Hanopis na jedno bohumilé podujatie.
Keďže sa tento rok kvôli nepriaznivému počasiu konala národná púť k Sedembolestnej Panne Márii len v obmedzenom režime, museli si pútechtiví veriaci nájsť tento sviatočný víkend iný program. Asi nie je náhoda, že práve 13. a 14. septembra sa v Bratislavskej Inchebe konal sakrálny veľtrh.
Vo výstavných priestoroch, pred dažďom chránení, mohli si návštevníci prezrieť obrovské množstvo devocionálií a skutočne posvätného umenia. Vďaka Pánu Bohu sme stále kresťanskou krajinou a predaj posvätna je na Slovensku (ešte aj v tej progresívnej Bratislave) stále rentabilný. A tak naši farári už druhý rok nie sú odkázaní na poľské internetové obchody a môžu si prísť ornáty a kalichy prezrieť a vyskúšať osobne do veľtržných stánkov.
O tom, že prevádzka kostola nie je len o svätých obrázkoch svedčí, že sa na veľtrhu miesi sacrum aj profanum; prezentácie posvätného umenia sa striedajú s najmodernejšími technológiami osvetlenia, ozvučenia, klimatizácie, odvlhčenia… jednoducho, ako hlásala pozvánka: „spája sakrálne umenie a moderné technologické riešenia, čím ponúka priestor pre stretnutie tradície a inovácií.“
Aký mám s tým problém? Keď môže byť veľtrh motorizmu, cestovného ruchu, obrannej techniky, svadobného vybavenia; organizuje sa Flóra, gastro a vianočné nákupy a svoj víkend má aj krása, zdravie a dobrý pocit? Prečo by teda svoj víkend nemohlo mať sakrálne umenie? Už niekoľko rokov sa v Bratislave koná dokonca aj erotický veľtrh, síce len v menších priestoroch. Malo by ma napĺňať povzbudením a radosťou, že ešte stále, ako kresťanská krajina, dokážeme zaplniť výstavisko a prezentovať kresťanskú kultúru a umenie. O čo viac v tomto „Roku kresťanskej kultúry“!
Keď najsvätejšie uctievame „haraburdami“
Vyjadrenie ku kvalite vystaveného prenechám niekomu, kto nabral odvahu ísť sa pozrieť osobne. Mňa na tomto podujatí najviac bolí samotná forma prezentácie a predaja, akoby sakrálne – posvätné bolo na predaj, akoby sa skutočná liturgická skúsenosť dala kúpiť. Liturgické umenie nikdy nenaplní potenciu ktorú má, pokiaľ nám nebude „dané“, vzniknúc z intímneho spojenia medzi umelcom, Duchom, liturgickou formou a božím ľudom.
Erotický veľtrh v Bratislave mi pripomenul úvahu Rogera Scrutona, ktorý vynikajúco píše1 o analógií medzi gýčom a pornografiou. Gýč – ako poklesnutá forma sa nikdy nestane umením, tak ako sa pornografia nikdy nestane láskou. Obe, umenie a erotika, podriadené zákonom trhu, nemôžu dôjsť k svojmu naplneniu; teda tak ako na „Erofeste“ nemôže prísť k mystickému naplneniu sexuality, tak nemôže na „Sacroexpo“ prísť ku skutočnému sakrálnemu zážitku.
Rád by som napísal, že Cirkev proti tomuto nešváru bojuje už desaťročia, lepšie však bude napísať, že Cirkev podlieha tomuto nešváru už desaťročia. Ako to trefne zaznamenala kunsthistorička Gizela Weyde už v roku 1923:
„Pri potulkách po kostoloch nášho mesta (Bratislavy) musí každý priaznivec umenia s hrôzou konštatovať, že všetky naše katolícke kostoly sú zohavené lacným, nevkusným a tuctovým sériovým tovarom. (…) Dnes, už približne pol storočia vystavujeme masovú výrobu, tuctové, šestákové figúrky svätcov, kde z jednej formy – a navyše zo sadry – vznikajú stovky bezduchých rároh. To sa naši veriaci, naši duchovní nehanbia Bohu zasvätiť ako pravé umenie takéto haraburdy? (…) Čo vyjadrujú tieto barbarské tuctové figúrky natreté, akoby boli z vosku? Dušu veľkoobchodníka, ktorý sa zadúša od smiechu na tom, že opäť raz niektorému kostolu za neslýchanú sumu predal ďalšieho gýčového sadrového Antoníčka či sošku Panenky Márie. (…) Možno sa však dnes sťažovať na všeobecnú úroveň vkusu, keď si Najsvätejšieho uctievame najlacnejšími haraburdami?“2
Nie, nenabral som odvahu ísť sa pozrieť osobne. Veľtrh sa však konal pod záštitou cirkevnej vrchnosti, tak mi len ostáva veriť, že všetko je s kostolným poriadkom.
„A vy z neho robíte lotrovský pelech“
V skutočnosti si predstavujem láskavú tvár apoštolského nuncia, ktorá sa uprostred trhového džavotu zapaľuje posvätným hnevom. Stojac medzi stánkami plnými bezcenného braku vprostred plechovej výstavnej haly sa hrozivo napriami. V čiernej sutane zrazu vyzerá väčší, mohutnejší. Jeho bielymi vlasmi lemovaná tvár už nie je tvárou milého starca, ale hrozivou tvárou proroka, ktorého oči blčia, akoby chceli podpáliť stánky s náboženskou literatúrou, vyšívané ornáty a roztaviť pozlátko na lacných plechových monštranciách. Hrozivým rozmachom veľkej ruky zrazí na zem reklamný baner ponúkajúci „odrazy Neba, aby túžby duše boli stimulované aj fyzickými zmyslami“. Ľudia tíchnu a obzerajú sa; bola to len nehoda?
Radostná atmosféra je však narušená, upokojujúce taizé spevy z najkvalitnejších reproduktorov na trhu zrazu stíchnu. Prevrháva sa stôl s omšovým vínom a po špinavej betónovej podlahe sa rozlieva matéria určená na eucharistickú obetu. Predavači posvätna zatvárajú ústa, zbožné dámy v stánkoch a za pultami sa obracajú a s hrôzou sa dívajú na toho milého dobrého muža, ktorý prešiel takou náhlou premenou. V nastávajúcom momente najhlbšieho ticha nuncius pomaly zdvihne pravicu na ktorej sa zaleskne mohutný biskupský prsteň – jediné skutočné zlato v sále a z jeho úst sa ozve hrozivé: „Scriptum est: ,Domus mea domus orationis vocabitur‘. Vos autem facitis eam speluncam latronum“.3
