Začiatkom leta tohto roku mi Juraj Šúst pri osobnom stretnutí venoval výtlačok nového čísla časopisu Verbum, ktorý Spoločenstvo Ladislava Hanusa vydalo prvýkrát. Nakoľko témou čísla bol katolicizmus, tešil som sa na zaujímavé texty. A teším sa, že som sa dočkal.
S ceruzkou v ruke som v ďalších dňoch prelúskal všetky texty, ktoré boli zaradené v rámci hlavnej témy čísla, teda katolicizmu. Autori sa jej snažili držať, väčšinou úspešne a ich texty boli kvalitne spracované. S niektorými som sa plne stotožnil, pri niektorých som si poznačil viaceré výhrady a jeden z nich ma dokonca milo prekvapil.
Tým prekvapením bol pre mňa text Roda Drehera, s ktorým väčšinou nesúhlasím. A to najmä potom, ako v jednom zo svojich textov nepochopil rozdiel medzi autentickým konzervatívnym kresťanstvom pápeža Františka a populizmom Viktora Orbána pod záštitou kresťanstva.1 V jeho texte pre časopis Verbum som však našiel veľmi pekné a správne povzbudenie k tomu, aby sme sa prestali ľutovať, sťažovať sa a hundrať a vnímali pandemické obmedzenia ako výzvu na obnovenie osobného vzťahu s Ježišom i vzájomných medziľudských vzťahov.
Text Timoteja Križku považujem za jeden z najlepších, pretože sa úplne vyhol pandémii a držal sa zadanej témy čísla. Napísal nádhernú nadčasovú úvahu o tom, že kresťanstvo nie je o náboženskej etikete a plnení si náboženských povinností, ale o osobnom vzťahu so živým Bohom. Pokojne by mohla zaznieť na duchovnej obnove kňazov, seminaristov, angažovaných laikov i v ktoromkoľvek kostole.
Zamyslenie sestry Hermany pre zmenu silne reflektovalo pandemické obmedzenia. Veľmi správne poukázala napríklad na skutočnosť, že nikto nikdy nezatvoril kostoly ani nezrušil bohoslužby. Nesmeli sa sláviť len verejné bohoslužby. Zdôraznila aj fakt, že je veľmi nebezpečné, ak niektorí kňazi svojím konaním povzbudzujú k občianskej neposlušnosti. Kresťan by mal byť za každých okolností pro life, preto nemôže pochybovať o tom, že ochrana zdravia a života je viac ako účasť na liturgickom slávení.
Veľký potlesk si zaslúži Peter Šajda, ktorý vo svojom texte v súvislosti s Ladislavom Hanusom akcentuje pojmy stanovisko a šírka. Slovenskí katolíci by sa mali vrátiť z cesty bojovníkov proti niekomu a budovať si identitu založenú na vytváraní pozitívneho stanoviska. Veľmi rýchlo by mali zahodiť jalový, do seba uzavretý tradicionalizmus a otvoriť sa katolíckemu dialógu so svetom. Tam vonku totiž nie sú nepriatelia, ale nové výzvy, ktorým máme podobne ako prví kresťania čeliť s odvahou Božích detí.
Práve tieto štyri texty mi pomohli k tomu, aby som mohol lepšie sformulovať svoj pohľad na to, čo je podľa mojej mienky katolicizmus a čo znamená byť katolíkom.
Začnem polemikou z textom eseje Samuela Trizuliaka, ktorý skonštatoval, že „slovenský katolicizmus je na tom skvele“, pretože vzhľadom na všetky okolnosti „je schopný odovzdávať poklad viery“. Dovolím si využiť nadpis jeho eseje a v nasledujúcich riadkoch budem používať termín „slovenský katolicizmus“ ako osobitný druh katolicizmu, ktorý sa zrodil vo vnútri miestneho katolicizmu na Slovensku a ktorý sa postupne vzďaľoval od univerzálneho katolicizmu, ktorého tón udáva Rím.
Len pripomeniem, že podľa učenia Katolíckej cirkvi rozlišujeme univerzálnu a miestnu Cirkev, resp. prenesene univerzálny a miestny katolicizmus. V rámci miestneho katolicizmu na Slovensku je jednou z jeho podôb aj niekoľkokrát historicky zranený „slovenský katolicizmus“. Nezahŕňa všetkých katolíkov na Slovensku, len istú časť, pri ktorej rozpoznávam štyri vzájomne úzko späté charakteristiky: silné nacionalistické cítenie, slabé teologické vzdelanie, nemalý strach z neznámeho a neveľkú schopnosť viesť dialóg. Tento „slovenský katolicizmus“ je, žiaľ, dnes v lepšej kondícii ako, povedzme, pred desiatimi rokmi.
