Režisér Juraj Lehotský s kameramanom Timotejom Križkom uviedli začiatkom decembra celovečerný film Plastic Symphony, na ktorom sa obaja podieľali aj ako scenáristi. Hrdinami príbehu sú dvaja nevlastní bratia – jeden adoptovaný z ukrajinského detského domova (Matúš), druhý trpasličieho vzrastu (Dávid). Dochádzajú z Bratislavy do Viedne, kde spolu hrajú na kontrabase na ulici pred Dómom svätého Štefana. Už tieto nevšedné postavy a reálie, z ktorých vychádzajú, nám napovedajú, že nebude pre každého prirodzené sa s príbehom stotožniť.

Matúš (Bartosz Bielenia) sa pokúša nájsť šťastie a umelecké naplnenie z tvorby, no napriek sláve a zdanlivému úspechu v tom zlyháva. Zisťuje, že účinkovanie v kvartete, s ktorým chodí zabávať viedenskú smotánku na opulentné večierky, preň nie je skutočným poslaním. To nájde až na konci príbehu, hoci jeho brat Dávid by mu mohol byť v tom vzorom už skôr. Túto myšlienku si na konci filmu dokážu poskladať viacerí, no ako diváci sa nedočkáme zadosťučinenia v podobe silných zapamätateľných scén, ktoré by nám pomohli príbeh prežiť spolu s postavami a zažiť katarziu. Tvorcovia natoľko dbali o to, aby divákovi nepodsúvali žiadnu líniu, tému či emóciu, až mu neostalo nič iné, len si subjektívne povyberať, čo sa mu na filme ne/páčilo. 

Jednou z mála scén, ktorá sa dotkla niečoho živého vo mne, je obraz Matúšovho kamaráta, ktorý ho dostal z ulice až k smotánke, ako komentuje živé sochy oddychujúce na fontáne. Hovorí: „My toľko času nemáme“ a s miernou pýchou v hlase dodáva „ani nechceme mať“. Matúš síce na to nič nepovie, ale vieme, čo sa mu odohráva v hlave. S tými istými ľuďmi, čo si takto privyrábali, sedával a jedol, keď hrávali s bratom na base. Scéna je krátka, no pocit pretrváva. Veď koľkokrát som v duchu odsúdila podobné „povolania“…

Skutočná dráma, nie jej karikatúra

Veď môžem aj to, čo vo filme nebolo. Napriek tomu, že film zobrazoval, čo s človekom môže urobiť sláva a peniaze, vôbec neskĺzol k tisíckrát opakovaným klišé ako utápanie sa v alkohole, drogách, neviazanom sexe, egoizme… Hoci si Matúš občas rád vypil, bolo vidno, že tým hasí svoj smäd po skutočnom naplnení. Sledovali sme drámu skutočne nešťastného človeka a nielen jej karikatúru. Vo chvíľach, kedy osamelo blúdil po neosobnom viedenskom byte, bezmyšlienkovite prepínal televízne kanály, alebo zaspával pri stole, sme mali možnosť pocítiť niečo z jeho prázdnoty a nenaplnenia.

Názov filmu, ktorý je aj titulom Matúšovej skladby – Plastic Symphony – v sebe nesie paradox. Inšpirácia vzniká z pragmatických dôvodov – vonku prší, preto musia bratia na kontrabase hrať pod priesvitným igelitom. Zobrazenie je však veľmi poetické – sledujeme dlhý záber kvapiek dopadajúcich na hrubý igelit, pričom sa z rosy pomaly vynára Dóm. Bratia sú chránení pred okolitým svetom, aj keď je to možno iba zdanie, veď plast evokuje niečo umelé, nepravé… Vo svojej bubline, kde spolu hrajú za každého počasia, neriešia, čo si o nich pomyslia druhí, či ich budú ľutovať, alebo obdivovať. Keď sa z tej bubliny však Matúš dostane von, zrazu sa na Dávida pozerá akoby zvrchu. K Symfónii spod igelitu sa opäť vracia až na konci, keď nájde svoje pravé poslanie. 

