Ku katolíckej moderne na Slovensku som sa dostal cez osobu a poéziu Janka Silana. O Silanovi mi rozprávala ešte moja matka, profesorka slovenčiny a francúzštiny. Od malička som ho vnímal ako kňaza básnika, ktorý tam niekde pod Tatrami žije svoj osamelý život. Hovorieval mi o ňom pán biskup Korec, boli veľkí priatelia. Spoznať ho bola moja veľká túžba. V januári 1984 som ho navštívil na fare vo Važci. Bolo to päť mesiacov pred jeho smrťou. Našiel som si zámienku, išiel som ho poprosiť, či by nenapísal zasväcujúcu modlitbu slovenského národa Sedembolestnej Panne Márii. Myšlienku zasvätenia vtedy propagovalo Spoločenstvo Fatima, osobitne Vlado Jukl, malo sa tak stať v roku 1985 pri 1100. výročí smrti sv. Metoda a plány boli, že by bol to zasvätenie vykonal Svätý Otec Ján Pavol II.

V čase, keď som Janka Silana na fare vo Važci navštívil, bol už úplne slepý, ale na fare žil od roku 1949, takže ju dobre poznal a pohyboval sa pokojne. Bol som ohlásený, prijal ma teda so všetkou dôverou. Keď som mu už oznámil svoju prosbu týkajúcu sa zasvätenia, využil som chvíľu a začal som sa vypytovať. Sedeli sme pri kozube, ja som mal povinnosť prikladať drevo, on ma ponúkol klobásou a červeným vínom. Janko Silan mi rozprával o svojej ceste ku kňazstvu, o svojej tvorbe, o stretnutiach s moravským kňazom a básnikom Jakubom Demlom, o Miroslavovi Válkovi a mnohom inom.

Pýtal som sa ho aj na časopis Verbum, v ktorom bol členom redakčnej rady. Verbum bol jeden z najlepších nábožensko-kultúrnych časopisov, aké kedy na Slovensku vychádzali. Okrem neho boli v redakcii také osobnosti ako Ladislav Hanus, Jozef Kútnik-Šmálov, Vojtech Fronc a iní. Rozprával mi o atmosfére okolo časopisu, o Kútnikovi-Šmálovovi a povedal, ako sa skončila éra tohto časopisu. V roku 1949 prišiel na zasadanie redakčnej rady pokrokový kňaz Alexander Horák a začal veľmi zoširoka hovoriť o tom, že časopis je síce na dobrej úrovni, ale doba sa zmenila, bude treba hovoriť a písať o naliehavejších problémoch ako združstevňovanie a podobne. Celá redakčná rada sa po jeho monológu uzniesla, že končí svoju činnosť a podáva rezignáciu. Viac nevyšlo ani jedno číslo.

S výnimkou rokov 1966 až 1969 Silanovi na Slovensku za komunizmu nikdy nič nevytlačili. Povedal mi, že mu je už jedno, či mu niečo vydajú alebo nie. Hovoril to bez akéhokoľvek hnevu. Čo si myslel, že mal napísať, napísal, ostatné ho už nezaujímalo. Modlitbu k Sedembolestnej Panne Márii už napísať nestihol. Posledná báseň, ktorú zložil, bola úmrtná báseň Tri vence na pohreb jeho priateľa a spolubojovníka Vojtecha Fronca. Ale aj túto museli jeho priatelia lúštiť. Janko Silan zomrel 16. mája 1984. Pochovaný je na cintoríne vo Važci.