S etikom, lekárom a výskumníkom na Oxforde Calumom Millerom sme sa rozprávali počas tretieho ročníka Konzervatívneho summitu tesne pred jeho odchodom na letisko. Deň predtým spolu s manželkou Loise vystúpili na treťom ročníku pochodu Bratislava za život.
Aké argumenty ho presvedčili, aby prijal pro-life postoj? Má sexuálna výchova zmysel? Môže byť sex zneužitý? Ako sa dá potratová legislatíva zvrátiť? Prečo je potratová tabletka ešte horšia ako chirurgický potrat? Čo s námietkami Judith J. Thomson a Petra Singera? A prečo prísť na pochod za život?
O hnutí pro-life v Spojenom Kráľovstve
Aký je váš príbeh? Ako ste sa dostali k verejnému obhajovaniu práva na život?
Pochádzam z rodiny, ktorá nebola veľmi nábožensky založená. Bolo tam prítomné isté náboženské cítenie, no rozhodne sme neboli rodina, kde by sa čo len spomenula téma potratov. Keď som nastúpil na Lekársku fakultu Oxfordskej univerzity, tak som bol pro-choice. Myslel som si, že potraty, pokiaľ sa robia v ranom tehotenstve, sú v pohode. No práve štúdium na lekárskej fakulte mi umožnilo konfrontovať môj pohľad.
Je smutné, že dnes v mnohých častiach sveta, zvlášť na Západe, je čoraz ťažšie konfrontovať rôzne pohľady a skutočne myslieť kriticky. Ja som mal v tomto zmysle dosť šťastia. Mohol som viesť tie správne debaty a učiť sa posudzovať dôkazy objektívne. A keď som to robil, tak som jednoducho zistil, že pri potratoch ide o ľudskú bytosť. To je jednoducho vedecký fakt.
Zároveň v mojej krajine máme 200 000 potratov ročne. Jedna štvrtina bábätiek zomrie len v dôsledku potratu. Tiež som videl, aký dosah to má na ženy, že potraty spôsobujú psychické problémy, rozpad rodín a tak ďalej. A na základe týchto dôvodov som pochopil, že potrat je zlý pre oboch, tak pre dieťa, ako aj pre jeho matku. A pretože som vždy rád spochybňoval dogmy a všeobecne prijímané názory, cítil som sa dostatočne slobodný na zmenu názoru. Tak som sa stal pro-life.
Keď som zistil, že v Anglicku o tomto probléme takmer nikto nehovorí, cítil som povinnosť to začať sám robiť. Ak žiadni alebo takmer žiadni lekári nehovoria o probléme potratov, a pritom potraty zabíjajú štvrtinu všetkých detí, musím sa ozvať. Čiže môj záujem o túto tému nebolo niečo, čo by som očakával alebo plánoval. Nemal som žiadnu motiváciu stať sa rečníkom na tému potratov. Jednoducho to prirodzene vyplynulo z toho, že som spoznal problém a jeho rozmery. Takže som postupne začal na túto tému viac vystupovať a zistil som, že keď ľudia počujú pravdu a spoznajú vedecké fakty bez vykrúcania a mediálnej propagandy, často ich to presvedčí.
Ako je na tom diskusia o potratoch v Británii dnes? Je to skôr akademická alebo aj politická debata?
Je skôr na politickej úrovni, pretože akademická pôda bola kompletne unesená aktivistami. Záleží aj na tom, o akú oblasť akadémie ide, na medicínskej etike je pomerne otvorená diskusia, pretože každý, kto študuje medicínsku etiku a niečo o problematike vie, zistí, že ide prinajmenšom o veľmi komplexnú otázku. Jednoducho že nie je vôbec samozrejmé, že potraty sú v poriadku. Takže akademický svet je v medicínskej etike pomerne otvorený.
Ale v iných oblastiach medicíny, kde nie je taká miera vzdelanosti ako v medicínskej etike, sú voči diskusii veľmi nepriateľskí a je tam aj veľa propagandy. Napríklad väčšina medicínskych časopisov nezverejní nič, čo by obsahovalo čo i len zmienku o tom, že potraty sú zlé, bez ohľadu na to, že je to pravda.