Autor vo svojej eseji veľmi presne pomenoval tri historické dôvody, prečo je „slovenský katolicizmus“ taký, aký je. Vnímam ich však inak ako on. To, čo autor považuje za prínosy pre „slovenský katolicizmus“, sa mi javí ako jeho poškodenia, ba rany, ktoré ho postupne oddelili od ostatných podôb katolicizmu na Slovensku a zdeformovali ho do podoby, ktorú môžeme bolestne vnímať v každodennom živote jeho sympatizantov.
Najskôr však treba pripomenúť, čo bezprostredne predchádzalo zrodeniu „slovenského katolicizmu“. Ide o jeden miestny a jeden univerzálny kontext.
Na miestnej úrovni to bolo pôvodne zdravé národné hnutie, ktoré v prvej polovici 19. storočia odštartovali najmä slovenskí evanjelici, ku ktorým sa katolíci len postupne a váhavo pridávali. Nakoniec ho celkom prevzali a dali mu podobu nezdravého populistického nacionalizmu. Prečo sa najskôr národne uvedomili evanjelici a nie katolíci? Je to úplne prirodzené, pretože práve evanjelické cirkvi sú národné zo svojej povahy a neexistuje v nich univerzálny centralistický spôsob organizácie. Katolicizmus je zo svojej povahy univerzálny a hoci má svoje lokálne podoby, idea centralizmu je v ňom veľmi dôležitá, hoci jej sila a intenzita mala v priebehu dejín rôzne podoby. Pre nás je však dôležité pochopiť, že spojenie katolicizmu s národnou myšlienkou je od druhej polovice 19. storočia z pohľadu Ríma v rozpore so striktne centralizovanou podobou katolicizmu. Zrodenie „slovenského katolicizmu“ na začiatku 20. storočia je preto v príkrom rozpore s vtedajším chápaním univerzálneho katolicizmu.
V čase štúrovcov sedel na pápežskom stolci progresívne zmýšľajúci Pius IX. Nacionalistické hnutia, ktoré viedli k likvidácii pápežského štátu a vytvoreniu toho, čo sa považuje za zjednotené Taliansko, spôsobili zásadnú zmenu v jeho spôsobe uvažovania. Z Katolíckej cirkvi chcel vytvoriť silne centralizovaný monolit, pevný hrad, ktorý sa ubráni pred všetkým, čo ju podľa neho zvonka ohrozuje. Zrodila sa nová podoba katolicizmu, ktorý rezignoval na ohlasovanie evanjelia vonkajšiemu svetu aj preto, že z neho nadobudol panický strach. Z Cirkvi misionárskej sa stala Cirkev v defenzíve. Pius IX. uzavrel katolicizmus do seba, odmietal dialóg, odsúdil všetko nové a moderné. Nemal už žiadny politický vplyv, a predsa opovážlivo odsudzoval politikov, ktorí mali iný názor než on. Vznikol tak tradicionalizmus ako nové ideové hnutie v Katolíckej cirkvi, ktoré ju rýchlo ovládlo a ktorého podstatou je strach, uzavretosť, individualizmus, zameranie na seba. Pius IX. zaviedol aj prísnu uniformitu, ktorá v katolicizme nikdy predtým nebola a ktorá odmietala dovtedy prirodzene existujúce miestne podoby katolicizmu.
Tieto dve okolnosti si potrebujeme uvedomiť a pochopiť, aby sa nám následne podarilo pochopiť, prečo sú Samuelove tri údajné prínosy pre „slovenský katolicizmus“ podľa mňa skôr tri rany.
Prvú ranu „slovenskému katolicizmu“ spôsobilo jeho spojenie s politikou, resp. s politickými ambíciami konkrétnych osôb vrátane katolíckych kňazov. Výsledkom bol vznik nacionálneho populizmu, ktorý sa opieral o niektoré vybrané články katolíckej vierouky, pod taktovkou politicky angažovaného kňaza Andreja Hlinku. Dajme si tú námahu a pozrime sa na „otca národa“ nie cez mýtus, ktorý o sebe vytvoril on sám, ale kriticky optikou dobovej tlače. Nie tej ľudáckej, prorežimovej, ktorú kontroloval, ale tej „alternatívnej“. Dnešný človek má predsa rád „alternatívne média“, lebo v nich objavuje „skrytú pravdu“. Nemusíme ísť hneď do opačného extrému, stačí si zalistovať v textoch, ktoré v tej dobe publikoval iný katolícky kňaz – Juraj Koza Matejov, ktorý začínal v Slovákovi, no po nezhodách v redakcii sa vybral vlastnou cestou, na ktorej s humorom i vážne kritizoval ľudácku politiku. Domnievam sa, že to, čo so „slovenským katolicizmom“ porobil ľudácky režim, je kliatba hlboko vpísaná do jeho ideovej výbavy. Dnešné úvahy o intenzívnejšie čerpanie z ľudáckeho populizmu sú veľkým omylom a treba ich rázne odmietnuť.
