Prednáška odznela 25. októbra 2024 na 3. ročníku Svätovojtešskej konferencie Stredná Európa na rázcestí. Márii Schmidt bola v Prahe udelená Cena svätého Vojtecha (Pretium Sancti Adalberti) za rok 2024. Cenu jej odovzdal emeritný pražský arcibiskup J. Em. Dominik kardinál Duka. Text preložil Ján Tkáč.

Svätý Adalbert Pražský ([po slovensky svätý Vojtech, pozn. prekl.] po česky svatý Vojtěch, po poľsky święty Wojciech) sa narodil okolo roku 955 v Pomoransku a bol umučený 23. apríla 997 v dnešnom severnom Poľsku, kde ho na misijnej ceste zabili pohanskí Prusi. Svätý Vojtech pôsobil ako pražský biskup, misionár v Uhorsku a Prusku, kde je uctievaný ako kresťanský mučeník oboch krajín. Šíril kresťanskú vieru v Poľsku a v českých krajinách.

Do Maďarska prišiel na pozvanie kniežaťa Gejzu. Podľa legendy pokrstil nášho prvého kráľa svätého Štefana. Nevieme, či to bola pravda alebo nie, ale samotný fakt, že mu tradícia pripisuje tento čin, ktorý mal určiť smerovanie uhorských dejín, potvrdzuje cirkevný a historický význam misionárskej činnosti svätého Vojtecha v Uhorsku.

Okrem Čiech a Uhorska sa Vojtechova snaha o podporu kresťanstva rozšírila aj do Poľska, kam prišiel na pozvanie poľského kniežaťa Boleslava Chrabrého. Zakladal opátstva a arcidiecézy. Preto ostrihomská katedrála, sídlo maďarskej Katolíckej cirkvi, nesie meno Panny Márie a svätého Vojtecha a budova seminára na úpätí katedrály sa nazýva Centrum svätého Vojtecha. Od roku 2001 maďarská Katolícka cirkev na jeho pamiatku každoročne udeľuje Cenu svätého Vojtecha.

Dámy a páni, pred tisíc rokmi prijal náš región kresťanstvo a stal sa tak súčasťou západného kultúrneho sveta. Odvtedy sa naše osudy prepletajú tisíckami nitiek, napriek tomu, že sa občas rozchádzajú. Naša spoločná kresťanská kultúra, náš spoločný osud a spoločné záujmy nás však stále znova inšpirujú k hľadaniu spoločnej cesty.

Mali sme spoločných panovníkov, bojovali sme proti hrozbám tureckého, germánskeho a ruského pôvodu, a ak sa pozrieme do nedávnej minulosti, okrem medzivojnového obdobia sme po stáročia kráčali rovnakou cestou, najprv v rámci habsburskej a potom sovietskej ríše.

Habsburgovci vládli v Európe šestnásť generácií vo viac ako dvadsiatich krajinách vrátane nášho regiónu. Významnou osobnosťou našej spoločnej minulosti bol cisár a kráľ František Jozef, ktorý vládol takmer 67 rokov, bezmála sedem desaťročí od roku 1848 do roku 1916. Počas svojej dlhej vlády sa stal skutočnou inštitúciou. Po rokoch počiatočnej tvrdosti voči maďarským revolucionárom priniesli jeho benevolentnosť, predvídateľnosť a zdržanlivosť jeho krajinám desaťročia bezpečnosti a stability. V dobe opojenej optimistickou vierou v pokrok a rozvoj, keď sa šialeným tempom industrializovalo a modernizovalo, predstavoval pokoj, stálosť a kontinuitu. Úspešne zmierňoval ťažké minulé nezdary aj závratné úspechy dynamickej budúcnosti tým, že dával príklad vytrvalej sily služby a každodennej rutiny, miernosti a spoľahlivosti. Bol posledným panovníkom starej Európy, predstaviteľom a obhajcom tradičných presvedčení a hodnôt. Spájal v sebe úlohu mýtického, Bohom pomazaného kráľa s úlohou neúnavného služobníka ríše. Bola tu pompéznosť a veľkoleposť, konali sa plesy, recepcie, ale mal aj povinnosti od svitu do mrku. Dalo sa naňho spoľahnúť; mal posledné slovo. Nesúrodé sily v rámci ríše držal pohromade s opatrnou neústupnosťou a neochvejnosťou. Úspešne upokojoval rôzne národnostné a politické antagonizmy do mierového spolužitia a zmierňoval najhorlivejšie radikalizmy do vyváženej rozmanitosti. Časom sa stal takpovediac skameneným archeologickým nálezom. Stal sa otcom, starým či prastarým otcom všetkých. V dualistickej monarchii s päťdesiatjeden miliónmi obyvateľov, ktorá sa rozprestierala na ploche 621 538 štvorcových kilometrov od Karpát po Jadran, sa nenašiel občan, ktorý by bol zažil iného panovníka ako Františka Jozefa.¹

Po jeho smrti sa ocitla ríša uprostred smrtiacej a krvavej európskej občianskej vojny, teda prvej svetovej vojny.

Priatelia, habsburská monarchia bola zaiste najstálejšou a naj­odolnejšou ríšou v dejinách modernej Európy. Plnila svoje poslanie, kým sa ostatné svetové veľmoci nerozhodli inak. Týmto poslaním bolo zabezpečiť, aby ani Nemci, ani Rusi, ani Turci, ani nik iný nemal voľný vstup do srdca Európy. Nadnárodná, multietnická habsburská monarchia bola hrádzou proti ambíciám pangermánskej, panslovanskej a protizápadnej Osmanskej ríše. A naopak, jej odstránenie otvorilo príležitosť pre všetky spomenuté. Rozpadnuté Rakúsko-Uhorsko bolo v Európe len druhým štátom po Rusku a tretím najľudnatejším štátom v Európe po ruskom impériu a Nemeckej ríši. Deštrukcia habsburskej monarchie bola poháňaná aj nenávisťou voči katolíkom, ktorá bola taká príznačná pre francúzskeho ateistu Clemenceaua, britského protestanta Lloyda Georgea a protestanta Wilsona v Spojených štátoch.

Nie náhodou bola Ženeva, mesto Kalvína a Rousseaua, zvolená za sídlo Spoločnosti národov, prvej organizácie kolektívnej bezpečnosti považovanej za úvodný krok k novej utopistickej a univerzalistickej svetovej vláde.

1. František Jozef I. vládol 67 rokov (1848 – 1916). [↩]