Meno Peter Tollarovič nie je pre ľudí pohybujúcich sa v literárnej vede úplne neznáme. Tento predstaviteľ mladšej generácie literárnych vedcov sa doteraz zaoberal najmä edičnými spracovaniami a knižným publikovaním slovenských básnikov 20. storočia. Pripravil na vydanie rané básne Vojtecha Mihálika, Miroslava Válka či Viliama Turčányho. Čitateľsky som sa s ním prvýkrát stretol cez jeho zaujímavú štúdiu Viedenská arbitráž v dobovej slovenskej poézii a piesňach, ktorá vy­šla v Stredoeurópskych pohľadoch. Tollarovič sa taktiež dlhodobo venuje poézii Pavla Gašparoviča Hlbinu (na túto tému napísal svoju diplomovú i dizertačnú prácu) a tento záujem vyvrcholil v roku 2023 vydaním monografie Pavol Gašparovič Hlbina a slovenská katolícka moderna (vydavateľstvo Post Scriptum).

Monografia je celkovo rozdelená do siedmich kapitol, ktoré sa všetky okrem prvej, zaoberajúcej sa Hlbinovými básnickými začiatkami, viac-menej orientujú na jednotlivé básnické zbierky vydané v tridsiatych rokoch: Začarovaný kruh (1932), Cesta do raja (1933), Harmonika (1935), Dúha (1937) a Belasé výšky (1939). Autor sa v úvode priznáva k snahe skúmať Hlbinovo literárne dielo primárne na literárnohistorickej báze, ktorú však dopĺňa interpretačným prístupom. Práve v literárnohistorickej polohe sa mi zdá monografia lepšia, v interpretačnej o čosi menej.

Problémom nie je, že by autor nebol interpretačne zdatný. Na mnohých miestach dokazuje, že je dobre podkutý v poznaní biblických textov, ako i širšieho kontextu katolíckej kultúry či iných literárnych diel domácej či svetovej literatúry, ktoré usúvzťažňuje s Hlbinovými textami. Niektoré interpretačné pasáže však boli pomerne zdĺhavé, veľa priestoru autor na začiatku venoval rozoberaniu básní, ktoré azda ani samotný Hlbina nepovažoval za signifikantné. Na značnom priestore je napríklad analyzovaná prvotina, ktorú Hlbina nezaradil do svojej prvej zbierky Začarovaný kruh, a na tejto prvotine sa poukazuje na vplyv Kraskovej poetiky, hoci Kraska možno v tomto období považovať za takú paradigmatickú osobnosť, že azda nenájdeme začínajúceho básnika, na ktorého by nebol mal Krasko vplyv. Dlhé interpretačné časti tak do veľkej miery znižovali celkovú dynamiku textu. Na záver knihy nám však autor napraví interpretačnú chuť svojím rozborom básne Sedembolestná, ktorý možno považovať za veľmi vydarený (v kontexte tejto básne je trefný Tollarovičov postreh, že kňazské a mariánske motívy sú paradoxne v poézii katolíckej moderny skôr sporadické).