Okruh tém nového čísla Verbumu by sa dal zhrnúť tiež do slova rozum, či pragmatizmus. Keď som začal uvažovať nad fotografiou na obálku, snažil som sa zamyslieť nad myslením.

Ako obrazom vyjadriť rozum? Ako ho dať do kontrastu s niečím, čo ho presahuje?

Jedného dňa som sa ocitol na vidieku, neďaleko Gabčíkova. Môj dobrý priateľ a architekt zdvíhal na vyvýšené miesto, pomocou teleskopickej ruky žeriavu, malé drevené domčeky, ktoré budú slúžiť rodine na zábavu a oddych.

Ten starý, kovový, ošúchaný stroj mal v sebe drsnosť aj silu, zároveň aj čosi prívetivé a ľudské. Pomáhal človeku s jeho vlastnými limitmi.

Malo to však jeden háčik

Chcel som pripomenúť aj aktuálne dianie a vojnu, ktorá sa odohráva len kúsok od našich zabehnutých životov. Pohľad som upriamil k nebu, modrému, jasnému a nekonečnému. Žltá a modrá, farby nádeje, dnes aj farby utrpenia.

Ľudské a božské sa v sebe neustále spája a zrazu celkom naopak. Tak zásadne sa chce oddeliť, tvrdohlavo a pyšne.

Kúsok vykúkajúcej zelene je pre mňa symbolický. Strom, ktorý rastie, obnovuje sa a mohutnie. Tak ako naše myšlienky, ak im dáme priestor na rozvoj. Veď, aby sa strom mohol vo výškach „dotýkať“ neba, potrebuje pevné, zdravé a hlboké korene.

Na obraze sú dva svety

Bezhraničná a nespútaná príroda, Božie dielo v kontraste s technickým výtvorom človeka.

Ohraničené dielo s limitmi. Stroj, ktorý pomáha tvoriť a stroj, ktorý môže ničiť.

Rozum je vlastne nekonečný, hranice mu dávame mi sami. Našimi predstavami a hraním sa na Tvorcu.

Napokon, je to náš jeden spoločný svet.