Ďalším zaujímavým paradoxom je, že film o hudbe sa začína aj končí tichom. Konkrétne nápisom „silence“ na plagáte v Matúšovej izbe, po ktorom plynule prechádza kamera. Hranie na violončele či iných nástrojoch je takisto často naraz prestrihnuté do ticha alebo ruchu iného obrazu. Tieto scény tvoria napätie medzi tichom a hudbou, medzi hudbou a šumom sveta. Poetika filmu je vystavaná na týchto a podobných kontrastoch a paradoxoch. Malý a veľký brat, prázdnota Matúšovho bytu versus živý a naplnený domov pre seniorov, ulica kontra luxusné večierky…

Dalo by sa ešte povedať, že tvorcovia riešia vo filme aj osobnú tematickú líniu a to,  nakoľko ich tvorba umenia napĺňa a robí šťastnými, respektíve, prečo to tak vždy nie je. Obaja sú autormi krásnych diel ako dokumentárny film Slepé lásky (2008, J. Lehotský) či publikácie Pokojní v nepokoji (2019, T. Križka), ale tiež si prechádzajú vývojom – napríklad Juraj Lehotský vo filme Nina (2017), ktorý zobrazuje rozpad manželstva. V najnovšom filme si kladú otázku, čo je to skutočné umenie a či má väčšiu hodnotu sláva alebo sebadarovanie. Môže to evokovať osobnú dilemu každého umelca, či tvorcu – má svoju tvorbu prispôsobovať dopytu a uznaniu druhých, alebo práve naopak, má odovzdať hodnotu a myšlienku bez ohľadu na ocenenie.

Je to film o malých veciach vo veľkom svete

Čo celému filmu okrem viedenských reálií dodalo zahraničný šmrnc, bol skvelý výber hlavných predstaviteľov. Poľský herec Bartosz Bielenia známy z oceňovaného filmu Corpus Christi (2019) opäť nesklamal a svojimi jedinečnými a pritom jednoduchými výrazovými prostriedkami dokázal upútať, aj keby za celý čas nebol povedal ani vetu, (hoci replík v scenári ani veľa nemal). Rumunský herec Sabin Tambrea, ktorý stvárnil Matúšovho kamaráta, pozdvihol film profesionálnym vystupovaním a bezchybnou nemčinou. Azda najmenej z tejto trojice herecky vynikol neherec Vojtěch Zdražil, pri ktorom prekážal najmä príliš detský a spevavý slovenský dabing. Ten ho ako človeka nižšieho vzrastu posúval do nie veľmi šťastnej polohy. Judit Bárdos zase osviežila film sympatickou vedľajšou postavou.  

Napriek svojim hereckým schopnostiam sa však Bartoszovi a Vojtěchovi nepodarilo dôveryhodne zobraziť pekný bratský vzťah, hoci viaceré scény k tomu podľa mňa mali smerovať. Bratia totiž spolu bývali, živili sa a po smrti mamy tvorili spoločný domov. Dokonca ani v scénach, keď sa pred spaním rozprávali, akoby boli stále malými chlapcami, nedokázali uveriteľne zahrať prirodzenú bratskú blízkosť, podpichovanie či podporu.

Film Plastic Symphony by sa dal charakterizovať ako malý príbeh vo veľkom svete. Malý nie v zmysle nepodstatný, ale skôr prinášajúci jednoduché posolstvo, (ktoré v sebe stelesňuje Dávid). Veď on je šťastný, hoci nie je nikým veľkým. Svoje naplnenie, naopak, nachádza v úplne obyčajných veciach. 

Z vizuálneho hľadiska sú zaujímavé najmä dlhé zábery, ktoré nasledujú postavy, otáčajú perspektívu bez strihu alebo nám ukazujú to, čo práve vidí hrdina.   

Tento film odporúčam všetkým, ktorí sa sťažujú, že slovenské filmy sú len depresívne či bez hlbokej myšlienky. Hoci som si obsah filmu odniesla skôr v hlave ako v srdci, povzbudil ma k prehodnoteniu mojich životných priorít a inšpiroval k nachádzaniu radosti v obyčajnosti.

A to je veľká vec.

Plastic symphony. (SR, CZ, PL) Réžia: Juraj Lehotský. Scenár: Juraj Lehotský. Hrajú: Bartosz Bielenia, Vojtěch Zdražil, Judit Bárdos, Sabin Tambrea, Ľubomír Paulovič, Ela Lehotská, Roman Polák, Branislav Jobus. Hudba: Aleš Březina