Druhou ranou „slovenského katolicizmu“ je dlhodobo pestovaný pocit vonkajšieho nepriateľa, ktorý nás chce zničiť. Pre slovenských ľudákov boli nepriateľmi najmä Maďari, Židia, Česi, luteráni a komunisti. Keď sa poslední menovaní dostali k moci, natiahli okolo nás železnú oponu, ktorá urobila zo Slovenska akýsi skanzen a usilovala sa navodiť falošný pocit istoty a bezpečia pred nepriateľom, ktorý nás ohrozuje zvonka. „Slovenský katolicizmus“ dostal neskôr aj nového nepriateľa: nielen akéhosi „ducha koncilu“, ale samotný Druhý vatikánsky koncil. Strach pred novými výzvami, ktoré z koncilu vyplynuli, je veľmi hlboká rana, ktorá sa v posledných rokoch nanovo otvorila a začala krvácať. Aj dnes „slovenský katolicizmus“ hľadá vonkajšieho nepriateľa, uzatvára sa sám do seba a nie je schopný premýšľať o starých veciach novým spôsobom. Pre „slovenský katolicizmus“ je veľkou ťažkosťou uvažovať v súvislostiach, chápať princípy a stavať na nich, viesť dialóg dovnútra i smerom von. Radšej má rigidné myslenie založené na jasných a stručných heslách a poučkách, ktoré mu poslúžia aj ako zbrane v zákopových vojnách s tými, ktorých vníma ako svojich nepriateľov.
Treťou ranou „slovenského katolicizmu“ je nepochopenie komplexného odkazu sv. Jána Pavla II. a jeho redukovanie na vybrané témy. Tento veľký pápež ponúkal nové pohľady, nového sviežeho ducha, ktorý viedol aj koncilových otcov a pomohol im vyjsť zo slepej uličky, v ktorej sa Cirkev stratila po predchádzajúcom koncile. Sv. Ján Pavol II. postavil do stredu svojho učenia Krista prítomného nielen v Oltárnej sviatosti, ale aj v konkrétnom človeku. „Nebojte sa!“ bola a stále je jeho výzva vyjsť zo svojej ulity, prekročiť hranice, zbúrať pevnosť, v ktorej sa zrodila patologická ideológia tradicionalizmu, a objaviť odvahu, z ktorej kedysi vyrástla živá misionárska Kristova cirkev. Katolicizmus bol, je a musí byť misionársky, musí byť odvážny, musí byť postavený na dialógu. Sv. Ján Pavol II. bol duchovným vodcom, ktorý svojím slovom i príkladom zdôrazňoval odvahu namiesto strachu, dialóg namiesto odsudzovania, spoločné dobro namiesto individualizmu. Čo si z celej hĺbky a šírky jeho myšlienok osvojil „slovenský katolicizmus“? Mariánsku úctu a boj proti potratom. Je to dôležité, ale je to žalostne málo.
Veľkou výzvou pre „slovenský katolicizmus“ je vyliečiť sa z týchto troch historických rán a stať sa viac univerzálnym. Domnievam sa, že „slovenský katolicizmus“, ktorý má okrem týchto troch historických rán ešte aj aktuálne veľký problém s pápežom Františkom, veľmi riskuje, že na konci dňa prestane byť katolícky. Pretože byť katolík znamená byť v jednote so Svätým Otcom.
Či sa nám to páči, alebo nie, katolicizmus nie je o obsahu dogmatiky či morálky, pretože to, v čo veríme, a ako sa usilujeme žiť, máme spoločné aj s inými kresťanmi, najmä pravoslávnymi. A už vôbec nie je o liturgii, ktorá sa vždy v histórii menila a bude sa meniť až do druhého Kristovho príchodu. Je to predovšetkým o jednote s rímskym biskupom, v súčasnosti s pápežom Františkom. Ak sa od neho svojimi postojmi vnútorne oddeľujeme, ak s ním potichu či dokonca nahlas nesúhlasíme, ak si myslíme, že sme pravovernejší ako on a modlíme sa za jeho obrátenie na „pravú katolícku vieru“, potom by sme mali nabrať v sebe odvahu prestať sa považovať za katolíkov a otvorene o sebe skonštatovať, že sme mimo Katolíckej cirkvi, aj so všetkými kánonickými dôsledkami, ktorá táto skutočnosť so sebou prináša.
