Úryvok z knihy Scotta Hahna v spolupráci s Emily Stimpsonovou Chapmanovou Hope to die (Nádej ukrytá v smrti)

…

No nemeckých a ruských obhajcov kremácie nemotivovali len protináboženské nálady. V oboch týchto krajinách išiel ruka v ruke s pohŕdaním Cirkvou aj obdiv k pokroku a k technike. „Popri aute, traktore a elektrifikácii – urobte priestor aj kremácii,“ hlásal jeden boľševický propagačný plagát.

V Anglicku a Spojených štátoch začali na základe hygienických dôvodov bojovať za kremáciu okrem ateistov a materialistov, ktorí spolu s boľševikmi a socialistami pohŕdali náboženskými tradíciami, aj lekári a hygienici. Niektorí sa obávali, že mŕtvoly znečistia vodné zdroje. Iní sa báli, že z mŕtvol sa uvoľňujú do vzduchu jedovaté plyny, ktoré škodia verejnému zdraviu.

Oni mŕtvych vnímali ako „odpadky“, smeti, biomedicínsky odpad, ktorý „tvoril akútny problém pre vojenských hygienikov v časoch vojny a dlhotrvajúci každodenný problém pre hygienikov v občianskej spoločnosti“ . Tvrdili, že v dôsledku vzrastu populácie musí štát vymyslieť účinnejší spôsob nakladania s týmto odpadom, ako je pochovávanie. Krematórium, ktoré vytvoril L. Brunetti v roku 1873, bolo prvým úspešným krokom týmto smerom.

Sir Henry Thompson, jeden z lekárov kráľovnej Viktórie, videl Brunettiho vynález na Viedenskej expozícii na vlastné oči. Po návrate domov okamžite založil Britskú kremačnú spoločnosť; tvorili ju vedci, lekári a odborníci na medicínu a aj ďalšie verejne známe postavy ako napríklad spisovateľ Anthony Trollope. Táto spoločnosť sponzorovala a zastrešovala experimenty, ktoré mali ešte viac zdokonaliť Brunettiho vynález. Jej osobnosti tiež stáli za kampaňou na rozšírenie kremácie. Tvrdili, že chcú len „ochrániť živých pred hnilobou“ .

V 20. storočí prispeli k popularite kremácie aj ekologické argumenty. Zástancovia kremácie začali tvrdiť, že na celej zemi už nie je dosť miesta na pochovávanie mŕtvych. Kremácia sa vraj stáva nutnosťou vo svete, v ktorom populácia naďalej exponenciálne rastie a kde sú mestá čoraz preľudnenejšie.