Na akademickej pôde je celkovo veľa cenzúry. Dokonca aj keď vystupujú akademici, je v tom oveľa viac čisto politických sloganov než čohokoľvek iného. Napríklad keď čítate akademický článok o potratoch v British Medical Journal, nedostanete vyvážený názor, ale zvyčajne len politické heslá, pričom sa predpokladá, že s nimi každý súhlasí. Diskusia je taká jednostranná, že pre pro-liferov je na tomto poli veľmi náročné niečo dosiahnuť.
Máte v Anglicku nejakých skutočných pro-life politikov, ktorí by napríklad povedali, že umelý potrat je vždy nemorálny?
Myslím, že pár by sa ich našlo, ale máličko. Zvyčajne to však nehovoria explicitne. V Konzervatívnej strane je asi štvrtina poslancov, ktorí pomerne spoľahlivo hlasujú správne. U nás sa však nikdy nehlasovalo o zákaze potratov, pretože to nie je politicky realistické. Mali sme hlasovania o tom, či umožniť potraty na základe pohlavia, teda či má byť dovolené zabiť bábätká z dôvodu, že sú napríklad dievčatká. Alebo sme mali hlasovanie o tom, či znížiť limit z 24 týždňov na 20 týždňov.
Takže asi štvrtina Konzervatívnej strany takmer vždy zahlasuje správne. Ďalšia štvrtina zvyčajne zahlasuje správne, ale niekedy niektorí z tejto skupiny pri hlasovaní chýbajú alebo zahlasujú zle. Čiže v politike je miesto pre pro-liferov, zvlášť v Konzervatívnej strane, ale celkovo stále ide o malú menšinu. Preto je zložité dosiahnuť veľký progres.
Čo je vaším poslaním v pro-life hnutí? Pracujete viac na akademickej pôde alebo vo verejnom priestore, prípadne s politikmi?
Som v prvom rade akademik. Nedostal som pro-life výchovu, ale stal som sa pro-life na základe toho, že som sa pozrel na akademické argumenty a dôkazy a tie ma presvedčili. A ako akademik musím jednoducho hovoriť o svojich záveroch.
Často to celkom prirodzene vyústi aj do návrhov rozličných politík. Totiž aj v prípade, že sa v otázke potratov vo všetkom nezhodneme, stále tu ostáva priestor na konkrétne politiky, kde má zmysel prinášať argumenty a nachádzať zhodu. Napríklad v Spojenom kráľovstve povolili objednávať si potratové tabletky spôsobom, že stačí zatelefonovať lekárovi a dostanete ich poštou. Ale to je veľmi nebezpečné, pretože ženu ani nevyšetria, ani neabsolvuje ultrazvuk. Tiež môže byť napríklad do potratu tlačená násilníckym partnerom. Jednoducho, počas celého procesu sa osobne nestretne s nikým, kto by jej situáciu posúdil.
A nie sú to len pro-liferi, kto takéto riešenie považuje za zlý nápad. Aj Kráľovské kolégium pediatrov povedalo, že je to zlý nápad a mladým dievčatám to poškodí. Čiže my ako akademici sme povinní nebyť ideologickými aktivistami ignorujúcimi dôkazy. Nemôžeme si pred nimi zakrývať oči. Naopak, myslím si, že všetci akademici, ktorí pracujú v oblastiach zasahujúcich do verejných politík, by mali prezentovať a verejne sa deliť o svoje výsledky, v istých prípadoch aj so zákonodarcami. Takže niekedy predstavujem výsledky svojich výskumov v televízii, inokedy rečním na politickej pôde, ale to, o čo sa delím, je skutočne len prezentácia dôkazov.
O potratovej tabletke
Pred pár mesiacmi sa na Slovensku diskutovalo o zavedení potratovej pilulky, ktorá je u nás zatiaľ nelegálna.
Správne.
