V septembri slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie a nový Verbum sa venuje téme identity ženy. V textoch rezonuje najčastejšie téma materstva. Ako súvisí so ženskou identitou? Obraz ženy v čoraz sekulárnejšej, postkresťanskej kultúre sa od materstva emancipuje. To sa vníma ako voliteľná, nie určujúca súčasť ženskej identity. Žena sa chápe ako (oveľa) viac než iba matka. Kresťanstvo sa však na materstvo pozerá ako na podstatnú súčasť ženskej prirodzenosti. Nevníma ju len ako bremeno alebo obmedzenie, ale ako špecifickú a esenciálnu črtu ženskosti. Sám Boh sa stal človekom skrze matku.

Lenže je to sekulárny obraz, ktorý je dnes všeobecne akceptovaný. Ten katolícky je oproti tomu čoraz viac rozmazaný a tým viac spochybňovaný, ba až prudko odmietaný. Z centra kultúry sa presunul do subkultúry.

Toto číslo chce preto predovšetkým priblížiť kresťanský a katolícky obraz ženy. Chce ukázať, že sa dá žiť aj dnes, a upriamiť pozornosť na jeho krásu.

I.

Úvodný text Kataríny Šedivej odkrýva skrytý život modernej emancipovanej ženy, u ktorej sa ideál neobmedzenej slobody a „modla pohodlnosti“ zrážajú s realitou. „Vidíme, že tento zmäkčilý človek už nie je schopný veľkých vecí, nechce zakladať rodiny, budovať veľké diela, byť tu pre druhých. Takto zakrpatieva a stáva sa smiešnym, lebo z tela starca sa večne ozýva tínedžer.“ Šedivá, naopak, vyzýva realitu prijať. Byť ženou znamená „chrániť život“ aj za cenu námah.

Podobne aj Patrícia Mošková v diskusii so Simone de Beauvoir a s Judith Butler vyjadruje, nadväzujúc na Editu Steinovú, špecificky ženskú črtu duše ako schopnosť „prijať iného“. Argumentuje, že žena sa líši od muža nielen telesne, ale aj typom duše, vďaka čomu realizuje ľudské dobrá špecificky ženským spôsobom. „Tento pohľad má potenciál ženu jednak oslobodiť od mylných pohľadov na slobodu aj na ňu samu, ktoré v konečnom dôsledku jej osobitosť potláčajú, a jednak oslobodiť ju do omnoho plnšej realizácie svojho povolania ‚stať sa šťastnou‘, a to prostredníctvom dosahovania základných ľudských dobier osobitne ženským spôsobom – v súlade s jej schopnosťou materstva, teda s telesno-duševným uspôsobením prijať iného.“

Typická rodina má dnes dve deti. Zároveň rastie počet žien, ktoré sú dobrovoľne bezdetné. Monika Šmeringaiová na základe kvalitatívneho výskumu ukazuje, že významným faktorom mnohodetnosti je práve katolícka viera, ktorá vedie k ochote prijať utrpenia a ťažkosti s dôverou v Božiu prozreteľnosť. „Vyššie vzdelanie žien a mestské prostredie kauzálne vplývajú na znižovanie počtu ich detí; silná religiozita, osobitne katolícka, ho zvyšuje.“

K veľmi podobnému záveru prišla aj ekonómka Catherine Pakaluk, podľa ktorej prorodinnú politiku nezachránia ekonomické stimuly: „Rodiny s deťmi sú životnou silou štátu. Adekvátna otázka teda skôr znie: ako môže rodina zachrániť štát?“ Odpoveď vidí Pakaluk predovšetkým v robustnej podpore náboženskej slobody. Je to totiž práve viera, vďaka ktorej sa ženy rozhodli prijať viac detí.

Vzorom pre veriace ženy – hoci nie jednoduchým na prijatie – je Ježišova matka. Kimberly Hahn vo svojej spirituálnej reflexii ukazuje na príkladoch jej bolestí a radostí, ako sa možno približovať skrze Máriu ku Kristovi. „Možno si mylne myslíme, že ak milujeme Ježiša, nebudeme trpieť… Máriin smútok je skutočný, ale jej viera, nádej a láska a dokonca aj radosť pokračujú.“ A vyžarujú aj zo života Kimberly, ako ukazuje následný otvorený rozhovor o identite, materstve i výchove.

II.

O nádeji pre manželstvo a rodinu aj v súčasnej spoločnosti píše teológ José Granados. Poukazuje pritom na dôležitý filozofický vhľad Remiho Bragua, že odovzdávanie života nie je samozrejmosť. „Aby sme odovzdávali život druhým… je potrebné veriť v hojnosť, nadmieru života, aby sa ho oplatilo dávať a odovzdávať ďalej.“ Podľa Granadosa „plodíme, pretože milujeme krásnou a plodnou láskou nasmerovanou k spoločnému dobru a nezištnému sebadarovaniu v manželstve a rodine“.

Demografickú krízu a aj akceptáciu a legalizáciu potratov a eutanázie preto treba chápať aj ako krízu nádeje. Tento záver naznačuje aj recenzia dánsko-poľského filmu Dievča s ihlicou (2024) od Jána Dolného. Pro-life argumenty sú totiž samy osebe racionálne presvedčivé. Etik a lekár Calum Miller sa nimi zaoberá v obsiahlom rozhovore s cieľom opäť obnoviť kultúru života.

Filozofickým kompendiom ku Granadosovi je esej Neznesiteľná ľahkosť sľubu Martina Borovjaka. Vychádzajúc z Chestertona, píše, že „z hľadiska (banálnej) maximalizácie osobnej slobody je manželstvo v lepšom prípade bláznovstvom, v horšom dobrovoľným upadnutím do otroctva. V skutočnosti je (však) racionálnym prehĺbením slobody, ak ju chápeme ako zosúladenie svojej vôle a konania s určitým mravným imperatívom“.

V rubrike Pramene prinášame Hlinkov prejav o žene, ktorý predniesol v roku 1911 v Olomouci na katolíckom zjazde. Aj keď ženu odvádza od priameho politického angažmánu – pretože „tu sa mnohokrát musí čistiť Augiašova maštal“ –, druhým dychom dodáva, že „žena má rozhodný vplyv na veci spoločenské, náboženské i politické…“

III.

Pri príležitosti Roka kresťanskej kultúry prinášame aj rozhovor s biskupom Rábekom o stave kresťanskej kultúry, poéziu Kláry Krásenskej a Jána Gavuru, ako aj súčasné ikony mladej ukrajinskej umelkyne Ivanky Demchuk. Na obálke je výrez jej ikony s názvom Zvestovanie.

Tu Rex Gloriae, Christe!