Foto: YouTube / Ústav pamäti národa
Pri pohľade na podzemnú cirkev sa dostávajú do popredia tri osobnosti. Jezuita, tajný biskup a neskorší kardinál Ján Ch. Korec. Ďalej charizmatická osobnosť lekára MUDr. Silvestra Krčméryho. Za tretí pilier je považovaný matematik a tajne vysvätený kňaz RNDr. Vladimír Jukl SF. Dňa 1. mája sme si pripomenuli 10 rokov od jeho odchodu na večnosť.
Dalo by sa dotknúť viacerých tém, ktoré priamo súvisia so životným príbehom Vladimíra Jukla: jeho duchovnej i vedeckej formácie; odkryť priateľstvo s pápežmi; priblížiť spomienky jeho súčasníkov; rozobrať jeho priamy vklad pri náboženských pútiach v Šaštíne, na Velehrade, alebo pri organizovaní petičných akcií a Sviečkovej manifestácie; zdokumentovať jeho činnosť na pôde KBS a v Katolíckych novinách a i.
V tomto článku sa dotkneme len dvoch tém. V prvej priblížime situáciu, keď Juklovi reálne išlo o život. V druhej časti predstavíme jeho reč na aktíve Slovenskej organizácie pre ochranu ľudských práv zo 7. apríla 1968.
Keď išlo o život…
Bol 16. november 1944, Vladimír Jukl bol v tom čase po boku profesora Kolakoviča na povstaleckom území. Cestou do skladu liekov bol Vladimír Jukl s francúzskym vojakom zatknutý vlasovskou jednotkou SS. Už večer ich vypočúval nemecký dôstojník. Odvliekli ich do zajateckého tábora, no tamojší strážnik im pomohol tajne uniknúť. „Na druhý deň po ich úteku sa domáci dozvedeli, že Nemci všetkých zajatcov postrieľali pri nejakej vápenke pod lesom.“
Pred možnou popravou Jukl unikol aj v roku 1952. V auguste 1951 bol zatknutý a 11. až 13. júna 1952 v Brne súdený Štátnym súdom. Otto Mádr, kaplán v kostole sv. Mikuláša v Prahe, bol odsúdený na doživotie. Jukl na 25 rokov odňatia slobody. Súd sa konal aj s generálnou predstavenou rádu Karola Boromejského, Žofiou Langrovou, či s univerzitnou profesorkou PHDr. Růženou Vackovou. Obvinili ich zo zhromažďovania špionážnych správ „převahou rázu círk. politického,“ „organisovali kroužky katolické mládeže, poskytovali těmto kroužkům podporu…“ „poskytovali úkryt nebo podporu a pomoc osobám žijícim v ilegalitě“. Jukla dokonca obvinili z toho, že s kňazom Mádrom chceli emigrovať a v cudzine pokračovať v práci proti ľudovodemokratickému zriadeniu. Růžena Vacková bola odsúdená na 22 a Žofia Langrová na 20 rokov odňatia slobody. V rozsudku padli ďalšie tresty: kooperátor Václav Razík (18 rokov), predstavená kláštora tešiteliek v Rajhradě Marie Vintrová (17 rokov), vysokoškolský študent Zděnek Čačka (15 rokov), kňaz Stanislav Ledabyl (14 rokov). Súdení boli aj dvaja účastníci tretieho odboja Alois Pokorný a Vlastimil Železný.
K osobe Vladimíra Jukla sa píše, že „ jako jeden z mála Vatikánu oddaných lidí na Slovensku nebyl kompromitován kolaborací s nacisty a tisovskými klerofašisty, hodil sa Vatikánu v době, kdy bylo jasné, že nacisté válku prohráli, k prosazování jeho záměrů. Proto již v r. 1944 setkal se s profesorem, vatikánskym špionem Tomislavem Kolakovičem, stal se jeho spolupracovníkem a plně se zapojil do jeho protistátní činnosti.“
Najmladší členovia súdenej skupiny, narodení v roku 1928, boli odsúdení na trest smrti. Medik Vlastimil Železný a študent farmaceutiky Alois Pokorný. Kým u prvých ôsmich išlo o náboženskú činnosť, v prípade Železného a Pokorného súviselo ich obvinenie s usmrtením. Takto komunistický režim zámerne spájal predstaviteľov cirkevného života s ľuďmi, ktorí v zápase s komunistickým režimom použili zbraň. Išlo o odbojovú skupinu JAN. Po zamietnutí odvolania boli obaja popravení 18. decembra 1952 v Prahe na Pankráci.
Hrozil trest smrti aj tým, ktorí dostali doživotie či 25 rokov? Zdá sa, že áno. Sudca v ich prípade uznal niekoľko poľahčujúcich okolností: „skutkové doznání“, „nebyli dosud trestáni“, „usvědčování navzájem“ a rovnako nežiaduci vplyv náboženskej výchovy pri ich rozhodovaní. V závere súd konštatoval, že u Pokorného a Železného ide „o individua, jež nutno zneškodniti jako nepřátele lidu, naprosto vyřaditi z naší společnosti a odstraniti je, ježto není u nich naděje na jich nápravu vůbec.“ Avšak v prípade ostatných súdených „použil soud mimořádného práva změňovacího podle ustanovení § 29 ods. 2 tr. z., kdežto u obviněných Železného a Pokorného tohoto práva z důvodů shora uvedených nepoužil.“
Iste, nemôžeme zabudnúť, že „krvavý podtón“ malo už aj jeho prvé zaistenie v januári 1946. Lietali facky a jeden z policajtov mu skrútil nos, až tiekla krv. Dôvod? Hľadanie profesora Kolakoviča. Skúsenosť s vyšetrovacími metódami po roku 1948 bola ešte oveľa horšia. Po jednom z vyšetrovaní desať dní nemohol stáť na nohách.
