1911, 15. september – 17. november, Bratislava. – Prejav Žena v boji za cirkev a národ, ktorý predniesol A. Hlinka na katolíckom zjazde v Olomouci 12. augusta 1911. Autor sa zamýšľa nad hodnotou ženy a poukazuje na jej miesto v spoločnosti a rodine. Vyzdvihuje dôležitosť kresťanstva pri uvedomení hodnoty ženy v kontraste s pohanskou spoločnosťou. Pokúša sa nájsť miesto ženy v súčasnej rodine a spoločnosti, pričom varuje pred angažovaním žien v politike.1
Slávne zhromaždenie!
Ctené dámy!
Medzi starogréckymi mýtmi a povesťami jestvovala jedna, ktorá nám ženu predstavuje ako vysloboditeľku réka Théseusa.
Je to povesť o záludnom bludišti, čili labyrinte.
Dľa starých Grékov malo sa nachádzať na ostrove Kréta neďaleko Kuososa2 od Daidalosa vystavená budova, v ktorej sa mala zdržiavať obluda menom Minotauros.
Táto príšerná obluda mala zničiť celý rad najvýtečnejších synov gréckeho národa, a najudatnejších bojovníkov Kréty.
Ohava táto kvárila, dokiaľ sa nenašiel hrdina, menom Théseus. Tento ju mal poraziť, ale nie bez pomoci ženy.
Povestná tá obluda mala svoju skrýš v bludišti, majúcom podobu jedného meandrového štvorhrana. Kto do tohoto štvorhrana vstúpil, bezpodmienečne bol stratený, poneváč sa po izbách, sieňach, stĺporadí, dvoroch, koridoroch a galériach dotiaľ potuloval, dokiaľ ho Minothauros nezničil.
Théseus by bol svoju odvážlivosť tiež zaplatil svojou hlavou, keby mu nebola prispela k pomoci žena, menom Ariadne.
Táto udatná žena podala Théseusovi pri vchode klbko a on idúc za stopou z klbka odvitej niti, vyslobodil sa z bludišťa.
Vznešené dámy! Dnešné stoletie pokroku, kultúry je pravým bludišťom. Bludišťom a labyrintom pochopov, názorov a myšlienkových zápasov. Ľudia ináč dobrých snáh a námah si v mnohom pomiatli pochopy; našli sa v myšlienkovej sieti, v bludišti o dobrom a zlom, o pokroku a kultúre, a nevedia sa von dostať.
Menovite nechcú mať jasného pochopu o kresťanstve, o misii katolicizmu, cirkvi a náboženstva. Sme tak ďaleko, a tak zúrivý boj sa rozvíril, že keby sme boli malej viery, a neverili by sme v nevyspytateľnú prozreteľnosť Božiu riadiacu osudy národov tak, ako jednotlivcov, museli by sme zúfale volať s učeníkmi na búrlivom mori: „Pane zachraň nás, lebo hynieme!“3 Alebo aspoň s apoštolmi putujúcimi do Emausu: „Pane zostaň s nami, lebo sa pripozdieva, a deň sa nachýlil!“4
Poneváč sme ale veriaci kresťania, takéto myšlienky sú ďaleké od nás. My trebárs vidíme otrávený verejný, málo útechy poskytujúci život, ale čiastočne aj rodinný život; predsa sa neľakáme príšery a obludy útočiacej na kresťanský názor dnešnej spoločnosti. Nám prispeje k pomoci, nás vyvedie opäť žena.
… Aj tu v meste sa vedie válka všetkých proti všetkým. Predsa iným nemožno pomenovať výrok mestskej rady druhého mesta sesterskej Moravy, ktorým zatvára pred nami dvere, a nám slávnostného pochodu pod práporom kráľa pokoja a kniežaťa lásky nepovoľuje. Nemecká a liberálno-pokroková strana vypovedala vo svojom riadnom zasadnutí vydržiavanom dňa 7. srpňa, že katolíci sú v Olomúci cudzími a nepovolí sa im verejný pochod ulicami mesta. Trebárs iným menej vážnym korporáciám toto veľmi ochotne zvykla povoliť idúc im najväčšou úslužnosťou v ústrety.
… Pravda, o nás sa rozhlasuje do sveta beztrestná lož, že my nectíme práva, že sme neznášanliví a že dobrý katolík nemôže byť dobrým vlastencom.
Ťažko mi je, sa nezasmiať. Po českých pokrokových listoch popisovaní sme za medzinárodných, za rimanov, za nevlastencov. Po nemeckých, radniciach a Thimesoch zase nás vyhlasujú za „české a panslávske zálusky“. Ja nevidím jasne v tejto tme a zmätku pochopov; ani neviem čo sme to my vlastne: osvetoví ľudia a či tmári? Internacionála čierna, alebo „slovanské zálusky“? Kto tu má dnes pravdu, nepriatelia naši dľa viery, ale bratia dľa rodu a reči, a či radnica ?
