I.
Prvé číslo (1/2025) sme úmyselne pripravovali do dvojice k číslu Žena ako matka? (3/2024) s cieľom tematizovať poslanie muža ako otca. Predsa však výsledné texty vnímajú muža aj v širšej perspektíve: ako manžela, športovca, kňaza, intelektuála, Slováka či dokonca v postave Jánošíka ako národného archetypu.
Zároveň toto číslo odzrkadľuje súčasnú realitu: poukazuje na krízu muža, ako aj na krízu otcovstva. Tá sa prejavuje nielen neprítomnosťou otca v rodine, ale aj akousi mentálnou a kultúrnou hmlou, pokiaľ ide o mužské poslanie: muž o sebe čoraz menej dokáže uvažovať ako o otcovi.
Monika Šmeringaiová si všíma, že súčasná kultúra predkladá ako ideál muža dve protirečivé chápania mužskosti: na jednej strane prehnane zvýraznenú maskulinitu, na druhej jej kontrasty ako softboy či sigmaboy. Podľa Šmeringaiovej obe tieto charakteristiky muža protirečia klasickému mužskému poslaniu stať sa otcom: „Drsňáci sa zľaknú emócií a ich prejavov, nechápu ich a nechcú mať s nimi nič spoločné. Jemní chlapci sa môžu rútiť pod ťarchou (už len predstavy) zodpovednosti a povinnosti.“
Aj Joe Palaščák si všimol, že súčasný fenomén maskulinity sa nepestuje kvôli službe, ale skôr v dôsledku sebastrednosti a na sebaprezentáciu: „Keď cieľom budovania alebo prezentácie mužských vlastností je zahľadenosť do seba v podobe kultu tela… ale nie preto, aby väčšia sila bola daná do služby iným…“
Evergreenom mužského zlyhania je kríza stredného veku. Podľa Štefana Chrappu sa prejavuje neutíšiteľným hnevom namiereným voči sebe. „Poznáte úkon kajúcnosti, keď na začiatku omše človek ľutuje svoje hriechy a ukazuje prstom na seba. Toto je podobné, akurát že sa to ozýva stále.“
Za krízou súčasného človeka a osobitne muža ako kňaza vidí José Granados krízu nádeje. Ako môže kňaz viesť druhých, „ak je sám sužovaný pokušením“? Ako byť otcom, ktorý „plodí smerom k Bohu“?
II.
Nové číslo tematizuje muža aj skrze film a divadlo. Ján Tomaštík ponúka kvalitný výber hollywoodskych filmov, ktoré sa dotýkajú otcovstva. V Krstnom otcovi si všíma vzťah otca a syna v kontexte pomsty: „Krstný otec však ukazuje, ako sa vo svete bez rozhrešenia a ľútosti môže hriech znásobovať časom a posúvaním z človeka na človeka, z otca na syna.“
Matúš Ďuraňa si vybral dva slovenské dokumenty Jara Vojteka: My zdes a Raj na zemi. Oba príbehy ukazujú rozpoltenosť, nenaplnenosť a zároveň veľkú túžbu po domove súčasného muža. Oba filmy sa končia otázkou, Ďuraňa svoj text uzatvára výzvou: „Svet potrebuje citlivých mužov.“
Divadelný teoretik Marek Godovič ukazuje šírku tematizácie slovenského muža v divadle: muž býva inscenovaný ako mýtická postava (Jánošík), mocný politik či vládca (Svätopluk, Tiso, Štefánik), ako mučeník a hrdina (Krčméry), ako gangster (kurič Rácz v Rivers of Babylon) či ako tragéd v rodinnej dráme (Ondrej Muranica v Bačovej žene).
Godovič sa však zameriava aj na súčasné dynamiky: „V dôsledku premeny doby, ktorá rezignovala na iniciáciu do sveta dospelých skrze rituály, muži svoje možnosti a povahu spaľujú vo svete virtuálnej reality, v ktorom sa úloha hráča gamblera stala takmer archetypálnou.“
III.
Jakub Lipták kritizuje profesionálny šport a svoje tézy ilustruje vizuálne silnými a vtipnými príkladmi: „Vo svojej podstate však z hľadiska (pozitívnej) spoločenskej užitočnosti niet žiadneho rozdielu medzi majstrovstvami sveta v hokeji, Ligou majstrov, Tour de France či grandslamom a súťažou v strúhaní ceruziek či trebárs v triafaní sa pľuvancom do osmičky na blížiacom sa rušni.“
„Slovenským nešťastím je, že sme si ako národný archetyp vyvolili postavu Jánošíka,“ tvrdí vo svojej eseji o slovenskom jánošíkovstve Andrej Kolárik. Všíma si premeny jánošíkovstva v socializme aj kapitalizme, v politike i vo filme. „Archetyp Jánošíka tak v konečnom dôsledku programovo oslabuje dôveru v inštitúcie a sabotuje schopnosť Slovákov prevziať zodpovednosť za vlastný osud. Nestačí byť rebelom proti nespravodlivosti, treba sa naučiť niesť aj zodpovednosť za spravodlivý poriadok.“
A nakoniec br. Alan Ján Dely predstavuje v profile sv. Tomáša Akvinského príklad muža ako intelektuála. Dely nás upriamuje okrem iného aj na Tomášovu intelektuálnu veľkorysosť: „Tomáš vyjadruje vďačnosť dokonca aj tým, ktorí sa vo svojich úvahách mýlili, lebo chybou vyvolali diskusiu, čím dali ostatným možnosť vystihnúť pravdu v danej oblasti lepšie a presnejšie.“
IV.
Nové číslo prináša aj rozsiahly rozhovor so Scottom Hahnom o čítaní Písma, ekumenizme, liturgii aj poslaní laikov vo svete, ženskú anketu o slovenskom mužovi, novú rubriku Útecha zarmútených, v ktorej Samuel Trizuljak glosuje vybrané kultúrne, náboženské a politické fenomény uplynulého štvrťroka, a Dalfarovu recenziu knihy Evy Kristovej Mitanovej S dušou na jazyku, s kožou na trhu. Sentencie o Dušanovi. Fotografiami prispel Tomáš Baršváry.
Tu Rex gloriae, Christe!
