Prednáška odznela na Konferencii o pastorácii rodín na tému Pravda lásky a plodnosť pastorácie: Dar sviatosti manželstva a kňazstva a pravda prinášajúca život v Badíne 1. mája 2023. Z talianskeho originálu preložil Štefan Žarnay.
Dnes žijeme krízu nádeje, ktorá sa dotýka tak spoločnosti, ako aj kresťanstva. Je to kríza nádeje, ktorá sa osobitným spôsobom týka rodiny. Svedčí o nej chýbajúca túžba mladých ľudí vstúpiť do manželstva aj klesajúca pôrodnosť. Ľudia dnes nevidia, že manželstvo a rodina prinášajú novú budúcnosť. Novosť treba hľadať inde: v metaverze, v umelej inteligencii…
Aké sú teda cesty, ktoré sa otvárajú Cirkvi v oblasti rodiny? Ján Pavol II. vo svojej encyklike Redemptor hominis vyhlásil, že človek je cestou Cirkvi. A z toho potom vo svojom liste rodinám Gratissimam sane vyvodil, že cestou Cirkvi je rodina, pretože v rodine ide o človeka. Dnes, keď sa však navrhuje postľudské a transľudské, je človek ešte stále cestou Cirkvi? A teda aj rodina? Alebo cesta postčloveka necháva za sebou práve rodinu?
S cieľom nájsť odpoveď sa pozrime na biblický príbeh Tobiáša. V ňom sa dvaja ľudia modlia k Bohu v rovnakom čase, hoci ich delí veľká vzdialenosť. Sú to Tobiášov otec Tóbi a Sára, jeho budúca manželka. Ich prosby vstupujú do Božej prítomnosti a sú vypočuté v tom istom čase, takže Boh ich berie do úvahy spoločne, akoby boli jedným trápením a jednou biedou. Takto sa spájajú dve starosti, a to o budúcnosť Izraela a jeho chrámu a o budúcnosť rodiny. Zdá sa teda, že sa potvrdzuje intuícia svätého Jána Pavla II.: Cirkev a manželstvo padajú a stoja spolu. Pokúsme sa pochopiť dôvody.
Obraz Tóbiho a Sáry
Prvé volanie k Bohu sa týka Tóbiho, ktorý sa nachádza ďaleko od Svätej zeme. Žije v prostredí, kde sa nemôže klaňať Bohu. Na konci knihy Tóbi dokonca prorokuje zničenie chrámu (Tob 14, 4), ale zároveň hneď predpovedá obnovu nového a definitívneho chrámu (Tob 14, 5).
Kresťania v dnešnej spoločnosti môžu tiež pociťovať toto vyhnanstvo. Na jednej strane sa o Bohu nehovorí a je ťažké uctievať ho kresťanským spôsobom, teda ako niekoho, kto je živý a prítomný v spoločenských vzťahoch, pretože „prebýva medzi nami“.
Spomíname si aj na to, ako Tóbi trpí, pretože nemôže pochovať telá zavraždených Izraelitov. V Ninive sa nerešpektuje ľudská dôstojnosť. Nielenže sa nerešpektuje život, ale nerešpektujú sa ani mŕtvi tým, že sa pochovávajú. Nepochovávať mŕtvych znamená ignorovať to, čo nie je bezprostredne užitočné. Znamená to stratu úcty k tajomstvu ľudského tela.
Nevyznačuje sa naša spoločnosť spôsobom nazerania na telo, ktorý odstraňuje jeho tajomstvo? Podľa anglického výrazu, ktorý používa hnutie za potraty, je dnes telo predovšetkým my body, my choice („moje telo, moja voľba“). Telo je tak vykázané z akéhokoľvek vzťahu k tajomstvu, ktoré presahuje moje voľby a preferencie.
Telo v tejto vízii už nemá nič spoločné s tajomstvom človeka, nemá nič spoločné s jeho transcendenciou. Tie skúsenosti tela, ako je narodenie a smrť, ktoré sú otvorené tomuto tajomstvu, sú odstránené. To sťažuje aj kult prinášaný Cirkvou, pretože miestom, kde je Cirkev povolaná budovať svoj chrám, je telo človeka. Cirkev nepotrebuje chrám z kameňa, ale potrebuje chrám tela. Kto vyháňa tajomstvo ľudského tela, bráni Cirkvi uctievať Boha.
Vedľa Tóbiho žiadosti máme ďalšiu vo vzdialenom meste, a to žiadosť Sáry, dcéry Raguela a budúcej Tobiášovej manželky. Sárino prekliatie už poznáme. Jej manželstvo je beznádejné, pretože zlý duch zabíja všetkých nápadníkov, ktorí sa s ňou chcú oženiť. Sárin nárek sa netýka mesta, veľkej spoločnosti makrovzťahov, ale skôr malej spoločnosti rodiny, miesta mikrovzťahov. Jej beznádej je osobná, ale nemenej hlboká, pretože bez rodiny nežije ani spoločnosť.