Návrh bol, že ženy dostanú tabletku v nemocnici a potom pôjdu domov. Čo by ste povedali, keby vás povedzme pozvali do Slovenskej televízie, aby ste sa vyjadrili k tejto téme?
V prvom rade ide o šikmú plochu. Keď sa u nás pôvodne povolili potratové tabletky, museli byť podávané v nemocnici. Potom sa povedalo, dobre, prvú tabletku musíte dostať v nemocnici a druhú si môžete vziať aj doma. Potom povedali, že si obe môžete vziať doma, len musíte najskôr absolvovať vyšetrenie u lekára. A teraz hovoria, že ani nemusíte navštíviť lekára, nemusíte s ním ani len hovoriť. Stačí zavolať poskytovateľovi potratov a sestra alebo zdravotný asistent vám len položí zopár otázok. Neurobia vám ultrazvuk, dokonca vás ani len neuvidia. A následne absolvujete potrat doma, čo je veľmi nebezpečný postup. Na túto šikmú plochu vás budú tlačiť.
Pritom sme videli ženy, ktoré potrebovali zdravotnú pohotovosť alebo ktoré u seba doma priviedli na svet 30-týždňové bábätká bez lekárskeho dohľadu, ktorý je vzhľadom na riziká potrebný. Čiže je to extrémne nebezpečné. Ale prirodzene to k tomu povedie.
Druhá vec je, že tieto tabletky neprešli na mnohých miestach riadnym schválením. Je to niečo, čo sa primárne pretláča politicky. Napríklad Americký úrad na kontrolu liečiv a potravín schválil potratovú tabletku, no teraz súdy nariadili mnohé z týchto schválení stiahnuť, pretože sa preukázalo, že boli pretláčané politicky bez riadneho dohľadu a náležitých lekárskych štúdií. Presadzovalo sa to skôr z politických dôvodov než z medicínskeho hľadiska.
Taktiež sa vie, že užitie potratovej tabletky má podstatne viac následkov než iba chirurgický potrat. Pri potratovej tabletke je oveľa vyššie riziko, že časti dieťaťa ostanú v žene a bude potrebná urgentná operácia, pretože to môže spôsobovať krvácanie a infekcie. Potratová tabletka môže tiež zapríčiniť zápalové ochorenie panvy, mimomaternicové tehotenstvá, neplodnosť alebo dokonca smrť. Takže je veľký rozdiel medzi tabletkou a lekárskym potratom.
Ale u nás sa hovorilo, že tabletka je menej nebezpečná než klasický chirurgický potrat.
Nie, je nebezpečnejšia a je tam viacej komplikácií než pri klasickom chirurgickom potrate.
O pro-life argumentoch a námietkach
Povedali ste, že vás presvedčili filozofické argumenty. Aký argument vás najviac presvedčil byť pro-life?
Vo svojej podstate šlo o rovnosť ľudí. To je, samozrejme, koncept, ku ktorému sa hlásia všetci. Každý povie, že veríme v ľudskú rovnosť. Rovnosť sa dokonca používa aj ako argument v prospech potratov. Povie sa: muži a ženy sú rovnocenní, takže potrebujeme potraty. Ale v skutočnosti, ak sú si všetci ľudia rovní, ak majú všetci rovnaké základné práva, potom základná otázka znie: je dieťa v maternici – alebo fetus, alebo embryo, nech už ho nazvete akokoľvek – ľudskou bytosťou?
Pretože pokiaľ je, medzinárodný dohovor o ľudských právach hovorí, že každá ľudská bytosť má neodňateľné právo na život. A dokonca hovorí, že toto právo má byť chránené zákonom. Nehovorí iba, že je dobré podporovať život, hovorí, že ho musíte chrániť zákonom. Takže základná otázka stojí takto: ide o ľudskú bytosť?
Na lekárskej fakulte to bola pre mňa vedecká otázka, nie otázka náboženstva alebo osobného názoru. Bola to čisto otázka biológie. Biológia doslova znamená veda o živote. Takže biológovia sa, pochopiteľne, zaoberajú aj otázkou, kedy sa začína život. A pokiaľ odložíte nabok všetku propagandu a politiku, je celkom zjavné, že život sa začína oplodnením. To je to, čo sa učíte na lekárskej fakulte.
