Štvrté číslo Verbumu je stredoeurópske, autorsky aj tematicky. V situácii, keď sa aj na náš región pozeráme úzko najmä cez politickú optiku (máme tendenciu ho buď príkro zaznávať, alebo nekriticky vyzdvihovať), prináša hlbšie reflexie na pomedzí náboženstva, kultúry, dejín, literatúry a politického myslenia. V ére kultúrnej globalizácie nesmieme zabudnúť premýšľať z pozície vlastných tradícií.
Tému čísla otvára esej od Marcina Kędzierskeho o strate katolíckeho imaginária. Kędzierski tvrdí, že v súčasnej kultúre už nie je možné získať pre katolícke morálne pohľady väčšinu spoločnosti, pretože súčasníci si pod katolíckymi pojmami už nedokážu nič predstaviť. Katolícke sociálne učenie sa podľa krakovského intelektuála stalo pre nové generácie jednoducho archaizmom. Podľa Kędzierskeho to má zničujúce dôsledky tak na konzervatívnu politiku, ako i vzdelávanie.
Ako voľnú reakciu na Kędzierskeho možno čítať esej o katolíckom konzervativizme od Jakuba Kříža. Kříž s Kędzierskym súhlasí, že potrebujeme úpenlivo prosiť o „dar jazykov“, pretože spoločnosť nám nerozumie. Zároveň však ukazuje, ako majú konzervatívni kresťania čeliť skepse a beznádeji z odkresťančenej spoločnosti. Cieľom ich úsilia nemá byť vytvorenie paralelnej polis, ktorej „souběžné přímky se nikdy neprotnou“ s mainstreamom, ale takej, ktorá bude v zmysle evanjeliových obrazov kvasom či svetlom pre súčasnú spoločnosť.
Historička Mária Schmidt predstavila syntézu dejín strednej Európy. Akokoľvek je obdobie druhej polovice 19. storočia až do začiatku prvej svetovej vojny v našej historickej pamäti spojené s potláčaním kultúrnej a politickej emancipácie Slovákov v Uhorsku, Schmidt ponúka dôležitý korektív razantnej obhajoby habsburskej monarchie: „Víťazné mocnosti prvej svetovej vojny sa rozhodli rozbiť habsburskú monarchiu, pretože si boli isté, že už nebudú potrebovať jej vyvažujúcu a vyrovnávaciu úlohu. Čoskoro sa však ukázalo, že bez centrálnej európskej ríše nezostane nič, čo by udržalo na uzde expanzívne sily ohrozujúce mier na kontinente.“ (Schmidtovej historickú obhajobu monarchie dopĺňa Samuel Trizuljak sviežim prehľadom súčasnej literatúry o Habsburgovcoch – najvyšší čas zbaviť sa historického klišé o „žalári národov“.)
Kým maďarská historička sa po rozpade monarchie, ako aj dvoch totalít 20. storočia vyrovnáva s krízou západnej identity (progresivizmus) a jej homogenizačným vplyvom na strednú Európu, Ján Tomaštík identifikuje na pozadí románového diela Mila Urbana formovanie slovenskej identity v novovzniknutom Československu. Ako ukazuje druhý Tomaštíkov text, recenzia knihy R. J. Snella Lost in the Chaos: Immanence, Despair, Hope, problémy dnešného človeka vyrovnať sa s neskorou modernitou sa týkajú aj Západu.
Vzťah viery a kultúry je dôležitý aj pre ďalšie tri poľské texty. Jan Maciejewski vníma v ére umelej inteligencie modlitbu ako posledné útočisko ľudskej slobody. Zároveň práve modlitbu považuje za osobitný žáner poľského jazyka a literatúry.
Maciej Ruczaj, ktorému zároveň vďačíme za výber z poľskej konzervatívnej esejistiky, nadväzuje interpretáciou historickej udalosti z roku 1966, keď si Poľsko pripomenulo tisíce výročie prijatia katolíckej viery. Touto udalosťou nastalo podľa Ruczaja stotožnenie národnej a katolíckej identity. A nakoniec Andrzej Nowak ponúka poľský pohľad na Rusko, keď hľadá príčiny ruského imperializmu a absolutizmu aj v náboženstve, napríklad cez prítomnosť (alebo absenciu) filioque v Kréde.
Ďalšou esejou v rubrike Úvahy a štúdie je text Zachytiť epochu od slovenskej autorky žijúcej v Prahe Kataríny Džunkovej. Vychádzajúc z osobných stretnutí s rodinami troch perzekvovaných českých básnikov (Kostohryz, Zahradníček, Dokulil), dojímavo ukazuje na ich životných osudoch skutočnú ľudskosť básnikov, ktorí ani napriek brutálnym okolnostiam nestratili svoju dôstojnosť a slobodu. Azda práve tým odkrýva dušu strednej Európy.
Tragiku stredoeurópskeho osudu zachytáva aj text od Isabelle Velandia. Predstavuje život slovensko-nemeckej Anny Kolesárovej či Márie Goretti severu – Brigitte Irrgang z Handlovej, ktorá bola po druhej svetovej vojne nútená so svojou rodinou odísť zo Slovenska, aby sa vo východnom Nemecku, svojej novej vlasti, ako jedenásťročná stala obeťou vraždy sexuálneho násilníka. Verbum prináša aj báseň Isabelle Velandia v preklade Kataríny Džunkovej, venovanú práve Brigitte.
Kým Džunková a Velandia odkrývajú tragický rozmer človeka, Šimon Sádovský sa podujal charakterizovať cit strednej Európy skrze súčasné popové piesne a ich interpretov. Všíma si, že v Poľsku, Chorvátsku či na Slovensku sa v populárnej hudbe aj v čase neskorej modernity úspešne tematizujú tradičné pohľady na manželskú lásku, vzťah k vlasti či domovu. Sádovský prispel aj recenziou knihy Milana Krajniaka Prognóza je dobrá o inšpiratívnych postavách slovenských dejín.
Do štvrtého čísla sa zmestili aj dve eseje o formovaní konzervatívnej kultúry. Andrej Kolárik načrtáva, ako by mala vyzerať spolupráca na budovaní konzervatívneho ekosystému. Erik Bootsma zas prichádza s návrhmi tzv. Nového urbanizmu pre intencionálne komunity.
Štvrté číslo Verbumu ponúka aj rozhovor s hudobníkom Jánom Horňákom o jeho novom albume Plaché chvály, poéziu od Petra Milčáka a fotografickú sériu stredoeurópskych hlavných miest. Na záver sa chcem veľmi pekne poďakovať Veľvyslanectvu Poľskej republiky v Bratislave za spoluprácu pri prekladoch a publikovaní esejí od poľských autorov.
Tu Rex gloriae, Christe!
