Pôvodná verzia článku bola zverejnená v časopise Demokratický střed v júni 2016.
Rok 1966 nie je v poľskej kolektívnej pamäti nejako obzvlášť silno prítomný. Nepatrí do notoricky známeho zoznamu dátumov jednotlivých vzbúr proti komunistickému režimu, akými sú jún a október 1956, marec 1968, december 1970 a konečne august 1980. Nie je to ani príbeh, ktorý by patril do „globálneho rozprávania“ o páde komunizmu, v ktorom figuruje osobnosť Jána Pavla II. a hnutie Solidarita. Pritom však môžeme tvrdiť, že práve tento rok je kľúčom k dejinám Poľska v druhej polovici 20. storočia, keďže podmieňuje všetky neskoršie vzdory voči režimu a vo veľkej miere určuje podobu spoločnosti v Poľsku v nasledujúcich desaťročiach. Ide totiž o rozhodujúci moment, v ktorom definitívne došlo k stotožneniu národnej a náboženskej (rímskokatolíckej) identity. Moment triumfu Poliaka rímskokatolíka nad „novým Poliakom“, ktorého sa snažil vytvoriť komunistický režim.
Prvý, kto si uvedomil dôležitosť tohto momentu, bol kardinál Stefan Wyszyński, vtedajší prímas – hlava Rímskokatolíckej cirkvi v Poľsku. V roku 1966 uplynulo tisíc rokov od krstu kniežaťa Meška I., čiže udalosti, ktorá sa považuje nielen za začiatok pokresťančovania Poľska, ale všeobecne aj vzniku poľskej štátnosti. Koniec koncov táto udalosť nie je v poľských učebniciach dejepisu opisovaná ako „krst Meška“, ale ako „krst Poľska“. Možno drobný, avšak veľavravný rozdiel, ktorý silno prepája začiatok poľského kresťanstva a začiatok poľského štátu.
Wyszyński si význam tohto dátumu uvedomil v čase, keď Katolícka cirkev čelila tvrdému tlaku zo strany režimu a keď jeho samého režim na niekoľko rokov internoval. Vtedy, v rokoch stalinizmu, sa režim pokúsil, podobne ako v Československu, cirkev úplne zlomiť a podriadiť si ju. Uväznený a zdanlivo bezmocný Wyszyński začal vytvárať plán Veľkej novény, ako nazval deväťročné obdobie „národnej duchovnej prípravy“ na milénium krstu. „Tá scéna je vlastne neuveriteľná,“ hovorí sociológ Michał Łuczewski. „Človek, ktorý je už tri roky uväznený, ktorý – zdá sa – bol úplne porazený, jednoducho vezme papier, napíše ,Predstavujem si to takto…‘ a v bodoch napíše plán, ktorý sa následne aj zrealizuje.“
Projekt sa začína veľkolepo a symbolicky: stovky tisícov veriacich sa zhromaždili počas veľkého poľského sviatku Nanebovzatia Panny Márie v auguste v roku 1956 na Jasnej Hore v Čenstochovej. Popri vyhlásení Veľkej novény tam na Wyszyńského čakal prázdny stolec prímasa Poľska – keďže kardinál bol ešte stále internovaný. Bola to prvá masová „nestranícka“ akcia v poslednej fáze stalinizmu. „Nikdy v živote som nevidel toľko ľudí na jednom mieste,“ napíše vo svojej správe viditeľne otrasený miestny veliteľ tajnej služby.
Milióny zlotých a prázdny rám
Prvou etapou premeny bol už október 1956 – poľský okamih „topenia ľadov“, ekvivalent obrodného procesu konca šesťdesiatych rokov v Československu. Vtedy pod tlakom spoločenského pobúrenia režim musel urobiť prvé ústupky, aby zvládol situáciu a vyhol sa sovietskej invázii, ktorá v tom čase drvila Budapešť. Ponechanie ostatkov súkromného vlastníctva, upustenie od ďalšej kolektivizácie poľnohospodárstva a predovšetkým „prímerie“ s Katolíckou cirkvou, ktorému režim obetoval prepustenie internovaného Wyszyńského – to sú tri body, vďaka ktorým sa Władysławovi Gomułkovi, novému predákovi štátu, podarilo spoločnosť upokojiť.