Ak by som na skúške dostal otázku: „Kedy sa začína život?“ a odpovedal by som: „Pri oplodnení“, bola by to správna odpoveď. Iba keď sa do toho vnesie politika, ľudia povedia, že nevedia, kedy sa začína život. Alebo že sa začína pôrodom. Biologická realita je však taká, že život sa začína počatím, a v tom prípade, pokiaľ naozaj veríme v ľudskú rovnosť, musíme povedať, že má byť aj chránený.
Čo považujete za najlepšiu námietku voči pro-life argumentom?
Jedna z námietok, ktoré boli pre mňa spočiatku výzvou, sa týkala myšlienky, že ak zakážete potraty, ženy budú podstupovať nebezpečné nelegálne potraty, pri ktorých môžu umierať. Ono stále to nie je veľmi dobrý argument ani v teoretickej rovine, pretože bežne nenechávame ľudí porušovať práva iných s odôvodnením, že len tak to môžu robiť bezpečne.
Keď prekvital transatlantický obchod s otrokmi, jeden z hlavných argumentov obchodníkov s otrokmi bol, že obchod musí zostať legálny, aby sa dal regulovať. Ak ho zakážete, hovorili, stane sa neregulovaným, čo predstavuje oveľa väčšie nebezpečenstvo pre všetkých. Ale nikto nepovažoval tento argument za presvedčivý, pretože obchod s otrokmi predstavoval fundamentálne porušenie práv unesených ľudí, a nebolo to ani empiricky presvedčivé.
Skúmal som teda, či je empiricky overiteľné, že pokiaľ zakážete potraty, tie sa budú aj naďalej vykonával nelegálne, ale budú menej bezpečné a zomrie viac žien. Zistil som, že hoci si to veľa ľudí myslí, nie je to pravda. Pokiaľ sa pozriete na dôkazy, zistíte, že to tak jednoducho nie je.
Najlepším príkladom je Poľsko, ktoré zakázalo potraty v roku 1990 a potom ešte prísnejšie v roku 1993. Dovtedy bola v Poľsku dosť vysoká úmrtnosť tehotných žien, dokonca niekoľko žien pri legálnom potrate aj zomrelo. Keď sa však potraty zakázali, zistilo sa, že úmrtnosť matiek stále klesala a umieralo menej žien. V súčasnosti má Poľsko najnižšiu úmrtnosť tehotných žien na svete. Z priemernej krajiny v oblasti zdravia matiek a prenatálnej medicíny sa po zákaze potratov stala najlepšia krajina na svete. Tu jasne vidíme, že táto námietka jednoducho neplatí.
Pozrel som sa aj na údaje z Československa v čase komunizmu a vykazujú rovnaký vzorec – legalizácia potratov nepriniesla zlepšenie a, naopak, obmedzenie potratov neohrozilo ženy.
Čo hovoríte na feministické námietky voči pro-life postoju? Mám na mysli napríklad známy Thomsonovej argument s huslistom.
Ide o myšlienku, že aj keby deti mali právo na život, nemajú právo používať telo niekoho iného. Thomsonovej argumentácia znie takto: predstavte si, že sa jedného rána prebudíte a vedľa vás leží slávny huslista, ktorý je na vás napojený, pretože stratil obličku a potrebuje tú vašu, aby prežil. Thomson hovorí, že aj keď má huslista právo na život, nemá právo použiť vaše telo, takže ho môžete odpojiť. Aj keď zomrie, neporušili ste jeho právo.
Proti tomu niektorí argumentujú, že v skutočnosti by ste mali huslistovi pomôcť, pretože ide o ľudskú osobu. Keďže ste jediný, kto ho môže zachrániť, mali by ste to urobiť, pretože máte brať ohľad na zraniteľných. Niektoré feministické smery argumentujú presne takto, pretože feminizmus je v jadre o ochrane zraniteľných.
