VERBUM

Pixabay / Daniel_Joshua
Pixabay / Daniel_Joshua

Nočný rozhovor

Sadni si, mama. Ku mne sadni si.
Zmenil som sa. Aj svet je iný.
Na stene Kristus ľuďom nevisí.
Sami sú. Uprostred tmy a špiny.

Len mesiac ticho, hrozivo
nám celé roky v okne visel.
Vidíš to, mama? Svet je nakrivo!
Nulový súčet veľkých čísel.

Výkriky zo sna, lásky nemé 
z prachu nám nepozbiera nik.
Už ani pierko nezdvihneme.
Za všetkým číha otáznik.

x

Povedz mi, syn môj: slová sú
len klince v nahých dlaniach?
Zabudol si už na krásu?
Sú iba sny a zdania?

Keď túlal si sa ako húsa
a mlčky domov prichádzal
a v izbičke, kde tiene nepohnú sa,
si písal verše, číry žiaľ,

mne zdalo sa, že bolesť vo mne
už nemá slová. Ako v poli
výkrik – a ticho. Čo je skromné
tak ako láska, iba bolí.

x

Je ťažké, mama, bez lestí
dnes odpovedať celou vetou.
Aj srdce iba šelestí – – – 
A ani vietor nepovie to.
Len báseň možno napísať
na biely papier bielym slovom.
Len v noci s veršom trápiť sa.
Kým smrtka, mocnejšia než slovo,

zľahka mi ruky vykrúti,
žiarovku hlavy tresne o zem.
Od detstva na tmu zvyknutý…
Ľudia ma vložia navždy pod zem.

Prach k prachu… Ako z neho
mám zdvihnúť život? Leží tam,
na ceste k domu Neznámeho.
Na rušnej ceste k samotám.

Poznal som život iba z kníh.
Môj prázdny rukáv chrastí.
K pokojným plodom vecí skutočných
mi ruky, mama, nedorástli.

x

Viem, vždy si túžil silu mať
neohnúť svoje smutné verše,
ak nemohli by rovno stáť.
Však ver mi, syn môj, ver mi, ver, že

len v druhých nájdeš druhý dych.
V osamotení sa rodí všetka krása.
Ale raz oči ostatných
uvidia, o čom tebe v nociach zdá sa.

Výkriky zo sna, lásky nemé 
z prachu už nepozbiera nik?
Treba sa skloniť. Nezdvihneme?

– – – – – – – – – – – – – – –

Miserere

Dejiny bolesti nikto nedopíše.
Ty, víťaz nad smrťou, drž, prosím, ochrannú ruku
nad dieťaťom, ktoré za úsvitu
išlo po brehu oceána. Iba v tvojej moci je
zadržať príliv, ktorý všetko stiera,
zadržať príliv, ktorý navždy zotrie 
moje úbohé verše… Buď milosrdný 
k nedokonalosti mojich slov, ó, Pane, 
neviem, čo si napísal 
do piesku pred svojím pribitím na kríž,
viem však, že to napísané trvá
a pretrvá na veky vekov,
až kým sa neotvoria veká všetkých rakiev
a ty nás oslobodíš, na poslednom súde oslovíš nás,
aj mňa, hoci nie som hodný počuť tvoje slová
a vlastne ani neviem čítať písmo tvojho kríža,
písmo odpustenia a písmo Novej zmluvy
a nie ja som ťa stretol na ceste do Emauz
a často vkladám prsty len do svojich rán.
Ach, zmiluj sa nado mnou! Skrze svoju veľkú milosť 
a nesmiernu dobrotivosť obráť, Bože, v túto chvíľu 
ku mne svoju otcovskú tvár.

Marián E. Reisel



Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.