Vyrastal som v hlavnom meste „poslednej diktatúry v Európe“ – Bieloruska. V našej rodine sa prejavy viery nevymykali z hlavného kultúrneho prúdu našej sociálnej vrstvy. Dali ma pokrstiť v pravoslávnom chráme a dostal som retiazku s krížikom na krk – aby ma chránila. V obývačke sme mali malú ikonu môjho krstného patróna sv. Dmitrija Donského, veľkokniežaťa moskovského zo 14. storočia, ktorý spojil rozhádané ruské kniežatá, vzoprel sa nadvláde Zlatej hordy a po 200 rokoch bol prvým vojvodom, ktorý dokázal vojensky zdolať Mongolo-Tatárov v bitke na Kulikovom poli. Okrem toho sme párkrát do roka zašli s mamou a babkou do chrámu alebo na cintorín. Boha som mal v srdci rád, len som nevedel, čo s tým. Takto sme žili až do mojich deviatich rokov, keď sme sa presťahovali na Slovensko.

Slovensko bolo oproti Bielorusku iné. Ľudia tu bežne chodili do kostola a dokonca na škole bol predmet náboženská výchova. V čase omše som sa nemal s kým vonku hrať, lebo všetci chalani z dediny išli miništrovať. Celé mi to pripadalo dosť radikálne. Ale časom som si zvykol. Vplával som do hlavného kultúrneho prúdu sociálnej skupiny, v ktorej som žil, a dokonca som začal miništrovať v rímskokatolíckom kostole. Spolu s prúdom som pokračoval až na strednú, kde som ako väčšina svojich rovesníkov opustil službu pri oltári, návštevu bohoslužieb zredukoval na dvakrát ročne a začal „žiť“. V Boha som stále veril a modlil sa k nemu, hlavne keď mi bolo ťažko. Ale vo vzťahu k Cirkvi som sa posunul. „Pochopil som“, že je to mafia plná farizejov, ktorí vodu kážu a víno pijú. Mocenská organizácia existujúca na manipulovanie a ovládanie jednoduchých ovečiek, ktorá prespala koniec stredoveku a nástup novej doby. A tak som sa vzoprel, prestal ju počúvať a začal myslieť „vlastnou hlavou“. Aj v tomto som konzistentne zapadal do hlavného názorového prúdu svojej generácie. 

Ak by to bolo svedectvo na Godzone tour, tak teraz by na pozadí začal hrať Ivo Petro z eSPé a ja by som začal podrobne opisovať, ako sa ma Pán Boh dotkol. Ale keďže je to esej vo Verbume, musím sa obmedziť na strohejší štýl a vynechať mnoho podrobností, ktoré sú na tento žáner príliš osobné. Radšej sa teda pokúsim o analýzu a na pozadí svojej osobnej skúsenosti skúsim opísať silné stránky charizmatického hnutia, ktoré ma formovalo vo viere, a zároveň pomenovať niektoré výzvy, pred ktorými toto hnutie dnes podľa mňa stojí.

Ako som sa stal charizmatikom

Pri mojom obrátení hrali kľúčovú úlohu dva momenty. Tým prvým bola vnútorná skúsenosť s osobným, milujúcim Bohom, ktorý ma pozná, miluje a ktorému na mne záleží. Druhým bolo, že som spoznal mladých kresťanov na pomedzí mileniálov a generácie Z, ktorí brali svoju vieru vážne. Boli to mladí ľudia z charizmatického pro­stredia. Ich spiritualita bola ako z inej planéty. Ich zbožnosť ma priťahovala aj odpudzovala zároveň. Chcel som celý život nasmerovať na Boha, ako to robili oni, a zároveň som sa bál, že sa zo mňa stane podivín. Bál som sa vyjsť zo spoločenského mainstreamu, kde mi bolo tak dobre. Bál som sa, že keď odmietnem svoj doterajší svetácky život a začnem sa usilovať o svätosť, stratím mnoho kamarátov, partiu, status „si strašne v pohode“, ako sme si to písali kedysi do komentárov na Pokeci.