#cirkev, #covid, #zatvoreniekostolov

Cena za našu odpoveď na pandémiu

Spoločná skúsenosť ľudí z celého sveta s covidom-19 napomohla zaznamenať doteraz najrýchlejší a najrozsiahlejší pokles kresťanského slávenia bohoslužieb. O tom, či v miere účasti na bohoslužbách dôjde k významnejšiemu návratu späť, mám svoje pochybnosti. Nie preto, že vírus tu bude s nami naďalej prežívať, ale preto, že kolektívny strach z vírusu a zažité spoločenské odcudzenie sa ukazujú ako veľmi silné, a to aj podľa nádejných informácií o vakcínach a zmenšujúcom sa počte nakazených. Aké závery by sme mohli vyvodiť z viac než trinásťmesačného sledovania neviditeľného vírusu, ktorý nahlodáva nielen ľudské telá, ale aj ľudské práva a presvedčenia?

Podľa prieskumu,¹ ktorý začiatkom marca 2021 uskutočnilo Pew research center, z viac než dvanásťtisíc dospelých Američanov označujúcich sa za kresťanov sa len 39 % plánovalo tento rok zúčastniť na veľkonočnom slávení, čo je významný pokles oproti zvyčajným 62 %. Napriek tomu, že je to viac ako v marci minulého roku, keď sa mohlo na bohoslužách zúčastniť len zopár jedincov, je toto číslo predzvesťou nadchádzajúcej reality. Cirkev v USA, a domnievam sa, že aj na väčšine Západu, stráca veriacich, ktorí kedysi patrili do cirkvi, ale po skúsenosti s covidom-19 sa už viac do bohoslužieb nebudú zapájať a len máločo naznačuje, že by sa do chrámov mali vrátiť. Spolu s klesajúcou mierou pôrodnosti,² uzavretých sobášov³ či dokonca viazaného sexuálneho správania⁴ musíme konštatovať, že sekularizácia Západu práve dostala urýchľovaciu injekciu.

Čo sa týka amerických katolíkov, čísla sú podobne pochmúrne⁵ 58 % opýtaných v Pewovom prieskume uviedlo, že sa zvyčajne zúčastňujú na veľkonočnom slávení, ale len 36 % potvrdilo, že sa na ňom plánuje tento rok zúčastniť. Sám som bol svedkom tohto fenoménu. Kým slávenie svätej omše sa do mojej farnosti vrátilo začiatkom mája 2020, jeden náš sused, motivovaný politickými vášňami, sa odmietol vrátiť na slávenie po celý kalendárny rok, pretože bol (podľa jeho slov) pobúrený príkazom miestnej diecézy mať nasadené rúško. (Napokon sa vrátil na Veľkú noc, za čo som vďačný.) Moja manželka každú nedeľu navštevuje istú dlhodobo chorú pacientku, ktorá ju síce prijíma, ale stále odmieta pristupovať k svätému prijímaniu. Zdá sa, že niektorí z tých, ktorí denne chodili na sväté prijímanie sa vytratili aj napriek tomu, že už dlhodobo majú prístup k vakcínam. Množstvo ľudí spred roka sa do chrámov stále nevrátilo. Formačné možnosti (napríklad náboženstvo) sa len teraz začínajú obnovovať. „Len to nevyhnutné“, opakovalo sa po celý rok ako mantra.

Na väčšine miest v USA bolo upustenie od bohoslužieb dobrovoľné. Viditeľná tvorivosť však v tomto smere nebola pravidlom. Moja dcéra strávila polovicu leta 2020 v centre New Jersey a konštatovala, že vyťažená miestna farnosť neponúkala veriacim po celé mesiace žiadne možnosti vyspovedať sa.
Aký kontrast v porovnaní s kňazmi tajne pôsobiacimi v časoch španielskej občianskej vojny, keď prezlečení do civilu ponúkali možnosti svätej spovede na lavičkách v madridských parkoch! Podobnú vynaliezavosť zaznamenali aj počas prenasledovania cirkvi v Mexiku v 20. rokoch 20. storočia. Kňazi riskovali svoje životy, aby veriaci stále mohli pristupovať k sviatostiam.

24 % amerických katolíkov v Pewovom prieskume uviedlo, že koronavírus posilnil ich vieru (v porovnaní len s 5 %, ktoré uviedli, že koronavírus ich vieru oslabil). Myslím si, že samotné znenie otázky navádzalo respondentov prikloniť sa k odpovedi, ktorá je spoločensky priaznivejšie akceptovaná (tzv. social desirability bias)⁶. Chceme pôsobiť úspešne, chceme vyhlásiť, že keď sme sa ocitli tvárou v tvár strachu, neuhli sme ani sme neutiekli od Pána v časoch skúšky. (Kto by sa takým niečím chválil?) Som skeptický. Prečo? Tento graf⁷ ukazuje viditeľný rozpor medzi tým, čo ľudia povedali o svojej vlastnej viere a čo tvrdia o viere svojich krajanov. Ten nepomer je príliš veľký. Myslíme si, že viera druhých ľudí je silnejšia ako naša vlastná. Pravdou však je, že naša viera aj viera ostatných v priemere zoslabla.

