Vyrastal som v nie praktizujúcej, ale aj tak katolíckej rodine. Do kostola sme pravidelne nechodili. Ťahúňom v tomto bola vždy babka. Sviatosti som dostal všetky, lebo tak sa to robí. Bol som k nim vedený, ale nikdy som vlastne nechápal, na čo sú. Oslavovali sme ich s rodinou bez ohľadu na to, že väčšina tiež nebola praktizujúca či vôbec veriaca.

Aktívne som k viere vedený nebol, skôr tak pasívne, ale nikdy som nebol brzdený. Keď som išiel do kostola, bolo to v pohode, a keď som nešiel, bolo to tiež v pohode. Zvykol som sa večer modliť k Pánu Bohu, mal som to tak zaužívané, niečo, čo sa malo robiť. Ale nikto ma nekontroloval. Občas babka.

Až niekedy v štrnástich rokoch prišiel večer, keď som sa modlil a spýtal som sa sám seba: „Čo to vlastne robím?“ Odpoveď som nepoznal. Tak som sa pýtal naokolo, ale odpoveď, s ktorou by som bol spokojný, neprichádzala. Prichádzali však ďalšie a ďalšie otázky. Bez rozumných a uchopiteľných odpovedí. Boh to tak chce, je to tak napísané v Biblii, tak sa to robieva. Nič z toho nie sú správne odpovede. Nie pre kriticky zmýšľajúceho pubertiaka. Svoje odpovede som však našiel vo vede. Veda ponúka skvelé a veľmi rozumné odpovede o svete. Boh nebol v mojom živote naďalej potrebný. Tak som sa stal praktizujúcim oravským ateistom.

Potom som mal možnosť byť na letnej univerzite v Kolégiu Antona Neuwirtha. Vtedy som to vnímal ako veľkú náhodu, dnes tak, že to možno aj Boh chcel. Prvýkrát v živote mimo Oravy som zažil a videl ľudí, ktorí svojej viere rozumejú, autenticky ju žijú a ide z nich radosť a pokoj. Nielen to. Pýtali sa ma na názory týkajúce sa viery. Nevedel som, že to sa môže. Keď som sa pýtal ja, dokázali formulovať racionálne argumenty. S tým som sa na Orave zatiaľ nestretol. Možno nie všetci veriaci sú nakoniec totálni pokrytci. 

Tak som to skúsil s agnosticizmom. Však ja som nikdy v skutočnosti neodmietol Boha. Len pokryteckých kresťanov. Nechával som to otvorené, ale osobne som žiadneho Boha necítil. Na letnej univerzite som spoznal ľudí, ktorí sa stali mojimi kamarátmi, rešpektoval som ich a vzhliadal k nim a boli to ľudia inteligentní a hlboko veriaci. Nedalo sa pred tým úplne zatvoriť oči. Avšak dalo sa žiť si znova po svojom. Vrátil som sa do svojho prostredia a ďalšie roky sa spomienka na letnú univerzitu vynárala už iba pri odpisovaní na listy môjmu drahému priateľovi, ktorého som tam spoznal.