Obálka: Vydavateľstvo Cesta
Obálka: Vydavateľstvo Cesta

Nedeľné vyvolávanie Štěpána Smolena

Štěpána Smolena a jeho knihu Pominuté chvály (ktorú o rok neskôr vydala v slovenčine TV Lux pod názvom Pochabé chvály) netreba čitateľom Verbumu zoširoka predstavovať. Koniec koncov malá ochutnávka z tejto publikácie nám bola dopriata už v prvom čísle tohto časopisu, ktoré vyšlo pod taktovkou Spoločenstva Ladislava Hanusa (1/2021). Recenziu, ktorá by sa však tejto Smolenovej esejistickej zbierke venovala s istým uznaním i kritikou, sme tu počas dvoch rokov od jej vydania zatiaľ nemali. Prichádza teraz. A dovolím si tvrdiť, že tento predvianočný čas je pre ňu azda tým najlepším načasovaním.

Na prvý pohľad pohoršujúce

„Nad skvělými se umí rozplývat každý, ale kdo pochválí tupá? Zkusil jsem to a šlo to. Sbíral jsem pomíjené skutečnosti, staral se o odvržené, chválil nedochválené, vše si pilně zapisoval a z prázdninového poplkávání v Poličce se nakonec zrodila knížka.“ Týmito slovami otvára Štěpán Smolen svoj – v poradí už šiesty – knižný počin a zároveň nám prezrádza svoj zámer týkajúci sa žánrovej výstavby. Má ísť o chváloreči. Nie však o chváloreči v štýle „velebení svítících sluníček a sloužících zdravíček“, lež o chváloreči na rozličné pominuteľné skutočnosti, ktorými sa neraz pohŕda. Keďže každá z nich je napísaná v priemere na dvoch-troch stranách, knižku stačí otvoriť úplne náhodne a hneď na čitateľa vyskočia vskutku netradičné (ba možno až pohoršujúce) názvy typu Chvála nahoty, Chvála kamenování či Chvála sušení vlasů nad otevřeným ohněm. Nie, nejde o obhajobu trestu smrti v podobe kameňovania ani o nabádanie na nezdravý životný štýl. Smolen skôr žánrovo nadväzuje na legendárnu Chválu bláznivosti Erazma Rotterdamského a svojím perom (ktoré je často blahosklonné, inokedy zas zľahka satirické) upozorňuje na nedocenené maličkosti, ako aj na neduhy ľudskej duše a spoločnosti. Preto v Chvále sporů autor vyzdvihuje špecifický aspekt, ktorý obsahujú spory (ten, že sa v nich pravda nezakrýva možným klamom kompromisu), no určite by sa nechcel pochvalne vyjadrovať o nenávisti či arogancii, ktorá niekedy spory sprevádza. Podobne aj v Chvále bolesti ide o špecifický aspekt prežívania bolesti, nie o chválu spôsobovania bolesti. Spomínaná Chvála kamenování je chválou úžitku, ktorý môže človek získať, keď je duchovne kameňovaný. Chvála odkládání je zas chválou odkladania krátkodobého uspokojenia, no a v Chvále čekání sa taktiež do popredia dostáva len špecifické dobro plynúce z čakania (inak by do tohto textu nedokázal autor vložiť slová „Nemám rád zácpy a čekárny a fronty“).

Skromnosť, brilantný jazyk i blízky kontext

Napriek tomu, že sa čitateľ môže neraz cítiť oklamaný zmieneným špecifickým výberom či dokonca marketingovo vybraným názvom chválorečí (napríklad Chvála ubližování mamince je so svojím kurióznym názvom spätá naozaj len okrajovo, podobne ako by sa Chvála nestydatého tance mohla zmeniť len na Chválu tance či Chválu partnerského tance), čítanie jednotlivých textov spravidla nie je nuda. Naopak, čitateľ sa podchvíľou schuti rozosmeje. Môže za to určite autorova skromnosť (spojená s ochotu priznať si vlastné trápne situácie, napríklad uzemňujúci pozdrav od bezdomovkyne v Chvále církevních titulů) i brilantné narábanie s jazykom (prejavujúce sa nielen v jazykových hrách, ale dokonca aj v žánrovom presahu, keďže okrem tradičných esejí písaných v prvej osobe nájdeme v knižke aj alegorickú rozprávku v Chvále sestupu či exotickú poviedku v Chvále chřadnutí podané spôsobom vševediaceho rozprávača). To všetko je navyše ponorené do kontextu a prostredia, ktoré je najmä katolíkom z Čiech, Moravy a zo Slovenska dobre známe. V jednotlivých textoch môžu čitatelia rozpoznať Smolenovo kaplánske pôsobenie v Mladej Boleslavi (ktorú nám v krátkosti priblížil aj v predošlých publikáciách, spomeňme aspoň Prolog z Cikánských evangelií), známe obrázky našej ľudovej či populárnej kultúry (vrátane koňa Juráška, piesne Jiřího Suchého a pod.), ale aj autorov pobyt v Rumunsku či dokonca vtipný príbeh o tom, ako navštívil „exotickou zemi na velmi blízkém východě a v rámci té návštěvy se potřeboval přemístit z Kamenné Poruby do Čičman“. Keď si Smolenov čitateľ otvorí Chválu nevěděníChválu čertího spřežení, určite sa mu v mysli vynoria pútavé anekdoty púštnych otcov z Buď, kde jsi, a keď autor v Chvále bolesti spomenie „tříměsíční detox“, hneď je nášmu súčasnému katolíkovi jasné, že ide o program Exodus 90.

Na dočítanie tohoto článku potrebujete mať aktIvované predplatné.

Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čítanie a diskusiu. Chceme totiž budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyberte si, prosím, typ predplatného. Získate tak prístup k zamknutým textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.

Samuel Štefan Mahút

Je dekanom Filozofickej fakulty Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde pôsobí aj ako pedagóg vo fakultnom centre pre interdisciplinárne štúdiá. Vyštudoval učiteľstvo slovenčiny, filozofie a angličtiny, ktorú neskôr aj vyučoval na základnej škole. Venuje sa etike (zvlášť bioetike), filozofii práva, problematike ľudskej dôstojnosti a téme katolíckeho klasického vzdelávania. Je dlhoročným členom Slovenského skautingu a Spoločenstva Ladislava Hanusa. S manželkou žije v Dolnom Kubíne.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.