Od publikovania Benediktovej voľby Roda Drehera nabrala na sile myšlienka, že kresťania a najmä katolíci by mali využiť možnosť žiť spoločne v intencionálnych komunitách. V posledných rokoch ohlásilo niekoľko developerských projektov inšpirovaných Benediktovou voľbou, že budú realizovať ideu, podľa ktorej podobne zmýšľajúci ľudia nachádzajú najlepšie naplnenie svojich potrieb v komunitách, ktoré lepšie odrážajú ich hodnoty v porovnaní s tými, ktoré patria k širšej sekulárnej kultúre.
Tento impulz nie je, samozrejme, ničím novým. Kláštory, ktoré v období stredoveku zakladali benediktínski mnísi, sa stali centrami aktivity, ktoré priťahovali ľudí hľadajúcich komunitu kultúry, vzdelania a predovšetkým viery.
Nové projekty komunitného bývania sa marketingovo propagovali ako miesta, kam môžu ľudia uniknúť pred vplyvmi masovej kultúry a nájsť spoločný cieľ v starostlivosti o rodinu. Lokality ako zástavba Veritatis Splendor v Tyleri v Texase alebo konzervatívny komplex Ridge Runner v Kentucky prijali ideu intencionálnych komunít a boli sčasti inšpirované Benediktovou voľbou.
Problémom projektov týchto plánovaných intencionálnych komunít je však zásadný rozpor medzi radikálne tradičnými a transformovanými komunitami, ktoré propagujú, a štandardnou formou predmestskej zástavby, ktorú chcú vybudovať. Zdá sa, že projektanti si neuvedomujú, že rozvíjanie komunity založenej na tradičných hodnotách si zároveň vyžaduje vytvorenie fyzického miesta, ktoré je takisto tradične naplánované. Namiesto toho sa používa štandardný model americkej predmestskej zástavby, ktorý podkopáva práve tie princípy, ktoré si zaumienili podporovať.
Štandardný model amerického mestského rozvoja alebo rozrastania predmestí je fenoménom modernej doby, ktorý je založený na úplnom oddelení jednotlivých funkčných častí mesta alebo obce. Obchody, kancelárske budovy a továrne sú odčlenené od obytných štvrtí, pričom každá oblasť je dostupná výlučne jazdou autom z inej časti. Prechádzky do práce, do školy a do obchodu sa stali vecou minulosti; budúcnosť je miestom pre autá, nie pre ľudí.
Tento prísľub predmestskej utópie mal však krátku životnosť. Centrá miest boli totiž zbúrané kvôli parkoviskám a doprava generovaná ľuďmi, ktorí neustále cestujú autami za každou jednou činnosťou, upcháva cesty. Náklady na udržiavanie cestnej, energetickej a vodárenskej infraštruktúry vysoko prevyšujú možnosti zaplatiť ich z obmedzeného daňového základu, aký sa vyberá pri takejto riedkej zástavbe. „Predmestský experiment“, ako to nazval Charles Marohn, zlyhal.
Zlyhal aj na sociálnej úrovni. Model predmestskej výstavby atomizuje spoločnosť. Kým rodiny a priatelia sa kedysi pravidelne stretávali, dnes sa šance na interakciu s priateľmi zredukovali, pretože každý za všetkými svojimi bežnými aktivitami dochádza autom. Výskum za výskumom ukázal, že počet blízkych priateľov, ktorých ľudia uvádzajú, za posledné polstoročie výrazne klesol. Z veľkej časti to zavinil spôsob výstavby miest.
Napriek tomu niektoré komunity naďalej pretrvávajú, napríklad občianske združenia a farnosti, aj keď v atomizovanej forme. Ich členovia prichádzajú autom zo vzdialených miest, aby sa do nich združovali. Miesta ako Veritatis Splendor by, samozrejme, stále mali túto formu komunity, ale bola by to udržateľná komunita spĺňajúca ideály úzko previazaného spoločenstva, ak by pokračovala v „predmestskom experimente“? Ako by mohla mať lepšiu formu, ktorá by podnecovala komunitu, akú chcú mať?
