. Vtedy to naopak pociťovali ako oslobodenie sa od striktných spoločenských očakávaní.

V rámci týchto spoločenských zmien sa narodili obaja moji rodičia. Moja matka má liberálne katolícke zázemie a môj otec pochádza z podobnej, ale protestantskej rodiny. Moja matka bola vychovávaná v spomienkach na katolícky pilier, v rámci (ešte stále) silnej katolíckej komunity, ale bez hlbšej katechézy. Cirkev ešte figurovala v centre jej sveta a väčšina jej priateľov boli katolíci. Moji starí rodičia občas pozývali kňazov na večeru. Viera bola vnímaná ako niečo, čo spája komunitu.

Môj otec vyrastal v protestantskej rodine a bol súčasťou protestantskej mládeže svojej cirkvi. Doma si každý deň čítali Bibliu, a to od A až po Z. To znamenalo, že ju prečítali každé dva alebo tri roky. Vždy, keď sa tak stalo, usporiadali malú rodinnú oslavu. A potom začali znova. Táto tradícia čítania Písma však nebola spojená s dogmatickou vierou a neverili na zázraky, dokonca ani na tie, ktoré sa nachádzajú priamo v Písme.

Moje dobrodružstvo sa začína

Moji rodičia sa zoznámili v roku 1995. Už o rok neskôr sa vzali a dostali mňa. Pokrstený som bol v kostole, kam každú nedeľu chodili moji katolícki starí rodičia. Keď som bol mladší, občas sme chodili do kostola, ale bolo to skôr kvôli komunite než kvôli náboženskému presvedčeniu. Bolo to vidieť aj na sviatostiach. Konkrétne, keď som prijal svoje prvé sväté prijímanie, mali sme malú oslavu, ale nepamätám si, že by som sa predtým nejako špeciálne pripravoval. Keď som mal štyri roky, presťahovali sme sa do nového mesta. Farnosť v novom meste nebola taká pekná a na omšu sme chodili čoraz sporadickejšie, až sme po čase prestali chodiť úplne.