Skúsme tiež v pokore pochopiť, že keď kedysi sv. Ján Pavol II. povedal, že Slovensko má zohrať dôležitú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia, tak tým určite nemal na mysli, že sme nejaký vyvolený národ, ktorý má pyšne poučovať všetky ostatné. A už vôbec tým nechcel povedať, že historicky zranený „slovenský katolicizmus“, hoci sa úprimne žil a horlivo odovzdával z generácie na generáciu, má byť podobou katolicizmu, ktorý by si mali osvojiť v celej Európe, ba po celom svete. Čakali sme takmer dvadsať rokov na správnu interpretáciu týchto slov a dočkali sme sa. Zazneli z úst pápeža Františka počas jeho návštevy Slovenska. Tri pojmy: sloboda, tvorivosť, dialóg. Všetky tri charakterizovali život a dielo našich vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, všetky tri by mali dnes charakterizovať život a konanie nás katolíkov na Slovensku. Len ak budeme pokračovať v tomto odkaze našich otcov, môžeme byť soľou a vzorom pre našich susedov i celú Európu.
To, čo dnes potrebuje nielen „slovenský katolicizmus“, ale všetci katolíci na Slovensku, je nová katechizácia, porozumenie a prijatie toho, čo je naozaj obsahom katolíckej viery. Javí sa mi, že náboženská nevzdelanosť je v „slovenskom katolicizme“ prítomná viac ako v iných formách katolicizmu na Slovensku. Nemôžeme nad tým mávnuť rukou a uspokojiť sa s tým, že „slovenskému katolicizmu“ stačí, ak ho budeme strašiť vonkajšími nepriateľmi. Musíme si vyhrnúť rukávy a konečne začať „slovenský katolicizmus“ učiť základné pravdy katolíckej viery a tak ho z jeho rán uzdravovať.
Nielen „slovenský katolicizmus“, ale všetci katolíci na Slovensku nevyhnutne potrebujeme otvoriť Katechizmus Katolíckej cirkvi. Ten, ktorý zostavil Jozef Ratzinger a podpísal sv. Ján Pavol II. Mnohí máme vo svojej zbierke kníh aj starý katechizmus vo forme otázka + odpoveď. Jednoducho, stručne, jasne. Nabifľovať sa, odrecitovať, nevadí, že tomu nerozumieme, veď „slovenskému katolicizmu“ to takto stačí. Hlavne, aby sme chodili do kostola, nevadí, že nevieme prečo doň chodíme. A tiež chodiť na spoveď na prvý piatok, nevadí, že často netušíme, z čoho sa máme spovedať a čo vlastne táto sviatosť znamená. A sobášiť sa v kostole, krstiť svoje deti, vyobliekať ich na prvé sväté prijímanie a birmovku, vybrať sa na púť do Šaštína či do Levoče. No nie je to často len vonkajší obal bez obsahu?
Nemožno sa čudovať, že „slovenský katolicizmus“ zameraný na vonkajšie prejavy kultu spozornie, keď verejná autorita tento kult obmedzí. Rýchlo zabudne na svoje prolife postoje a začne bedákať o údajnom obmedzovaní náboženskej slobody. Ignoruje pritom fakt, že na Slovensku máme katolícke médiá, školy, nemocnice, zariadenia sociálnej starostlivosti, že nám nikto nebráni vo vyznávaní svojej viery a jej praktickom uplatňovaní v každodennom živote, v nosení krížika na krku či ruženca na spätnom zrkadle. Náboženská sloboda predsa nie je len o chodení do kostola.
Lenže „slovenský katolicizmus“ to nechápe. Namiesto prijatia novej duchovnej výzvy, ktorá ho môže niekam posunúť, bedáka nad pandemickými obmedzeniami, v duchu patologického tradicionalizmu vidí len sám seba a redukuje slobodu vyznania len na chodenie do kostola. Dokonca ide sám proti sebe, keď cestou súdov, ktoré štandardne vníma ako liberálne a protikresťanské, žiada, aby sa povolila sloboda kultu, ktorú si zamieňa s náboženskou slobodou. Obávam sa, že napokon nás súdy do tých kostolov zavrú a oberú nás o všetko ostatné. Kiež by som sa mýlil.