Iní však poukazujú na to, že táto analógia jednoducho nesedí. V Thomsonovej príklade sa prebudíte a ste napojení bez akéhokoľvek pričinenia na úplne cudzieho človeka. Potenciálne ho nemusíte zabiť, len ho odpojíte a prestanete mu pomáhať. Avšak v prípade potratu je dieťa na vás napojené v dôsledku vášho slobodného rozhodnutia. V 99 percentách prípadov – okrem prípadov sexuálneho násilia – ste sa rozhodli mať sex dobrovoľne. Je to vaše vlastné dieťa, nie náhodný cudzinec. Aby ste ho mohli odpojiť, musíte ho najskôr zabiť.
V skutočnosti by zodpovedajúca analógia vyzerala asi takto: predstavte si, že ste pili, šoférujete pod vplyvom alkoholu a prejdete svoju dcéru. Teraz je v nemocnici a potrebuje pomoc. Bolo by v poriadku, ak by ste prišli k svojej dcére, ktorá je vaším zavinením v situácii, v akej je, a začali by ste jej trhať nohy a ruky, až by zomrela? Pretože práve to sa pri potratoch často deje. Nie vždy, ale často. Na to by každý povedal: „Pravdaže nie, to je šialené! Je to predsa vaša dcéra, nemôžete ju zabiť, nemôžete ju rozštvrtiť! Vašou vinou sa ocitla v tejto situácii.“ Toto je podobnejšie tomu, čo sa deje v 99 percentách potratov.
A čo to jedno percento pri znásilnení? Čo by ste Thomson povedali v tomto prípade?
Thomsonovej príklad je v takomto prípade trochu bližšie realite, ale stále ide o vaše dieťa, jednoducho musíte zabiť svoju vlastnú dcéru alebo syna, aby ste dosiahli svoj cieľ. Keď premýšľame o deťoch, ktoré sa už narodili, nikdy nepovieme, že ich možno zabiť len preto, že sú obeťou a boli počaté skrze sexuálne násilie. A o to vlastne ide. Z Thomsonovej argumentu, že dieťa, hoci by aj malo právo na život, nemá „právo“ používať vaše telo, nevyplýva, že je v poriadku toto dieťa zabiť.
Predstavte si, že Thomson má pravdu, keď hovorí, že dieťa nemá právo byť tam, kde je. Kompletne prekročilo hranicu. A teraz si predstavme, že som napríklad prekročil hranicu niečieho pozemku a prenikol na jeho predzáhradku. Nemám tam čo hľadať. Nevlastním jeho dom ani pozemok, ale vstúpil som mu do predzáhradky. Porušil som zákon a nemám právo tam byť. Ale napriek tomu to majiteľa neoprávňuje ma zabiť. Stále mám právo na život. Nemôže jednoducho ukončiť môj život.
Ale presne to sa deje počas potratu. Ľudský život sa vytrhne z jeho prirodzeného prostredia, a to často spôsobom, ktoré priamo na ňom pácha násilie. Dokonca aj potratová tabletka, o ktorej niektorí hovoria, že len dáva dieťa preč, v skutočnosti dieťa zabíja tlakmi maternice. Dieťa v lone je maternicou ubité na smrť, pretože je ešte príliš malé na to, aby prežilo kontrakcie. Takže v jadre veci potrat nie je len odpojenie niekoho, kto tam nepatrí. Je to takmer vždy násilné ukončenie života dieťaťa. A toto dieťa sa pritom nachádza vo svojom prirodzenom prostredí, na rovnakom mieste, kde ste boli vy, ja a každý jeden človek na začiatku svojho života. A ide o syna či dcéru toho človeka.
Takže ak aj dieťa nemá „právo“ používať telo matky, stále je to potrat, ktorý ho zabije a tým poruší jeho právo na život. Rovnako ako by som ho aj ja porušil, ak by som zastrelil niekoho cudzieho v mojom dome. Nemá právo tam byť, ale ani tak by som ho nemal zabiť.
