V slovenskom katolicizme existuje intelektuálna línia, ktorá zdôrazňuje potrebu produktívneho vzťahu kresťanstva a kultúry.¹ Táto línia nadväzuje na myslenie Ladislava Hanusa a Romana Guardiniho, no nepochybne má hlbšie korene. Považujem ju za mimoriadne dôležitú pre súčasnosť, keď sa slovenský katolicizmus usiluje obstáť v súťaži s alternatívnymi svetonázormi o podobu slovenskej duše a spoločnosti. Ak katolicizmus chce byť „silným hráčom“ na kultúrnej scéne, musí ponúknuť niečo originálne príťažlivým spôsobom. V mnohých prípadoch sa to už deje, čo je dôvod na optimizmus. Aké sú základné predpoklady zdaru tohto úsilia? Spomeniem len dva – stanovisko a šírku –, ktoré preberám z Hanusovej Rozpravy o kultúrnosti a prispôsobujem pre potreby nášho diskurzu.

Stanovisko

Pojmom stanovisko označujem príklon k „pevnej“ časti identity spoločenstva. Zaujať stanovisko znamená prihlásiť sa k súboru presvedčení a praktík, ktoré sú konštitutívne pre spoločenstvo. Stanovisko je voľba, v ktorej sa niečo prijíma a niečo odmieta. Stanovujú sa obsahové hranice. Zaujatie stanoviska je v prvom rade pozitívny krok, ľudia sa hlásia k niečomu. Tento krok má však aj negatívny rozmer, lebo, ak sa má zadefinovať identita, niečo musí zostať aj mimo nej. Identita bez hraníc nie je identita. Zaujatie stanoviska je háklivá vec, lebo jeho súčasťou je určenie „miesta“ človeka: kto a za akých podmienok je „vo vnútri“ a kto „vonku“. Povedané existencialistickým jazykom, uskutočňuje sa kvalitatívna disjunkcia buď – alebo.

1. Príspevok vznikol na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0174/21. [↩]