Na maličkom balkóniku uprostred Bratislavy hasíme cigaretu, z hlavnej cesty spoza prvorepublikových činžiakov zahalených košatými gaštanmi hučí premávka, začína sa stmievať. Cez veľké dvojité masívne dvere s úplne zbytočnou a krásnou kovovou záklopkou vstupujeme do bytu, ideme do priestrannej izby s veľkými rastlinami. Zapínam nahrávanie a ospravedlňujem sa za to, že som náš pôvodný dvojhodinový rozhovor pri zálohovaní nechtiac vymazal.

V septembri, keď sme spolu hovorili prvýkrát, čakala Stana Ondruša výstava v Piešťanoch. Koncom roka 2023 je to rezidenčný program a výstava v Los Angeles. Jeho tvorbu oceňujú odborníci i verejnosť na Slovensku aj v zahraničí. Mladý autor nastoľuje témy, ktoré sú klasické, ale neopozerané. Nebojí sa byť sám sebou, nepózuje, a predsa fascinuje. Jeho doposiaľ najpôsobivejší obraz s názvom Rodina je verejnosti neprístupný. Rozmerom i obsahom veľké dielo visí v obývačke jednej mladej rodiny, presne tam, kde má svoje miesto.

„Zhodnocujem svoju dvojročnú tvorbu po skončení školy. Posúva sa to technologicky aj obsahovo. To ticho po mnohých projektoch za posledného pol roka mi prospieva.“

Keď som si prezeral tvoj Instagram a web, uvedomil som si, že len dva roky po škole máš veľký počet prezentovaných diel. Nebojíš sa, že toho bude veľa?

Nebojím sa, lebo tým dielam dôverujem, mám ich rád. Viem, na čo narážaš. Môže to byť, samozrejme, riziko, ale pozastavovať sa nad tým mi nepripadá logické. Vezmime si autorov, ktorí už nie sú medzi nami. Jednoducho vieme povedať, že toto je on, či už z dvadsiateho, alebo osemdesiateho roku života. Aj ja sa, samozrejme, vyvíjam a nemám istotu, kam to dôjde. Možno sa raz vyberiem cestou sochy, inštalácie… Hoci som teraz „namočený“ do niečoho ako minimalistická maľba, kde je celkovo málo prostriedkov, tým je to nebezpečné samo osebe. Dnes si človek vďaka internetu môže pozrieť za jeden deň desať výstav a vidieť, ako sa svet vyvíja. V tomto množstve vecí sa snažím napriek riziku hľadať najlepšie možnosti, ako nepodľahnúť stagnácii.

Je niekto zo slovenskej tvorby, kto jej podľahol?

Pri všetkej úcte si myslím, že Laluhovi sa nepodarilo vyhnúť stagnácii. Ale je to veľmi individuálny pohľad, taký príklad nájdeme všade na svete a vo všetkých médiách.

Dva roky sa venuješ veľmi charakteristickej maľbe, rýchlo si si získal priazeň odborníkov aj divákov. Tvoje obrazy maľované hrubými molitanovými štetcami si získali publikum aj vo svete. Čo sa deje teraz?

Doteraz sa moja maľba týkala psychologických vecí. Som hyperaktívny impulzívny umelec, stále by som niečo robil. Plátno a dielo mi poskytujú útočisko, príležitosť vyrovnať sa s tým prostredníctvom fascinácie nad obrazom, prítomnosťou v danom okamihu. Keď môžem byť s dielom, cítim sa akoby v opozičnom póle svojej osobnosti a mám z toho zvláštnu radosť. Teraz však prechádzam na novú techniku, ktorá zahŕňa suchý pastel na plátne. Je to štýlovo odvážnejšie, agresívnejšie a aj náročnejšie.

Ako sa to stalo?

Moja babka [maliarka Eva Trizuljaková] v určitom momente zistila, že je alergická na terpentín, a musela prejsť na nové médium, ktorým sa stal pastel. Ešte keď žila, venovala mi svoju drevenú krabicu s pastelom a tá ležala v mojom ateliéri, až kým som si zrazu uvedomil, že je tu. Nie je to žiadny mystický zážitok, hoci tomu predchádzalo uvažovanie, čo ďalej.

Nie je v tom žiadny program, plán?