Vo východnom kresťanstve je cieľ života ukrytý v slove „theosis“, čo prekladáme ako zbožštenie. Ruský filozof a „duchovný syn“ Dostojevského Vladimír Solovojov hovorí o „theosis” ako o odkrytí našej božskej prirodzenosti. Presnejšie aby každý z nás odkryl v sebe svoju bohoľudskú podstatu. Vyzerá to tak, že sme predurčení, aby každý jeden z nás bol bohočlovekom. S ničím menším sa ako kresťania uspokojiť nemôžeme.

„Nie je to príliš trúfalé?“ povie si západný katolík, ktorý ak túto cestu hneď skepticky nezavrhne ako rúhanie, tak ju označí za nezdolateľný vrchol, ktorý prenechá zopár vyvoleným svätcom, a on sa radšej vyberie nie príliš lákavou, ale zato dobre označenou cestou.

Namiesto božského vrcholu ostáva dolu v ľudských nížinách.

Ako deti nás učili slušnému správaniu. Vždy máme pozdraviť, neskákať do reči a sledovať, či náhodou svojím správaním niekoho neobťažujeme. Ak sme tieto pravidlá splnili, odmenou nám bola uznanlivá pochvala, s ktorou rástla aj naša hrdosť.

Neskôr, keď prišiel čas povinnej školskej dochádzky, hrdosť rástla s počtom jednotiek. A opäť sme počuli pochvalu.

Teraz v zamestnaní odpracujeme určený počet hodín, získame dostatočný počet lukratívnych zákaziek, za ktoré si môžeme kúpiť dôstojný byt, kvalitné auto a dopriať sebe či svojim deťom najlepšie vzdelanie. Obdiv blízkeho okolia, počet lajkov pri instagramových fotkách z promócií na Oxforde nám jasne potvrdzujú našu správnu cestu.