Vďaka očkovaniu proti chrípke sa ľudia začali cítiť natoľko bezpečne, že ich životy sa vrátili do normálu, aj keď účinnosť vakcín za posledné desaťročie neprevýšila 60 %⁸ (minulý rok bola účinnosť 39 %). Keď na jar tohto roku vakcíny proti covidu-19 preukázali 90 % účinnosť, aj medzi očkovanými stále ostali očividné známky iracionálneho a paralyzujúceho strachu. „Čo keď aj tak ochoriem?“ „Deväťdesiat percent nie je sto!“ „Čo ak budem chorobu stále šíriť?“ „Čo nové mutácie koronavírusu?“ To, čo sa začalo vznešeným impulzom na „sploštenie krivky“ a malo zabrániť preťaženiu nemocníc, začalo žiť vlastným životom. Niektorí sa rozhodnú očkovaniu vyhnúť, iní sa zaočkujú, ale svoje sociálne správanie či mentalitu v zásade nemenia. Vzhľadom na nedávne upozornenie riaditeľky CDC (Centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb v USA) na „hroziacu skazu“⁹ nie je ťažké uhádnuť, prečo nás aj značný pokrok¹⁰ neupokojí a naďalej žijeme plní strachu.

Kým len 13 % Američanov uviedlo, že sa počas júla 2020 zúčastnili na bohoslužbách (kedykoľvek počas mesiaca), v marci 2021 sa čísla vyšplhali len o štyri percentuálne body vyššie – na 17 %. V mojom bývalom cirkevnom spoločenstve v presbyteriánskej cirkvi sa neslávili bežné nedeľné bohoslužby za prítomnosti veriacich od marca minulého roku a neplánujú sa obnoviť skôr, ako po Veľkej noci. Takúto skúsenosť s cirkevným „lockdownom“ zakúsilo na vlastnej koži 36 % amerických kresťanov. Nikto nás do toho nenútil a Najvyšší súd medzičasom podporil náboženské práva.¹¹ To my sme ich obmedzili.

Pápež Benedikt XVI. (ešte ako Joseph Ratzinger) vyslovil¹² známu predpoveď o budúcnosti Cirkvi, ktorá, podľa jeho slov, bude menšia, ale živšia:

Stane sa malou a bude musieť začať viac-menej odznova. Už nebude môcť obývať mnohé z budov, ktoré vybudovala v časoch svojej prosperity. A keďže sa počet jej prívržencov zmenší, stratí mnohé zo svojich sociálnych privilégií. Na rozdiel od predchádzajúcich období bude pôsobiť oveľa viac ako dobrovoľnícka spoločnosť, do ktorej sa vstupuje len na základe slobodného rozhodnutia.

Dovolím si tvrdiť, že akiste len málo z nás čakalo, že sa jeho slová naplnia v podobe pandémie. Stali sa však pravdou. Počas uplynulých rokov mnoho autorov citovalo tento text takmer súhlasne, tešiac sa na éru menšej, ale živej a vernej cirkvi. Menšou sa za posledných trinásť mesiacov naozaj stala. Ale budú jej zvyšky plné života a vernosti? Udržať si živú vieru bolo v tejto dobe ťažké aj predtým, než do nášho sveta vtrhla pandémia a rozhodla sa s nami zostať. Keď som v apríli 2017 navštívil Bratislavu, dostal som ako dar na pamiatku zarámovanú fotografiu dominikána pátra Akvinasa. Táto fotografia sa nachádza neďaleko môjho pracovného stola, ale jeho príbeh plný utrpenia mám stále na pamäti. Jeho matka zomrela na španielsku chrípku počas poslednej veľkej globálnej pandémie, keď mal päť rokov. Strach a strata však neboli tým, čo určovalo jeho život. Jeho kňazstvo necharakterizovala bojazlivosť, vykalkulovaný pragmatizmus či mlčanie. Keď ho prepustili z väzenia, pokračoval vo svojej činnosti tajne.

Ako veľmi túžilo duchovenstvo a veriaci v roku 2021 po sviatostiach? Nie dosť (aj keď existujú výnimky). Na Slovensku bola situácia trochu iná, verejné bohoslužby boli zakázané na celé mesiace. Divíme sa, že politická moc, ako sa zdá, využíva zdanlivú slabosť kresťanov? Politici sa boja o naše hlasy vo voľbách, nie o naše presvedčenia. Strach nás prinútil odsunúť vieru a rodinu bokom ako výmenu za falošný prísľub budúcej „normálnosti“. Je to však bláznivý obchod.

Mark Regnerus

Je profesorom sociológie na Texaskej univerzite v Austine a vedeckým pracovníkom Austinského inštitútu pre štúdium rodiny a kultúry. Je autorom troch kníh z vydavateľstva Oxfordskej univerzity a takmer štyridsiatich odborných štúdií v recenzovaných vedeckých časopisoch. Je ženatý, s manželkou Deeann majú tri deti.