VERBUM

Memento

Foto: YouTube / Juraj Mravec ml.

Peter Janků: Memento (Hevhetia, 2022)

Na Slovensku folk nemá takú silnú tradíciu ako napríklad v Česku. Pri táboráku sa hrá buď česká tvorba, alebo slovenský pop-rock 80. a 90. rokov. V Prešove tvorí Edo Klena, na Záhorí Juraj Dovala, ale v Bratislave je najznámejší Peter Janků. O jeho najnovšom albume Memento je táto recenzia. V prípade slovenského folku teda nejde o žiadnu širšiu hudobnú a spoločensko-kultúrnu vlnu, skôr ide o sólo podnik tvrdohlavých jednotlivcov, ktorí cítia poslanie niečo dôležité hudobne vypovedať.

V tom inak spočíva aj rozdiel medzi folkom a popom. Ten druhý sa tvorí aj pre zábavu (a nie je na tom samo osebe nič zlé), hoci v prípade rádiovo hraných vecí často aj pre komerčný úspech – tu už je to zväčša na úkor autorskej výpovede či umenia. V prípade folku však ide, a rozhodne to platí pre Petra Janků, o zhudobnenú výpoveď v plnom zmysle slova. Tá je najdôležitejšia a podstatná.

Kým v prípade popu producenti hľadajú správnu emóciu, ktorá osloví masy, folkový spevák má slobodu ísť proti prúdu. Iste, aj on chce byť hraný, počúvaný a známy, ale chápe, že tieto formy úspechu sú pre neho príliš vzdialené a nedostupné a v tomto zmysle sa nemusí trápiť. Úspechom je samotná tvorba, koncert pre pár priateľov, vystúpenie v kostole, na púti, jarmoku či menšom festivale.

Album Memento reaguje na napadnutie Ukrajiny Ruskom. Celý je o vojne. Hľadá jej príčiny, mapuje dôsledky, pomenováva hlavných aktérov v sakách, na bojisku i v slovenskej krčme. Pranieruje diabolskú túžbu po moci, dvojtvárnosť, faloš, klamstvo. Tak zároveň ukazuje, že vojna na Ukrajine má svoj protipól v ľudskom srdci, ktoré je taktiež vo vojnovom stave. Odohráva sa v ňom nemilosrdný zápas medzi dobrom a zlom.

Liekom Petra Janků je nasledovanie Krista cez srdce jeho matky. Je priamy a jasný a to je vzácne a aj vyrušujúce, pre mnohých iste priam popudzujúce. O to viac, že Petrov hlas – podobne ako sláčikové či akordeónové aranžmány – je veľmi jemný, slnečný, nevinný. Zaznievajú k nám akoby anjelské poučenia z neba. V slovách hrmia zbrane, Michal Archanjel, patrón Ukrajiny, počíta vojsko, ale spevák ani pri najťažších motívoch nestráca svoj anjelský odstup. Súka poučenia jedno za druhým a približuje priam katechizmovými metaforami základné ľudské princípy, ktoré sa všetky dajú zhmotniť do jedného: človek od Boha vyšiel a k nemu sa potrebuje vrátiť. Nik iný a nič iné nás nespasí.

V tomto zmysle sú zhudobnené ponaučenia Petra Janků bližšie skôr k štýlu starej dobrej JKS-ky ako k súčasnej gospelovej hudbe. Tú dnes tvoria predovšetkým dva hlavné prúdy: „charizmatický“, ktorý je založený  na opakovaní a emočnom stupňovaní  explicitného náboženského odkazu s cieľom vzbudiť v poslucháčovi vnútorné pohnutie a náboženský zážitok, a implicitný, ktorý sa explicitným náboženským odkazom vyhýba a vystačí si s drobnými náznakmi transcendentna. Peter Janků sa od oboch hlavných prúdov odlišuje. Hudobne je bližšie skôr k implicitnému gospelu, ale na rozdiel napríklad od Simy Magušinovej, Skyvy či svojej predchádzajúcej tvorby, napr. výborná pieseň Tak nech je (2015), sú jeho texty nábožensky významovo oveľa plnšie. Jeho explicitnosť však nie je naviazaná iba na emócie, ale má ambíciu mieriť aj na rácio. Chce sa k pravde nielen prihlásiť, ale poslucháča aj poučiť.

Tento cieľ je v dnešnej príliš emotívnej a zároveň emočne plochej dobe veľmi vzácny. Ale aj racionálna explicitnosť má svoje riziká. Jedným z rizík môže byť spojenie náboženského s politickým v repertoári Petra Janků. Azda by bola namieste väčšia ostražitosť a odstup pred aktuálnymi náladami doby – a to osobitne pri témach vojny či kovidu. (Jeho predchádzajúci album Misericordia bol reakciou na kovid.)

Druhé riziko explicitnosti sa týka autorovej snahy poslucháča poučiť. Pre umenie je však zväčša lepšie vystačiť si s úspornou metaforou a radšej sa sústrediť na hudbu, ktorá vie rozochvieť aj nediskurzívne polohy nášho bytia, kam sa logika a slovo nedostanú. To najvyššie poznanie totiž nie je diskurzívne. Umenie je umením práve preto, a tým sa odlišuje od filozofie či teológie, že sa dotýka nediskurzívneho, viac intuitívneho a kontemplatívneho módu poznávania a zároveň sa sústreďuje ani nie tak na pravdu samotnú, ako na zachytenie prežívania a vnímania pravdy, dobra a krásy v ľudskej realite.

V tomto kontexte chcem na viacerých miestach oceniť hudobné aranžmány najmä v podaní Zoe Quartet, ktoré dodali explicitným textom ďalší rozmer. Napríklad v piesni Európa hudba plnohodnotne dotvára text o Európe, ktorá uteká a nevie kam. A aranžmány sa vydarili napríklad aj v kabaretných Krčmových rečiach alebo v piesni Kým.

Na záver však chcem uviesť pár veršov práve z piesne Kým. Vyjadrujú okrem iného aj silu pesničkárstva vyspievať pravdu, spomeňme si napríklad na Hoffmanovu Nech mi nehovoria… Kým Hoffman dokázal pesničkársky zareagovať na pretvárku komunistického režimu, Peter Janků pravdivo diagnostikuje súčasnú liberálnu spoločnosť, keď nás varuje pred toleranciou zla:

A Zlu sa darí, kým sa neodtajní
Kým svetlo Pravdy nepremôže tmu
A preto nesmieme byť ľahostajní
Keď Zlo v niekom blíži blížnemu.

Juraj Šúst

Vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite. Od r. 2011 je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Stojí za festivalom Hanusove dni. Je šéfredaktorom časopisu Verbum, dramaturgom publicistickej relácie RTVS Do kríža, vystupuje v relácii Reflektor na Rádiu Devín. Angažuje sa ako pro-life aktivista. Je ženatý, s manželkou Lenkou majú 5 detí.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.