„Zbavit druhého člověka všech jeho záhad a tajemství nepovažuji za největší štěstí. Mnohem větším blahem je objevovat nové a nové hlubiny v tom, koho milujeme, hlubiny, které nám zjevují nevyčerpatelnost jeho povahy v její božské podstatě.“
(Christian Morgenstern)
Pustiť si hudbu Mariána Vargu alebo Deža Ursinyho, prípadne si prečítať poviedky Dušana Mitanu je určitý druh testu. Ak človeka neoslovia, je takpovediac v jednej kategórii. V tej druhej sú fanúšikovia, vyznávači a obdivovatelia, ktorí nehovoria len o samotných dielach, ale aj o aure, ktorá ich obklopuje, a nezriedka používajú výrazy kultový alebo magický. S Mariánom Vargom mal spisovateľ Dušan Mitana spoločných viacero vecí. Obaja boli leniví géniovia, na ktorých diela sa čakalo dlho, ale vždy sa to vyplatilo. Obaja boli originálni tvorcovia, ktorí nezapadali do domácich kategórií a dali sa porovnávať skôr so svetovými súputníkmi. Obaja boli vášniví čitatelia a vytrvalí noční diskutéri, prešli si svojimi bohémskymi i krízovými obdobiami, obaja mali pevné kotvy vo svojich partnerkách, o oboch sa hovorilo ako o legendách a enfant terrible zároveň. Tvorivo nikdy nespolupracovali, to sa Mitanovi podarilo len so spolužiakom Ursinym, hoci ako čitateľ som si vždy predstavoval, že tá rocková skupina v poviedke Prechádzka zimnou krajinou mohlo byť práve Vargovo Collegium musicum. A pre oboch platilo, že fanúšikovia si ich diela neodmysliteľne spájali aj s osobnosťami autorov.
V literárnej kritike sa predpokladá striktné oddeľovanie diela od osobnosti autora, dá sa však ukázať, prečo sa čitatelia v tomto prípade nemýlili. Nejde len o to, že texty Dušana Mitanu sú často vyrozprávané v prvej osobe a ich nekonformný rozprávač, ergo autor, si ľahko získava sympatie čitateľov. Tí v prvom rade vycítili, že v čase normalizácie bol Mitana ako autor garantom autentickosti svojich textov, ktoré napriek priznanej fabulácii mali svoju vnútornú pravdivosť a silné etické gesto obhajoby slobody a autonómnosti. Či už to bola poviedka Horúce popoludnie tematizujúca čudesné pomery jednej pivárne, alebo Prievan, odohrávajúca sa len v intímnom priestore manželskej dvojice, obe boli svojráznym a skvelo napísaným protestom proti autokracii, manipulácii, ľahostajnosti a strachu. Boli to sprisahanecké žmurknutia autora a čitateľa, porozumenie vyjadrené bez slov, alebo presnejšie – pomimo slov, prihlásenie sa nie ku konkrétnej skupine alebo hnutiu, ale k hodnote individuálnej slobody. A jeho texty fungovali rovnako aj po páde režimu, zostávali podvratným a zároveň hlboko ľudským vyjadrením nonkonformizmu. Vrátane jednoznačného prihlásenia sa ku kresťanstvu, ktoré neveriacich dráždilo svojou kazateľskou radikálnosťou a veriacich pre zmenu iritovalo svojou sebaironickou štylizáciou a neortodoxnou fabuláciou. Erotika a úprimná viera patrili podľa Mitanu do jednej poviedky, do jedného života. Bol garantom svojich textov a neváhal pre ne obetovať veľa zo svojej povesti, postavenia a komfortu, takže sa podobne ako viacerí vnútorne slobodní autori socialistického Československa úspešne vyhol ohlasovanej smrti autora a nerozplynul sa v šedivom dave.