Rozoberme si teraz Singerovu námietku, nazvime ju námietkou podporovateľov práv zvierat, ktorá hovorí, že dieťa je v prvých mesiacoch života mentálne nižšie než povedzme šimpanz, a preto si nezaslúži väčšiu právnu ochranu ako niektoré zvieratá.
Áno, Singer a ďalší tvrdia, že keď rozlišujeme veci vzhľadom na ich druh, ide o diskrimináciu, podobne ako v prípade rasizmu či sexizmu. Ak máme pred sebou päťtýždňové embryo a plne vyvinutého dospelého šimpanza, ako môžeme zmysluplne tvrdiť, že embryo je dôležitejšie, ak je šimpanz mentálne vyvinutejší?
Prvá vec, ktorou možno na tento argument odpovedať, je, že stále môžeme podporovať práva zvierat, aj keď tvrdíme, že každý človek má právo na život. Možno sú niektoré zvieratá skutočne tak vyvinuté, že by mali byť chránené pred zabíjaním. Toto presvedčenie je však kompatibilné s pro-life postojom, že každý človek by mal byť chránený pred zabitím.
Druhá vec je, že naša hodnota pravdepodobne nie je závislá od našich individuálnych mentálnych schopností. Tento argument som použil aj v texte pre Journal of Medical Ethics, ktorý je popredným magazínom o lekárskej etike, a seriózne sa ním zaoberajú v akademickej komunite. Pretože ak naša individuálna mentálna schopnosť podmieňuje našu hodnotu, potom je rovnosť ľudí čistá ilúzia, veď predsa niektorí ľudia sú inteligentnejší než iní. Niektorí zas majú vyššie kognitívne schopnosti a mentálne kapacity ako iní.
Vychádzajúc z týchto rozdielov, Singer tvrdí, že nielen embryá v maternici, ale dokonca aj novorodenci alebo ťažko postihnutí starí ľudia s Alzheimerovou chorobou majú menšiu mentálnu kapacitu ako opica, a preto je opica cennejšia ako novorodenec, cennejšia ako vaša babička s Alzheimerovou chorobou. A došiel až k tomu, možno nie on, ale mnohí jeho nasledovníci, že by mohlo byť v poriadku zabíjať novorodencov alebo postihnutých ľudí, pretože nie sú plnohodnotnými osobami.
Väčšina filozofov však rozpoznala, že pokiaľ prijmete tento argument a podmienite ľudskú hodnotu individuálnymi schopnosťami, tak to povedie to k záveru, že niektoré ľudské bytosti, ako malé deti alebo postihnutí ľudia, nie sú osobami a potenciálne ich možno zabiť, pokiaľ je to pre svet dostatočne výhodné.
Problém je však ešte horší. Lebo aj keby Singer povedal, že iba malé deti a postihnutí ľudia nie sú osobami a ostatní sú, tak toto tvrdenie neobstojí. Pretože v konečnom dôsledku, pokiaľ je naša hodnota podmienená našimi schopnosťami, každý sme iný. Niekto je inteligentnejší ako vy, niekto menej, a teda má aj väčšiu alebo menšiu hodnotu ako vy. Ak by to bolo tak, ako navrhuje Singer, samotný koncept ľudskej rovnosti sa stane neudržateľným. Preto si myslím, rovnako ako mnohí iní, že moja hodnota sa neodvíja od môjho nadania, ale vychádza z faktu, že som jednoducho človek. Na tomto je postavená ľudská rovnosť.
O dôsledkoch zvrátenia rozhodnutia Roe vs. Wade
Prejdime k otázke týkajúcej sa prípadu Roe vs. Wade. V roku 2022 americký Ústavný súd zrušil svoje pôvodné rozhodnutie o federálnom práve na potrat a mnoho ľudí predpokladalo, že to povedie k akejsi kontrarevolúcii voči pro-choice pozícii, ktorá je vlastná pre takmer celý súčasný Západ. Ale neviem, či sa tak naozaj stalo. Aký je váš pohľad?
