Rozšifrovať základnú líniu posolstva pápeža Františka je náročná úloha. Kým minulé desaťročia boli poznamenané poľským pápežom filozofom a nemeckým pápežom teológom, ktorí vďaka bohatej univerzitnej skúsenosti a hlbokej spiritualite vyjadrovali svoje základné postoje neraz akademicky, nateraz sa zdá, že pápež František je trochu iný prípad. Ako demonštrácia pápežských prístupov posledných rokov môžu slúžiť tlačové konferencie počas spiatočných letov z pápežských ciest.

Pápež Benedikt XVI. mal vždy dopredu vybrané otázky, ktoré mal do hĺbky premyslené a počas letu predstavil svoju odpoveď. Ako teológ určite vnímal význam a hodnotu každej premyslenej vety, ktorú môže predniesť pred verejnosťou. U pápeža Františka sa skôr zdá, že obľubuje zaujímavé témy a spontánne kladené otázky. Po množstve rozhovorov, ktoré poskytol, neraz spontánnych bez špecifickej prípravy, sa ponúka myšlienka, či pápež práve tento štýl nepovažuje za privilegovaný priestor evanjelizácie, v ktorej sa snaží priblížiť každému človeku, najmä tomu, ktorého práve stretá, a odpovedať práve na tú otázku, ktorú teraz kladie. 

Akiste jeden skôr náhodne vybraný príklad nemôže slúžiť ako akademické objasnenie špecifického prístupu pápeža Františka. Predsa však môže naznačiť cestu, ktorou sa môžeme v našej úvahe uberať. Ak by sme hľadali os, z ktorej by sme mohli uchopiť túto Františkovu spontánnosť, tak by to bola určite úloha Ducha Svätého. Aj preto je mojou základnou tézou v tomto príspevku tvrdenie, že charakteristickým rysom pontifikátu pápeža Františka je jezuitsky ladená dôverujúca otvorenosť konaniu Ducha Svätého. 

Hneď vo svojej prvej exhortácii Evangelii gaudium ozrejmuje proces synody, na základe ktorej daný dokument vznikol ako „načúvanie Ducha, ktorý nám spoločne pomáha rozlišovať znamenia čias“ (EG 14).((Evangelii gaudium. (Bod 14., 2013). Dostupné na internete: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/apostolska-exhortacia-evangelii-gaudium.)) V tejto krátkej vete, vychádzajúcej z konštitúcie Gaudium et spes, je už každé slovo akoby vlastne programom. Človek má načúvať, teda byť v postoji otvoreného prijatia; má načúvať práve Duchu Svätému; tento Duch nám pomáha ako spoločenstvu; človek je povolaný rozlišovať a rozlišovaným predmetom sú zjavenia čias, teda udalosti nášho sveta, našej osobnej skúsenosti. Množstvo neskorších dôrazov predložených v ďalších pápežských dokumentoch a rozhovoroch by sa dalo zredukovať ako ukotvené v tejto krátkej vete. Pápež túto líniu argumentácie vzťahuje aj priamo na seba, keď píše: „To, čo chcem ponúknuť, ide skôr v línii evanjeliového rozlišovania. Je to pohľad učeníka misionára, ktorý ‚sa živí svetlom a silou Ducha Svätého‘“ (EG 50).((Ibid., bod 50.))