Foto: BHD / Mário Lukáč

Gregory Maria Pine je dominikán z USA známy z podcastov Pints with Aquinas či Godsplaining. V roku 2022 vydal knihu Prudence: Choose Confidently, Live Boldly o cnosti rozvážnosti, ktorá prináša človeku do života poriadok, integritu, šťastie a slobodu. Vyštudoval matematiku, humanitné vedy a katolícku kultúru na univerzite v Steubenville, momentálne si robí doktorát z dogmatickej teológie na univerzite vo Freiburgu (Švajčiarsko). Otec Gregory vystúpil na 11. ročníku festivalu Bratislavské Hanusove dni, ktorý sa zameral na tému „Krehkosť identít“. Rozprávali sme sa o kríze identity, chápaní tradície, umení aj kultúre.

V prvej časti rozhovoru sa dozviete:

• Ako súvisí kríza identity s individualizmom?
• Ako sa dotýka straty konceptu cnosti?
• Prečo potrebujeme obnoviť cnosť lásky k vlasti?
• Ako sa darí katolíkom v USA žiť katolícku identitu?
• Aké je miesto katolicizmu vo verejnom živote?

Čím to je, že dnes strácame rozmer ľudskej prirodzenosti a prežívame krízu identity?

Myslím, že strata prirodzenosti a identity do veľkej miery súvisí s bohatstvom, technologickým pokrokom, modernými komunikačnými prostriedkami, duševnými chorobami i bezbožnosťou. Identita je to, čo sa prijíma. V kontexte prijatej identity od svojej rodiny, politického spoločenstva, cirkvi sa učíme, ako postupovať vo vylepšovaní svojej identity alebo ako prichádzať k dedičstvu svojej identity. Ale keďže sú rodina, spoločnosť i cirkev v kríze, tak sme veľa stratili z prístupu k týmto prostriedkom. Žijeme krízu spolupatričnosti. Preto je mimoriadne dôležité, aby sme sa venovali spoločným komunitným dielam a činnostiam, ktoré obnovujú našu identitu vo vzťahu k druhým, skrze ktorých poznávame, že sme milovaní.

Nesúvisí ale kríza identity s individualizmom, prílišnou zameranosťou na jednotlivca? Typická rada motivačných príručiek znie, že aby sme boli úspešní, potrebujeme začať veriť v samých seba…

G. K. Chesterton už povedal všetko, čo je potrebné o tejto téme povedať. Povedal, že človek, ktorý verí sám sebe, patrí do blázinca. Takže veriť v seba samého je akýmsi receptom na katastrofu. On tento postreh ďalej rozširuje a podáva určité vysvetlenia o prvotnom hriechu a o našej schopnosti sebaklamu, dokonca o našej schopnosti sebadeštrukcie. No ak sa máme zachrániť, tak nás musí zachrániť niekto iný, ten, kto bude schopný ukázať nám život, vytiahne nás z vraku súčasnej existencie a dovedie nás k horizontu, ktorý je nekonečne sľubnejší. Takže si myslím, že by sme mali mať zdravú nedôveru voči sebe samým.

Ale myslím si, že keď začneme zakúšať život milosti a cnosti, keď budeme rásť prostredníctvom modlitby, sviatostí, priateľstva, pokánia, štúdia atď., potom môžeme začať dôverovať sebe, pretože to, čomu účinne dôverujeme, je Boh, ktorý pôsobí v nás a cez nás. A Bohu možno vždy dôverovať.

Lenže dnešná spoločnosť už takmer zabudla uvažovať v kategóriách morálneho a duchovného života. Otázky človeka redukujeme takmer výlučne na psychológiu…

Áno, filozofi ako Marx, Freud, Nietzsche, Fuerbach mali koncom 19. a začiatkom 20. storočia tendenciu redukovať ľudskú problematiku na množstvo biologických, fyzických, emocionálnych či psychologických faktorov. To nás však odrezáva od prístupu k duchovnému svetu, od transcendencie. Keď kladiete otázky obmedzeným spôsobom, vyvodíte odpovede, ktoré sú tiež obmedzené.

V pojme cnosti však možno nájsť spôsob, ako získať prístup k dobrám, ktoré ležia za naším bezprostredným horizontom. Veľa ľudí o sebe uvažuje len ako o kolieskach v súkolí, ale nevníma samých seba v poriadku transcendenta, ktorý zahŕňa, ale zároveň presahuje čisto ľudskú realitu. Výchova k životu v cnosti je teda účinnou výchovou k ľudskému rozkvetu, ktorý je obsiahlejší a ktorý presahuje materiálne podmienky našej každodennej existencie.

Spomenuli ste, že žijeme krízu spolupatričnosti. Ťažko sa nám identifikuje so spoločnosťou, sme k nej apriori skôr kritickí. Potrebujeme znovu objaviť cnosť lásky k vlasti?