VERBUM

Foto: Pixabay / Vikino Vikino
Foto: Pixabay / Vikino Vikino

O zvyku a rozume: moja cesta viery z Oravy a späť

Vyrastal som v nie praktizujúcej, ale aj tak katolíckej rodine. Do kostola sme pravidelne nechodili. Ťahúňom v tomto bola vždy babka. Sviatosti som dostal všetky, lebo tak sa to robí. Bol som k nim vedený, ale nikdy som vlastne nechápal, na čo sú. Oslavovali sme ich s rodinou bez ohľadu na to, že väčšina tiež nebola praktizujúca či vôbec veriaca.

Aktívne som k viere vedený nebol, skôr tak pasívne, ale nikdy som nebol brzdený. Keď som išiel do kostola, bolo to v pohode, a keď som nešiel, bolo to tiež v pohode. Zvykol som sa večer modliť k Pánu Bohu, mal som to tak zaužívané, niečo, čo sa malo robiť. Ale nikto ma nekontroloval. Občas babka.

Až niekedy v štrnástich rokoch prišiel večer, keď som sa modlil a spýtal som sa sám seba: „Čo to vlastne robím?“ Odpoveď som nepoznal. Tak som sa pýtal naokolo, ale odpoveď, s ktorou by som bol spokojný, neprichádzala. Prichádzali však ďalšie a ďalšie otázky. Bez rozumných a uchopiteľných odpovedí. Boh to tak chce, je to tak napísané v Biblii, tak sa to robieva. Nič z toho nie sú správne odpovede. Nie pre kriticky zmýšľajúceho pubertiaka. Svoje odpovede som však našiel vo vede. Veda ponúka skvelé a veľmi rozumné odpovede o svete. Boh nebol v mojom živote naďalej potrebný. Tak som sa stal praktizujúcim oravským ateistom.

Potom som mal možnosť byť na letnej univerzite v Kolégiu Antona Neuwirtha. Vtedy som to vnímal ako veľkú náhodu, dnes tak, že to možno aj Boh chcel. Prvýkrát v živote mimo Oravy som zažil a videl ľudí, ktorí svojej viere rozumejú, autenticky ju žijú a ide z nich radosť a pokoj. Nielen to. Pýtali sa ma na názory týkajúce sa viery. Nevedel som, že to sa môže. Keď som sa pýtal ja, dokázali formulovať racionálne argumenty. S tým som sa na Orave zatiaľ nestretol. Možno nie všetci veriaci sú nakoniec totálni pokrytci. 

Tak som to skúsil s agnosticizmom. Však ja som nikdy v skutočnosti neodmietol Boha. Len pokryteckých kresťanov. Nechával som to otvorené, ale osobne som žiadneho Boha necítil. Na letnej univerzite som spoznal ľudí, ktorí sa stali mojimi kamarátmi, rešpektoval som ich a vzhliadal k nim a boli to ľudia inteligentní a hlboko veriaci. Nedalo sa pred tým úplne zatvoriť oči. Avšak dalo sa žiť si znova po svojom. Vrátil som sa do svojho prostredia a ďalšie roky sa spomienka na letnú univerzitu vynárala už iba pri odpisovaní na listy môjmu drahému priateľovi, ktorého som tam spoznal. 

Na dočítanie tohoto článku potrebujete mať aktIvované predplatné.

Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čítanie a diskusiu. Chceme totiž budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyberte si, prosím, typ predplatného. Získate tak prístup k zamknutým textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.

Ľuboš Slávik



Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.