Prednedávnom som bol svedkom náhodného stretnutia dvoch kňazov, ktorí sa už dlhšie nevideli. Farársky small talk pozostával zo štatistík a dát. Koľko máš krstov? Pýtal sa jeden. Toho druhého zase zaujímalo, koľkí prijímajú. Patričná hrdosť v hlase pri odpovediach bola podložená nadpriemerným počtom. Prečo mi toto stretnutie ostalo v pamäti (i keď na mnoho iných a hodnotnejších rozhovorov si už po pár dňoch neviem spomenúť) a prečo robím aj z vás účastníka tohto stretnutia? 

Človek prirodzene túži rásť. Postupovať na rebríčku čoraz vyššie a vyššie. Kňaz je prirodzene rád, ak sa v jeho farnosti umenšuje počet voľných miest na sedenie a počet iniciačných sviatostí značne predbieha počet sviatostí patriacich ku koncu života. Laik sa teší z tvorby evanjeliových podcastov z nahratých youtubových svedectiev. Charizmatik z pohľadu na plnú halu zodvihnutých rúk. Mladý podnikateľ z rastu svojho startupu, a tak i kňaz radšej vidí biele krstné košieľky ako tmavé obleky na cintorínoch. 

Študent vysokej školy má radosť, keď postupuje v ročníkoch úspešne vyššie a vyššie, pocit správnosti jeho života rastie úmerne s jeho získanými vedomosťami či zaslúženými titulmi. Ak popritom ešte stihne ako dobrovoľník nasýtiť viac hladných, zaodieť viac nahých, navštíviť viac chorých či ubytovať viac núdznych, je presvedčený o správnom smere svojho života. O smere nahor. 

Modlitba sa stáva čerpacou stanicou na diaľnici smerujúcej k týmto vysokým cieľom. Je zdrojom energie, aby sme svoje talenty mohli zveľadiť, zdvojnásobiť, strojnásobiť a na konci hrdo predstúpiť tak pred Otca nebeského, ako i pozemského. Mať sa o čo oprieť pred blízkym, učiteľom a v neposlednom rade pred sebou samým. Prísť k Bohu a vydať plody svojej cesty. Po ovocí ich spoznáte, píše evanjelista Matúš (Mt 12,33).

Počet vydaných kníh a rozmanitosť spôsobov modlitby odzrkadľujú dlhú cestu k nájdeniu tej najvýživnejšej a najúčinnejšej modlitby. A tak sa stávajú mierou úspechu nášho života prehýbajúce sa debničky s ovocím, vysokoškolské tituly, napísané knihy, nahraté podcasty, počty pokrstených detí, postavených kostolov, založených spoločenstiev. Ale čo si počať s ľuďmi, ktorí celý život prežijú na jednom mieste? Nikdy nič ohromujúce nevytvoria, nikdy nič nenapíšu, nebesedujú, nediskutujú. Ich dni plynú v jednoduchom rytme skromného jedla a ešte prostejšej modlitby. „Hospodi Isuse Christe, pomiluj mňa hrišňaho.“ Z nášho pohľadu sa zdá, akoby sa čerpacia stanica pre nich stala domovom. Ich cesta nikam nevedie. Namiesto napredovania ostávajú stáť. Sú to ľudia duchovnej retardácie. Hesychasti.

Slovo retardácia v nás automaticky vzbudzuje čosi nepatričné. Patrí sa to vôbec použiť v spojitosti s modlitbou? Veď retardovaný človek je niekto, kto nedosahuje plnosť života. Zväčša je záťažou pre spoločnosť, záťažou pre rodinu. Ale náš rezervovaný postoj pred týmto slovom hovorí viac o nás, o tom, čo si predstavujeme ako plnohodnotný život. Takýto život nezodpovedá predstave o úspechu či možnosti dosiahnuť cieľ nášho života.

A predsa vo východnom kresťanstve existuje dlhoročná tradícia, ktorá retardáciu berie vážne. Namiesto toho, aby človek šiel slúžiť núdznym, ostáva vo svojej izbe a modlí sa k Bohu. Namiesto toho, aby žil voľný život, uväzní sa vo svojej cele. Namiesto toho, aby zachraňoval núdznych, zachraňuje svoju vlastnú dušu. Táto cesta sa volá cesta hesychazmu a vychádza z noetickej modlitby u nás známej ako modlitba srdca či Ježišova modlitba.

Retardácia tela