Našťastie okrem „slovenského katolicizmu“ je na Slovensku prítomné i celé spektrum iných podôb katolicizmu, ktoré dohromady tvoria miestny katolicizmus na Slovensku. Dúfam, že väčšina je otvorená voči univerzálnemu katolicizmu. Podľa mňa je skvelé, že na Slovensku sú okrem „slovenského katolicizmu“ aj také podoby katolicizmu, ktoré pochopili a prijali Druhý vatikánsky koncil, ktoré vnímali pontifikát sv. Jána Pavla II. v jeho plnosti a vnútornej integrite, ktoré sa nezľakli dôležitých akcentov a upozornení Benedikta XVI. a ktoré nesúhlasia s odmietaním nových pohľadov a výziev terajšieho Svätého Otca Františka, ktorý nechce, aby sme sa zabarikádovali v pevnosti, lež aby sme vyšli von, a to aj na periférie.
Je smutné, že pomýlení duchovní pastieri dlhodobo formujú „slovenský katolicizmus“ tak, aby mal výhrady, ba odmietal to, čo súčasná viditeľná hlava Katolíckej cirkvi ponúka katolíkom i všetkým ľuďom dobrej vôle. Ako kedysi za železnou oponou aj dnes chce byť „slovenský katolicizmus“ ohradený bezpečnou „železnou oponou“, ktorú okolo neho natiahli tí, ktorí pápeža Františka nevládzu alebo nechcú pochopiť. Mnohí z tých, ktorých „slovenský katolicizmus“ hanlivo a nepravdivo označuje za liberálov a progresívcov, sú v skutočnosti len zdraví konzervatívci, otvorení voči tomu, čo ponúka univerzálny katolicizmus pod vedením hlavy Katolíckej cirkvi.
Je dobré, že sú na Slovensku aj mnohí katolíci, ktorí sú hladní a smädní po duchovnom zážitku stretnutia s Bohom a neuspokoja sa len s vonkajším folklórom, na ktorý rýchlo zabudnú, keď sa ocitnú v sekulárnom prostredí. Sú tu katolíci, ktorí pri svojich ťažkostiach potrebujú vypočuť, porozprávať sa a tiež pomôcť a poradiť, nielen sa pomodliť trikrát Otče náš a trikrát Zdravas, Mária. Sú tu katolíci, ktorí sa neboja čítať kvalitnú literatúru, a kladú si otázky, o ktorých chcú diskutovať, nestačia im pochybné a povrchné anonymné texty v nejakých brožúrkach či na dezinformačných tradicionalistických weboch. Sú tu katolíci, ktorí sa chcú deliť so svojím chlebom, nechcú si ho nechať len pre seba. Sú tu katolíci, ktorí sa neboja byť soľou zeme a svetlom sveta a nechcú byť len soľnými stĺpmi obzerajúcimi sa za zidealizovanou predstavou minulosti.
Na Slovensku žije veľa katolíkov, ktorí rozumejú, že katolicizmus nie je „buď – alebo“, ale „aj – aj“. Univerzálny katolicizmus v žiadnom prípade nestavia proti sebe dve podoby viery, na jednej strane praktickú láska k blížnym a na druhej strane sviatostný život, ako vo svojom texte v tomto časopise naznačil Juraj Šúst. Je to falošná dilema, pretože katolicizmus, ktorý vychádza v Božieho slova, vníma jedno i druhé v nerozlučnej jednote. Láska k sviatostiam bez lásky k blížnym by bola len úbohou paródiu kresťanstva. A láska k blížnemu bez sviatostnej posily by bola nad naše schopnosti.
Pre všetkých katolíkov na Slovensku platí trojité pozvanie Panny Márie, ktoré zdôraznil František na svätej omši v Šaštíne. Jeho prijatie môže byť výborným liekom na trojité historické zranenie „slovenského katolicizmu“.
Kto chce duchovne rásť, nemôže ostať stáť na mieste, nemôže sa uzavrieť v sebe, musí sa otvoriť a vydať sa na cestu k tým, ktorí potrebujú pomoc, pretože práve praktická láska k blížnym nás robí bližšími k Bohu i k sebe navzájom.
Kto chce plniť Ježišovu výzvu byť soľou zeme, musí byť prorokom evanjeliovej radosti, ktorá iných neodsudzuje, ale pozýva ich k dialógu. Proroka, ktorý nenávidí, rýchlo znenávidia, kým proroka, ktorý počúva, začne aj svet počúvať.
Kto chce byť pravým učeníkom, musí nielen vytrvať v skúškach, ale aj prejaviť súcit s inými, ktorí prechádzajú skúškami, pretože súcit bolesť nielen zmierňuje, ale aj premieňa na prameň radosti zo vzájomnej blízkosti.
