Dlho a pravidelne sa na Slovensku debatuje o patriotizme. Dnes sa naplno zjavilo, že po patriotizme všetci túžime a všetci v hĺbke duše cítime, že niečo nie je v poriadku. Svedčí o tom rovnako pompézna úprava štátnej hymny, ktorá srší túžbou po hrdosti a uznaní, ako aj nesúhlasné a pobúrené stanoviská tých, ktorým hymna „nebola určená“.

Povedzme to priamo: štátna hymna sa dnes stala najväčším symbolom nezrelosti a sváru.

René Girard písal, že v spoločnosti existuje mýtus obetného baránka, ktorý je vinný a posvätný zároveň. Na tomto baránkovi sa spoločnosť kolektívne vyvŕši vtedy, keď už rivalita, konflikty, či závisť dosahujú krajné medze a spoločnosť už jednoducho nedrží pohromade. Týmto baránkom, akurát trochu prevráteným naruby, sa dnes stala štátna hymna.

Hľadanie vlastného zmyslu

V 19. storočí naši národní buditelia hľadali akúkoľvek stopu o pôvode nášho jazyka, zmienkach o našom národe v histórii. Hľadal sa kráľ, územie, či predkovia. Ako to neskôr sumarizoval Mináč: „Po mnoho desaťročí sa zapodievame tým, že seba i iných presvedčujeme o tom, že sme.“ A pýta sa: „Čo je národ bez dejín?“

Z dnešného vývoja sa zdá, že snaha dokázať si, že existujeme a že môžeme byť na seba hrdí nás stále uchvacuje. Sme totiž národ, ktorý musel dospieť príliš rýchlo. Nezažili sme kvitnúci romantizmus a jeho kultúrne výdobytky, z akých čerpajú iné národy. Nestihli sme postaviť monumenty, napísať národné opery (Suchoňova vznikla až v 40. rokoch 20. storočia), či romány. Prirýchlo sme museli vhupnúť do sveta moderny a vyrovnať sa so všetkým čo priniesla ona i neskoršie ideológie, počas ktorých sme sa tu navzájom pozraňovali. Povedané s René Girardom, demytizácia nás postihla skôr, než sme nejaký mýtus mali. Teda, sme ako dieťa, ktorému kvôli rodinnej tragédii nebolo dožičené pokojné dozrievanie, ale zo dňa na deň muselo dospieť.

Dnes sa Slovensko musí správať ako dospelé, no pritom nikdy nedospelo. Preto je neustále závislé od vonkajšieho potvrdenia zo štyroch svetových strán a keď počuje, že je „jedna báseň“ vtedy jasá. A vždy, keď nastane problém, keď je spochybnená jeho identita, uchýli sa k sebadeštrukcii.

Zrelosť, to je robiť uvážené rozhodnutia

Nech máme akékoľvek svetonázory, či rozpory v jednotlivých otázkach, faktom je, že hymna je a musí byť pre všetkých. Aj preto mala byť realizovaná v dostatočne dlhej, komplexnej, pokojnej a odbornej diskusii. Mali sa skúmať historické pramene a kontexty, súčasné problémy a výzvy. Na záver participatívneho procesu mala byť vyhlásená verejná súťaž, ktorej parametre zabezpečia už len kvalitné prihlášky. Dobre o tom píše Gabriela Húsková.

Neschopnosť riešiť problémy participatívne – spoločne je dlhodobý problém tejto krajiny. A keď už sa začne črtať proces spoločnej práce a rešpektu, pričasto do hry vstúpi niekto mocný, či vplyvný a rozhodnutie padne za dverami. Je to opakovaný a kardinálny hriech súčasného Slovenska a nezdá sa, že by svitalo na zmenu. Tak vzniká mentalita „my“ a „vy“ a preniká postupne všetkými vrstvami spoločnosti.

Nedá sa však byť donekonečna zmierlivý a chybu treba pripísať a pomenovať. Hoci za vznik kultúry „nás a vás“ môžu pôvodne viac tí, ktorí patria k mainstreamu, tento krát je chyba na strane druhej. Túžba pomstiť sa a natrieť to opačnej strane doviedla štátne inštitúcie k neprofesionálnemu, nekultúrnemu konaniu a to zase viedlo k subjektívnym kritériám a emóciám pri rozhodovaní o našej spoločnej hymne.

Škoda, pretože dnes mohli na jednom pódiu stáť autor aj jeho kritici a predstaviť spoločnú víziu a prácu. Namiesto toho sme dostali masu zvuku pripomínajúcu Sovietsky zväz. Všetko to, čo malo byť nové a povzbudivé, dopadlo nevkusne: frázovanie a dýchanie zboru, hustota nástrojových hlasov, hrdinské využitie plechových dychových nástrojov a ich mocné trioly a prízvuky, akýsi vojenský charakter (ach, Kriste, v tomto čase), filmový záver i fujary… Hudobné problémy trefne načrtol vo svojom príspevku a v komentároch pod ním riaditeľ Opery Jihočeského divadla Tomáš Ondřej Pilař. Akoby sme znova museli dokázať, že je nás počuť, že existujeme. Autorovi úpravy sa takéto pripomienky zaiste nepočúvajú dobre. Dalo sa tomu predísť, ak by zástupcovia štátu konali zrelo.

Čo s nami bude?

Dostali sme sa do momentu, v ktorom sa hymna, ústredný symbol štátu a národa – navyše jediný, ktorý má schopnosť zmocniť sa najhlbších citov –, stala jablkom sváru, obetným baránkom, na ktorom sa všetci vyvŕšia. Jedných bude vzrušovať, druhých odpudzovať. Jazva rozpadnutej súdržnosti buď ostane na dlhé roky nedotknutá, alebo sa zas niekto pokúsi o zmenu a celá trauma sa zopakuje odznova.

Jediný moment nádeje je ten, že konflikt je znamením vôle existovať, znakom toho, že nám na niečom záleží. Vôľa byť a niečo dosiahnuť je tu stále prítomná.

Je teda na čase prijať fakt, že už sme, že existujeme a nemusíme to dokazovať ani sami sebe, ani ostatným. Až keď sa zhodneme na tomto prvom kroku, môžeme začať konať zrelo a uvážene a sadiť stromy, v tieni ktorých budú sedieť naše deti.

Ak sa toto nestane, na otázku čo s nami bude už naozaj nenachádzam odpoveď.