Aby som pravdu povedal, myslím, že ľudia boli prirýchli v očakávaniach, že toto rozhodnutie spustí veľký pro-life pohyb naprieč svetom. Pretože Amerika je vo veľmi špecifickej kultúrnej a politickej situácii a má oveľa väčšie zastúpenie pro-life populácie než väčšina krajín Európy. Vo väčšine Európy to, naopak, spôsobilo protireakciu a oveľa agresívnejšiu podporu potratov. Dokonca aj v Amerike mali v mnohých prípadoch silnú protireakciu, pretože mnoho ľudí v skutočnosti nevie, čo zvrátenie Roe vs. Wade predstavuje. Väčšina ľudí netuší, že jediné, čo súd povedal, bolo, že neexistuje federálne ústavné právo na potrat z ľubovoľného dôvodu až do okamihu pôrodu. A pritom s týmto všetci alebo takmer všetci súhlasia. Takže pokiaľ ľudia vedia, o čom je Roe vs. Wade, takmer všetci s jeho zvrátením súhlasia. Ale väčšina ľudí to nevie, a preto sú nahnevaní.
Na druhej strane si myslím, že existuje dôvod na nádej, pretože sa ukázalo, že pokiaľ na niečom pracujete dlhý čas, môžete niečo dosiahnuť. Iste, stále má asi polovica štátov v USA právo na potrat až do narodenia dieťaťa. Ale potom tu máte štáty ako Texas, ktorým bolo umožnené plne chrániť nenarodené deti. Chcelo to však 50 rokov vytrvalosti a sústavnej práce.
A to práce v mnohých rôznych oblastiach. Mám na mysli politickú prácu s politickými stranami, praktickú podporu tehotným ženám a aj prácu na zmene kultúry, prácu v médiách, cirkvách. Čiže vyžadovalo si to obrovské úsilie v mnohých rozličných spoločenských odvetviach.
Ukázalo sa, že pokiaľ vytrvalo pracujete, môže to priniesť zmenu. Mnoho ľudí sa vzdá, po desiatich, dvadsiatich rokoch si povedia, že pokiaľ ich úsilie doteraz neprinieslo zmenu, neprinesie ju už nikdy. Ale myslím si, že Amerika nám práve ukázala, že to nie je pravda. Že niekedy to skutočne trvá tých päťdesiat rokov. Ale pokiaľ trváte na svojom a sústavne pracujete, môžete veci výrazne zmeniť.
Myslíte, že sa môže podariť zásadná zmena aj bez zmeny antikoncepčnej mentality?
Je to výzva. Pokiaľ máme spoločnosť, ktorá oddeľuje sex od tehotenstva, stále tu bude požiadavka potratov. Mimochodom, toto hovorí aj jedna moja priateľka, ktorá stojí na úplne opačnej strane ako ja. V minulosti viedla najväčšie potratové centrum v Spojenom kráľovstve, čiže väčšinou máme celkom opačné názory. Ale zhodneme sa, že pokiaľ žijeme v kultúre, ktorá vám hovorí, že máte mať absolútnu kontrolu nad plánovaním rodičovstva, ľudia budú mať stále pocit, že potraty sú potrebné.
Predsa si však myslím, že spoločnosť, ktorá nemá potraty, hoci má antikoncepciu, je možná. Je to veľmi ťažké, ale nie je to nemožné. Vychádzam z toho, že mnoho známych, ktorí používajú antikoncepciu, by ani v prípade jej zlyhania nikdy neukončilo život svojho dieťaťa. Čiže možné to je. Zároveň si však myslím, že by sme sa mali pozorne zamyslieť nad fundamentálnou otázkou súčasnej kultúry, či mať dieťa je výlučne naším rozhodnutím. Či je to niečo, čo ovládame.
O sexuálnej výchove na školách
Čo hovoríte na argument, že potrebujeme mať sexuálnu výchovu na školách, aby sa predišlo potratom u mladých ľudí?