Po ôsmich rokoch väznenia v Čechách a na Morave ho previezli do Leopoldova. Tu ich privítal jeden z veliteľov slovami: „Do Leopoldova sa prichádza, ale z Leopoldova sa vynášajú mŕtvoly.“ V Leopoldove zažil dve amnestie v r. 1960 a 1962, ale obidve ho obišli. Tu sa tiež dozvedel, že matka s bratom napísali dve žiadosti o jeho prepustenie. Jednu žiadosť napísal aj akademik Hronec, u ktorého bol asistentom do zatknutia. Všetko však bolo márne. Od r. 1960 sa už pomery vo väzniciach rapídne zhoršili, pretože ubudlo politických väzňov a v prevahe začali byť kriminálni väzni.
Juklova reč z roku 1968
Dodnes nie je podrobne preskúmané dielo Vladimíra Jukla. Jeho literárna činnosť, listy, rovnako publikačná činnosť z oblasti jeho vedeckého bádania. V archíve Jána Šimulčíka sa nachádza reč Vladimíra Jukla zo 7. apríla 1968. Predniesol ju na prvom stretnutí organizácie SONOĽP (Slovenská organizácia na ochranu ľudských práv), ktorá združovala v čase Pražskej jari prevažne tých, ktorí boli väznení od roku 1948 z politických dôvodov. Je porovnateľnou s rečou Silvestra Krčméryho na súde z roku 1954. Celý koncept reči akoby sa niesol v JOC-istickom duchu „vidieť, posúdiť, konať“. Jukl sa v úvode predstaví, povie, kým je a koho zastupuje. Následne hovorí o situácii, ktorú prežívali politickí väzni v žalároch. Jeho reč je výsostne aktuálna:
„No, ale ešte nie je všetko celkom v poriadku. Chcel by som pripomenúť, že ešte aj dnes niektorí kňazi a laici sú za náboženskú činnosť vo väzniciach. Biskup pražský, Tomášek, žiadal už, aby títo, asi šestnásti, boli prepustení. Aj zo Slovenska sú tam niektorí: páter Litva, Bošanský, Reiner a ďalší. Nepoznám menovite všetkých. Žiadal by som preto, aby naša spoločnosť do rezolúcie zahrnula aj požiadavku okamžitého prepustenia týchto z väznice. (Potlesk). Viete iste mnohí, že tí kňazi, biskupi, ale aj laici boli do väzenia daní len za plnenie svojich náboženských a pastierskych povinností. Nebola to vlastne ani politická protištátna činnosť. Teda, tým skôr by mali byť všetci čo najskôr rehabilitovaní. (Potlesk). Ďalej, myslím, že by sme sa mali pripojiť k žiadosti gréckokatolíckych kňazov, ktorá bola zverejnená vo Východoslovenských novinách, o ich rehabilitáciu, o ich obnovenie možnosti slobodného života. Bolo nezákonne asi tristotisíc ľudí (prerušený súhlasným potleskom). Boli zbavení možnosti žiť podľa svojho presvedčenia. Je to vlastne zločin, ktorý sa rovná genocíde, ktorý je markantným a frapantným porušením Charty ľudských práv. Aj v tomto bode by sme sa mali k tomu pripojiť. (Potlesk). A vôbec, mali by sme žiadať nastolenie náboženskej slobody v plnom rozsahu tak, ako to požaduje (prerušený dlhotrvajúcim potleskom), ako to žiada Charta ľudských práv, ktorá bola nedávno uverejnená v Smene i keď, bohužiaľ je to divné, že práve táto stať, tieto slová o náboženskej slobode, boli tam vypustené…“
Na tomto zhromaždení následne predstavil niekoľko citátov z pastierskeho listu z 31. marca 1968 a zdôraznil:
„Chcel by som povedať ešte, že naša snaha kresťanov nebude na úkor spoločnosti, ale naopak, na veľký úžitok celej spoločnosti. (…) Nechceme nijaké privilégiá. Svojich práv v demokratickej spoločnosti sa dovolávame s dobrým svedomím. Sme presvedčení, že našu službu v duchu evanjelia, v duchu pokoncilového kresťanstva, celá naša spoločnosť veľmi potrebuje. Touto službou je upevňovanie rodín, výchova detí, pomoc starým, chorým a opusteným. Službou bude naša každodenne dobre vykonaná práca, pomoc hľadajúcim, šírenie atmosféry vzájomnej dôvery. Službou je dialóg so svetom, so všetkými ľuďmi dobrej vôle. K tomu, prosím, aby nám Pán Boh pomáhal a dúfam, že v tomto sa zjednotíme so všetkými kresťanmi, so všetkými ľuďmi dobrej vôle. Ďakujem.“
Zdá sa, že Jukl bol viac v tieni Silvestra Krčméryho
Niekto by povedal, že obaja boli v tieni tajného biskupa Jána Korca. Iní by na druhej strane povedali, že na Slovensku pracovali stovky tajných členov reholí, tretích rádov, náboženských hnutí. Je nesmierne dôležité, aby sme úlohu zberateľov svedectiev nenechávali len na historikov, ale aby sme sa na to podujali aj my.
Jukl s Krčmérym vytvorili, oproti iným, predsa len na Slovensku niečo unikátne: komunitu aktuálnych služieb. Nechať sa nimi duchovne inšpirovať aj dnes je vysoko aktuálne.
