Text bol pôvodne publikovaný na webe Jagelovského klubu.
Spoločenská demontáž prvotného významu lásky vyhadzuje do vzduchu svet, aký chcú vidieť kresťania. Ako spoločnosť už katolícky neuvažujeme. Náboženstvo sa stalo skanzenom, vlastivedným parkom, etnografickým múzeom. Dokonca ani osoby, ktoré sa považujú za praktizujúcich veriacich, už často nefungujú v rámci katolíckeho imaginária. „Love is love“ sa v konečnom dôsledku stáva peklom na zemi. Je to svet bez lásky, pretože ak láskou môže byť všetko, potom ňou v skutočnosti nie je nič.
Dokážeme ešte vôbec ako predstavitelia katolíckych kruhov akýmkoľvek spôsobom vyhrať bitku o predstavy? Čo môžeme urobiť, aby naše príbehy prerazili do masovej verejnej mienky? Zdá sa mi, že… nič. Nemáme najmenšiu šancu zvrátiť kolektívne imaginárium. Spoločenské racio už leží ďaleko na tamtej strane. Spochybňovanie takých pojmov ako „reprodukčné práva“ je šialená stratégia. Kto môže ženám odopierať prístup k „zdravotným“ službám? Alebo dovoliť si niekomu odmietať „právo na lásku“?! Jazyk, ktorý používame, je už úplne zosmiešnený a nezrozumiteľný. „Vraždenie nenarodených detí“? „Manželská nevera“? „Tradičná rodina“? „Božia prozreteľnosť“? Tieto pojmy bežné ešte pred päťdesiatimi rokmi sú dnes prakticky vymazané zo slovníka verejnej debaty.
LGBT a Istanbulský dohovor alebo žiara mesta
Analýza spoločenskej reality pripomína pozorovanie hviezd. Niekedy ich vidíme ako na dlani, ale zvyčajne sú zaclonené – ani nie oblakmi, skôr žiarou našich miest. Aby sme sa mohli naplno kochať krásnou nočnou oblohou, musíme sa vzdialiť od veľkých ľudských sídel, aby sme sa z odstupu pozreli na to, čo vidíme každý deň. Ale ani vtedy, keď sa nám Mliečnu cestu podarí pozorovať, nesmieme zabúdať, že ju vidíme takú, aká bola v minulosti. Podobne je to aj so spoločnosťou – v snahe zachytiť jej stav tu a teraz, aj keď z istej perspektívy, najčastejšie vnímame to, čo sa práve pomíňa. Navyše sa môže ukázať, že to, na čo sa pozeráme, už v skutočnosti neexistuje.
Prečo to spomínam? V poslednom čase v Poľsku opäť zažívame zosilnenie ideologickej vojny pre vypovedanie Istanbulského dohovoru a vyvesenie dúhovej vlajky hnutia LGBT na soche Krista pri Kostole Svätého kríža vo Varšave. Reakcie spoločnosti sú až bolestivo predvídateľné. Musíme zreteľne konštatovať, že na týchto konkrétnych udalostiach nie je nič prevratné. Sme predsa svedkami mnohoročných procesov, ktoré majú svoje ďalšie prejavy, nič viac.
Napriek tomu sa však pokúsim predložiť hypotézu, že sa nám pred očami niečo mení, hoci je to stále zaclonené mestskou žiarou. Cieľom tohto textu je pokúsiť sa pochopiť tieto politické procesy – kam smerovali a kam nás priviedli. Mojím zámerom pritom nie je vysvetľovať katolícke hľadisko, keďže podľa môjho názoru je už rozsiahlo opísané, tým menej kohokoľvek presviedčať, aby prijal učenie Katolíckej cirkvi. Tých, ktorým nestačia alebo ktorých frustrujú tieto nedostatočné vysvetlenia spomenutých pojmov, prosím o zhovievavosť. Viac mi záleží na predstavení širokej a komplexnej syntézy než hlbokej analýzy. Využívam východiskové porovnanie – radšej chcem vedieť, ako vyzerá nebo, než pozerať sa na konkrétnu hviezdu.
Somár v levej koži
Vysvetlenie, čo sa vlastne mení, by som rád začal pripomenutím príbehu, ktorý Clive Staples Lewis opísal v roku 1956 v poslednom diele Kroník Narnie. Je to príbeh o opičiakovi Fintorovi, ktorý našiel leviu kožu. Potom kázal somárovi Metkovi, aby si ju obliekol a predstieral, že je Aslan, kráľ Narnie.
Fintor obyvateľov Narnie postupne presvedčil, že somár v levej koži je skutočne Aslan, a začal krok za krokom spochybňovať zákony, ktorými sa Narnia dovtedy riadila. Dokonca išiel ďalej – Fintor vytvoril nové normy à rebours. Nakoniec obyvateľov krajiny presvedčil, že v skutočnosti Aslan nie je dobrý vládca, ale Taš – ukrutné božstvo z krajiny na juhu. „Aslan je Taš a Taš je Aslan.“
Koniec príbehu sa ukáže ako symbolický. Nikto nedokáže zastaviť lavínu absurdity. Nakoniec každý, kto nechce prijať nový šialený poriadok, je sám považovaný za šialenca. V konečnom dôsledku zdanlivo triviálny príbeh o prezlečení somára do levej kože vedie k zničeniu Narnie, keď prichádza skutočný Taš so svojou ukrutnou ničiteľskou silou.
Samozrejme, tak ako mnoho iných Lewisových príbehov, aj Posledný boj je presiaknutý rôznymi odkazmi na kresťanstvo a iné autorove diela. Spomenutý Fintor sa objavuje aj v knihe Rady skúseného diabla, kde ako jeden z čertov učí v Akadémii kumštu pokúšania. Odhliadnuc od kresťansko-apokalyptických motívov, Lewis podľa mňa mimoriadne prezieravo opísal spoločenský mechanizmus, ktorý mohol pozorovať už vo svojich časoch.
Láska je láska?
Sexuálna revolúcia, za ktorej začiatok sa často považuje rok 1968, sa v skutočnosti začala oveľa skôr – pomalou zmenou významu základných pojmov. Istým spôsobom to bol vrchol dlhodobého, viac než dvestoročného procesu privatizácie morálky, náboženstva a politiky, ktorý v Strate čnosti (angl. After Virtue) opísal Alasdair MacIntyre. Najdôležitejším pojmom, ktorý bol redefinovaný, je podľa môjho názoru láska, ktorá je nepochybne pilierom kresťanstva. Podobne ako mnohé iné idey stala sa obeťou tzv. emotivizmu – názoru, podľa ktorého všetky ľudské presvedčenia o tom, čo je správne alebo nesprávne, je potrebné vnímať ako prejav emocionálneho stavu jednotlivca a nie ako pokus o vyjadrenie objektívnych morálnych noriem, ktorý môže byť mylný alebo správny.