Myslím, že veľmi záleží na tom, o aký typ sexuálnej výchovy ide, a veľa konfliktov vzniká z dôvodu, že samotný termín je nejednoznačný a môže znamenať množstvo rozličných vecí. Keď si vezmete aktuálne kurikulum, tak je jasné, že pomoc neprinesie, pretože v zásade ide o učenie detí, ako mať sex. Ale deti jednoducho nemajú bezpečný sex bez ohľadu na to, ako ich učíte. Realita je taká, že tínedžeri v priemere jednoducho nepoužívajú antikoncepciu efektívne. A pokiaľ ich učíte, že sex v ich veku je normálna vec, iba na to potrebujú antikoncepciu, potom budú mať sex s množstvom rozličných partnerov. A niektoré dievčatá otehotnejú a budú podstupovať potraty.
Čiže je to naopak, takéto učenie o sexe nepomôže, iba problém ešte zväčší, ako sa nakoniec aj stalo. A nejde len o to, že sex tínedžerov vedie k potratom, ale ešte k tomu spôsobuje aj emocionálne zranenia a vzťahové problémy. Mladí ľudia totiž nie sú uspôsobení mať množstvo rozličných partnerov. Keď sa však pozriete na štandardy sexuálnej výchovy od WHO, tak tam sa explicitne píše, že deti treba učiť masturbovať alebo že deväťročné dieťa sa má samo rozhodnúť, či chce mať sex. Naozaj si nevymýšľam.
Pokiaľ však uvažujeme nad vzdelávaním, ktorého základom nie je sex, ale vzťahy a rozvoj človeka vrátane jeho charakteru, potom si myslím si, že to by mohlo priniesť zmenu. Ak by sme mladých ľudí učili, že majú zodpovednosť a povinnosti v prvom rade a predovšetkým voči svojim deťom a že deti majú privádzať na svet v čo najlepších podmienkach, ak by sme ich učili, že dievča môže povedať na sex nie, ak ju chlapec do niečoho tlačí, alebo ak by sme dievčatá učili, že majú vyššiu cenu, než aby podľahli nátlaku, veď majú ako bytosti stvorené na Boží obraz nekonečnú hodnotu, a že nemusia mať sex, len aby niekomu urobili radosť…
Ak by sme deti a mládež učili o ich mieste v spoločnosti, o hodnote, ktorú majú, o zodpovednosti, o tom, že sex je skvelá vec, ale práve preto, že je taký skvelý a silný, môže byť zneužitý, potom si myslím, že týmto spôsobom by sme ich naozaj mohli nasmerovať na cestu k vydarenému životu a šťastiu.
Prečo treba prísť na Pochod za život
Posledná otázka. Vystupovali ste na bratislavskom pochode za život. Prečo si myslíte, že pochody za život sú dôležité a potrebné?
Sú nesmierne dôležité, pretože to je najlepší spôsob, ako ukázať politikom, ako aj všetkým ostatným, že tomu naozaj veríte a chcete zmenu. Viete, na Slovensku máte potraty od 50. rokov 20. storočia, ešte keď bolo súčasťou Československa, a ničomu to nepomohlo. Len to prinieslo nespočetné množstvo úmrtí. Prinieslo to psychické problémy obrovskému počtu žien. A toto sa zmení, až keď sa zmení kultúra a keď politici zmenia veci.
Pochod za život je skvelý spôsob, ako povedať verejnosti, že je dobré byť pro-life a že je nás veľa. Sme dobrí, šťastní a radostní ľudia, ktorí oslavujú život. Tým, že to ukážeme verejnosti, aj iní ľudia môžu nabrať odvahu a pridať sa.
Je to aj výborný spôsob, ako ukázať politikom, že nemôžu považovať vaše hlasy za automaticky isté, a pokiaľ sa deklarujú ako pro-life a neurobia nič pre ochranu zraniteľných žien a detí potom, čo sa dostanú k moci, tak sa môže stať, že v budúcnosti sa už do parlamentu nedostanú. Je to skrátka skvelý spôsob, ako ukázať politikom, že vás musia brať vážne a že naozaj musia niečo urobiť pre to, aby získali vaše hlasy. A to najlepšie ukážete, ak máte v uliciach tisíce ľudí a presne toto politikom poviete.
