Dotknúť sa… Čas tak rýchlo beží, aspoň sa dotknúť. Epocha odišla, už som ju nezažila. No vidím aspoň trajektóriu odlietajúceho vtáka. Prichádzajú na svet noví ľudia, nová generácia, nové idey, nové diskurzy a 20. storočie so svojimi zápasmi a bolesťou je čoraz väčšmi nenávratne preč. A tak dotknúť sa. Aspoň sprostredkovane sa dotknúť. Odovzdať živý kontakt, skúsenosť ako pochodeň. Českých básnikov väznených za komunizmu som nezažila.
Navštívila som však v rokoch 2011 – 2015 aspoň ich pozostalých: vdovu, synovca, deti a vnúčatá. Väčšina z nich už dnes nie je medzi živými. Dotknúť sa znamená preseknúť hranicu svojho ja s hranicou druhého človeka. Dotyk obohacuje. Dotyk učí. Z dotyku sa rodí niečo nové. Hrdinovia nie sú len z antických eposov a zo svetových vojen. Hrdinovia sú medzi nami. Ako sa dotýkame relikvií svätých a na pútnických miestach sa predávajú aspoň kúsky látky, ktoré priložili k ich ostatkom, tak som chcela zachytiť miznúcu epochu. Človek je slabý a potrebuje často fyzický dotyk, aby dospel k dotyku duchovnému. Dotknúť sa…
Procesy
Českí komunisti hľadali ešte pred februárom 1948 spôsob, ako sa vyrovnať s katolíckou inteligenciou, voči ktorej sa prechovávala animozita od čias prvej ČSR. Počet básnikov, spisovateľov, literárnych kritikov a ďalších osobností kultúry, ktorí sa ocitli v 50. rokoch 20. storočia za mrežami, je taký frapantný, že nemá v druhých krajinách východného bloku obdoby. Nedá sa porovnať ani so Slovenskom, keďže veľká časť katolíckej inteligencie z oblasti literárneho umenia po roku 1945 emigrovala, prípadne niektorí sa pridali na stranu režimu alebo boli spoločensky degradovaní. Politické represie sa však týkali väčšmi duchovenstva než katolíckych umelcov. V Česku sa v roku 1952 konali dva veľké vykonštruované procesy: proces Kepka a spol. spájaný s tzv. Zelenou internacionálou (International Peasants’ Union, medzinárodnou organizáciou združujúcou agrárne politické strany v Európe), počas ktorého boli odsúdení na roky väzenia napr. brilantní básnici Václav Renč alebo Josef Kostohryz. V druhom vykonštruovanom brnianskom procese boli medzi odsúdenými excelentný literárny kritik a vydavateľ Bedřich Fučík, spisovatelia Václav Prokůpek, Josef Knap a František Křelina, výnimočný básnik Jan Zahradníček, historik a kritik Zdeněk Kalista, nakladateľ Ladislav Kuncíř či redaktor Ladislav Jehlička. Básnik a prekladateľ z francúzštiny, diplomat Josef Palivec bol už v roku 1949 v procese so skupinou Milady Horákovej odsúdený na 20 rokov väzenia, konfiškáciu majetku, peňažný trest 50 000 Kč a stratu občianskych práv. Trest bol aj v tomto prípade napokon zmiernený. Svojím príbehom sa od nich odlišuje katolícky kňaz a básnik Jan Dokulil. Po roku 1948 sa dostal na index nepohodlných kňazov, pred zatknutím v roku 1950 ho varovali miestni (dokonca majúci informácie od ŠtB!), a tak ušiel zadnou bránkou z fary v Uhřínove a ukrýval sa pred ŠtB celých sedem rokov v stiesnených podmienkach, čo z neho robí ojedinelý prípad aj v dejinách českej kriminalistiky. Prepustili ho až v roku 1965, keď už väčšina politických väzňov dostala amnestiu. Perzekúcie postihli napr. aj o generáciu mladšieho básnika Zdeňka Rotrekla, ktorý bol za svoju činnosť vo Zväze vysokoškolského študentstva vylúčený zo štúdia a v roku 1949 odsúdený vo vykonštruovanom procese na doživotie. Prepustili ho počas amnestie v roku 1962 a až do rehabilitácie pracoval ako robotník – osvetľovač výkopov v Brne. A podobnými príbehmi by sme mohli pokračovať.
V rokoch 2011 – 2015 som navštívila pozostalých po piatich českých básnikoch J. Zahradníčkovi, J. Kostohryzovi, J. Dokulilovi, J. Palivcovi, V. Renčovi a literárnom kritikovi a vydavateľovi B. Fučíkovi. Rozhovory vychádzali v časopise Kultúra. Pýtala som sa, ako sa tieto osobnosti literatúry vyrovnávali po návrate z väzenia s novou realitou, ako reflektovali svoj traumatizujúci zážitok, kto z literárnej obce sa ich zastal, kto im ukázal chrbát, aký bol okamih návratu z väzenia, ako sa s týmto bremenom vyrovnávali rodiny. Často ich zatvárali do cely s kriminálnikmi, ktorí nemohli uveriť, že títo ľudia skutočne nikoho nezabili. Uväznení básnici dokázali odpustiť. Nie všetci však vo väzení tvorili, aj tu sa ukazuje, aké je umelecké reflektovanie traumatickej udalosti rôzne. (Kde sa vlastne nachádza autorovo vedomie v okamihu písania? Do akej miery ho zasahuje realita?) Väčšina týchto autorov je na Slovensku neznáma, aj to je dôkazom toho, ako sú si česká a slovenská literárna tradícia v skutočnosti vzdialené a len niekoľko vybraných autorov, najčastejšie z obdobia Česko-Slovenska, prípadne 19. storočia, vytvára z inak po stáročia odlišných literárnych dejín ilúziu blízkosti.
Pre Verbum vyberám reflexiu stretnutia s pozostalými po troch autoroch. Každý z nich predstavuje iný osud.
Josef Kostohryz (1907 – 1987)
K pani Marii Kostohryzovej (1931 – 2018) som chodievala na stanicu metra Háje. Východ som si zapamätala podľa smerovky k fitnescentru Galaxie, veď ísť k vdove po takom excelentnom básnikovi je samo osebe „kozmické“. Pani Marie zostala vdovou vyše tridsať rokov. Venovala sa výtvarnému umeniu – akvarelom –, písala občas poéziu, milovala Vysočinu a záhradu v Suchdole. Ako učiteľka prírodopisu a geografie pôsobila v 50. rokoch vo Svite, čo ju na celý život zásobilo príhodami a vzťahom k Slovensku. Bývalý politický väzeň a polárnik Josef Svoboda ju v 60. rokoch v Brne zoznámil so svojím spoluväzňom Josefom Kostohryzom, ktorému sa počas ťažkých rokov za mrežami rozpadlo manželstvo a ktorý sa vrátil s podlomeným zdravím a cejchom pre režim nepohodlného človeka. Pani Marie sa za neho vydala. Svoj kríž niesla statočne, hoci sa medzi nepohodlných dostala aj ona. Prichýlila ju však Slovanská knihovna v Prahe, kde jej odporúčali neukazovať sa príliš na verejnosti, aby nepútala pozornosť.
