Foto: Flickr / Erinc Salor

V našich končinách málo známy nemecký režisér Werner Herzog je vo filmovom svete uznávanou autoritou. Umenie je podľa Herzoga pravdivejšie ako akýkoľvek pokus o faktický pohľad na vonkajšiu realitu. Môže za to extatická pravda, ktorú nemecký režisér vo svojich filmoch hľadá a nanovo formuluje už viac ako päťdesiat rokov.

Predstava bežného diváka o dokumentárnom filme je asi takáto: neutrálny hlas rozprávača informačne dopĺňa oku lahodiace zábery prírody, krajiny a mesta. Atmosféru obrazu ilustruje vhodne použitá hudba. Vo filme odznejú nearanžované výpovede skutočných ľudí, či už ide o miestnych obyvateľov, alebo expertov a odborníkov na rôzne témy, ktoré dodávajú filmu dôveryhodnosť a autenticitu. Predpokladom sledovania takého filmu je, že ponúka pravdivé informácie. Pravdepodobným úspechom filmu je, ak sme tieto informácie doteraz nepoznali. 

Skúsme si predstaviť iný film. Filmový komentár nie je neutrálnym hlasom, ale reprezentuje subjektívnu výpoveď rozprávača, samotného režiséra filmu. Vo filme vystupujú aj iné postavy, avšak ich výpovede môžu byť spochybnené a rekontextualizované práve samotným rozprávačom filmu. Použitá hudba nie je ilustračná, ale, naopak, vytvára kontrapunkt, gradáciu a takmer až vznešenosť, údiv. Príroda, krajina a mesto sú v dlhých záberoch snímané tak, akoby sa aj tie premenili na filmové postavy. Predpokladom sledovania takého filmu nie je, že ponúka pravdivé informácie, ale že pozdvihuje človeka do ekstasis, a úspechom takého filmu je, ak sa mu to aj naozaj podarí. Režisérovi filmu je totiž úplne jedno, či sú jeho filmy považované za dokumentárne alebo hrané – preňho takéto delenie neexistuje. Mimofilmová a filmová realita sú tak úzko späté, že ich nedokážeme rozlíšiť, tak ako nevieme rozlíšiť možnosť od skutočnosti.