Dovolila by som si začať ani nie tak úvahou, čo slovenský katolicizmus v súčasnosti charakterizuje, ale skôr tým, čo mu na základe dejinného vývoja od skončenia druhej svetovej vojny chýba. Slovenskému katolicizmu chýba predovšetkým intelektuálna rozhľadenosť súvisiaca s nedostatočnou znalosťou vlastných dejín.

Príčin je viacero, aspoň niektoré z nich spomeniem. Cielená likvidácia slovenských katolíckych elít po roku 1945, z ktorých časť skončila v exile, časť za mrežami žalárov „ľudovodemokratického“, neskôr komunistického režimu alebo bola iným spôsobom vyradená zo spoločenského života, umlčaná a degradovaná, nemá v slovenských dejinách obdobu. Táto povestná „diskontinuita elít“ bola natoľko hlboká a bezprecedentná, že jej dôsledky pociťujeme dodnes v nedostatku skutočných katolíckych elít, ktoré by pohotovo a s nadhľadom dokázali reagovať na výzvy súčasnej doby. Netreba zabúdať, akou formou bola kresťansky a národne orientovaná elita, spolu s cirkevnou hierarchiou a duchovenstvom po skončení druhej svetovej vojny v obnovenom Československu postupne vyraďovaná zo spoločenského diania: likvidácia katolíckeho školstva na základe jedného z prvých nariadení povstaleckej Slovenskej národnej rady bola kompletná a v tej forme, v akej katolícke školstvo existovalo pred rokom 1945 (napríklad katolícke materské školy, internáty, učiteľské ústavy), nebola už nikdy obnovená, a to ani po roku 1989. Rozpustenie reholí a zrušenie Gréckokatolíckej cirkvi, vykonštruovaný monsterproces proti trom slovenským biskupom súčasne, aký sa neudial v žiadnom štáte sovietskeho bloku, politické procesy s duchovnými, ktoré sa konali aj v dobe tzv. odmäku či destalinizácie, to sú jasné dôkazy mimoriadnej krutosti bývalého režimu voči predstaviteľom slovenskému katolicizmu a jeho ideovej náplne.