Na jeseň roku 2023 som sa zúčastnil na podujatí Bratislava za život, ktorého cieľom bolo vyjadriť pro-life postoj. Pár tisíc ľudí sa po vypočutí si rečníkov na Hlavnom námestí rozložilo do dlhého hada a vydalo sa na pochod k Námestiu slobody.

Okrem napĺňania dôležitého poslania kresťana, teda aspoň malou čiastkou bojovať za práva nenarodených, mi to dalo aj veľmi zaujímavú empirickú skúsenosť. Pri kráčaní po centre mesta som mohol vnímať tváre obyvateľov a návštevníkov Bratislavy, keď videli naše zhromaždenie. Mnohým sa v pohľade zračila zvedavosť, snažili sa nás niekam zaradiť. 

Pro-life podujatie nezískalo publicitu mimo bratislavskej „katolíckej bubliny“, väčšina ľudí, ktorých som cestou stretol, zistila, že sa koná nejaký pochod za život, až keď okolo nich prechádzal. 

Na tvárach ľudí som vnímal ľahostajnosť, až potom, ako si nás niekam zaradili, prišla emócia. Náš sprievod bol pre ľudí tak trochu ako z iného sveta. Keby aspoň provokoval, dráždil… No môj pocit bol, že ľudia ani nevedia, čo si majú myslieť. Akoby mali stretnúť ufo. Na pochode za život som si uvedomil, že kresťanstvo v jeho verejných podobách (pro-life) je už mimo všeobecnej poznateľnosti. 

Nový problém 

Momentálne žijeme v čoraz viac sa sekularizujúcej spoločnosti, ktorá čoraz menej pozná základy kresťanskej viery. Sekularizácia ako odchod katolíkov mimo Cirkvi prebieha na našom území intenzívne asi od začiatku 19. storočia.