Foto: Youtube
Mám pocit, že súčasná dezorientovaná doba je naplnená fenoménom absencie osobností. V kultúrnom, politickom, spoločenskom i duchovnom prostredí. Prázdnota a banalita slov mnohých „vodcov“ bez vízií číha na každom kroku. O to viac je potom človek vďačný, ak stretne naozajstnú osobnosť. Mal som to šťastie, že som takúto osobnosť stretol. V osobe profesora Jozefa Leščinského. Toto stretnutie veľmi výrazne ovplyvnilo môj život. A som zaň nesmierne vďačný!
Naše prvé stretnutia sa uskutočnili vo Svite, keď po zosnulom predchodcovi Jankovi Magovi (významnom kňazovi podtatranského regiónu angažovanom najmä v časoch totality) prebral vedenie Katolíckeho biblického diela. Vtedy som, ešte ako mladý študent herectva na košickom konzervatóriu, začal počúvať jeho kázne, príhovory, prednášky. A ostal som fascinovaný. Pamätám si, ako som na tieto omše a kázne chodil so zápisníkom v ruke a zaznamenával myšlienky. Dodnes sa k nim rád vraciam. Aj po rokoch, keď som precestoval kus sveta, žil som niekoľko rokov v zahraničí, v Taliansku, v Ríme a počúval príhovory, homílie rôznych kazateľov a múdrych teológov, musím bez preháňania povedať, že som lepšieho kazateľa, ako bol profesor Leščinský, veru nikde nepočul.
Jeho zápal pre vec, nadšenie, obdivuhodný rozhľad nielen vo vodách biblistiky, Starého zákona či v teritóriu filozofie a teológie, ale aj v oblasti literatúry, umenia, ktorý často prepájal s osobnou skúsenosťou a aktuálnym spoločenským dianím bol fenomenálny. Navyše jeho rozprávačský talent okorenený zmyslom pre humor dávali jeho príhovorom atraktivitu, nadhľad. Myslím, že mal obrovský dar osloviť nielen veriacich a ortodoxných katolíkov, ale aj ľudí hľadajúcich, neveriacich, tápajúcich, kritikov cirkvi, ako aj inovercov či skeptikov.
Kazateľ umelcov aj intelektuálov
Dodnes mám v pamäti to intenzívne koncentrované ticho v obrovskom priestore košického Dómu sv. Alžbety, kde na nedeľných večerných „šestkách“ zvykol kázať niekedy aj 40 – 45 minút. Schádzala sa tam celá intelektuálna elita Košíc – riaditelia škôl, podnikov, pedagógovia, učitelia, majitelia firiem, podnikatelia, študenti, ale aj umelci a intelektuáli, aby so zatajeným dychom počúvali, ako je možné spájať božské s ľudským, posvätné s profánnym, súčasné s minulým. Pamätám si, ako často vykladal význam pojmu hermeneutika ako potrebu rozobrať staré hodinky na súčiastky a poskladať ich tak, aby ukazovali čas pre dnešok. Myslím, že to naplno svojím verejným pôsobením aj robil. Často svojou otvorenosťou mnohých ľudí dokázal i vyprovokovať a dvíhal im tlak – najmä v našom postkomunistickom mestečku pod Tatrami, na ktoré boli komunisti pyšní, že tam nikdy nebude stáť kostol. Stalo sa, že niektorí tento nápor otvorenosti neuniesli a urazene počas Leščinského kázne odchádzali. Pre mňa to bol len impulz, že slovo padlo na úrodnú pôdu, že kosa zavadila o kameň.
Zažil som aj zaujímavú situáciu veľkého, ale i nezvyčajného prejavu uznania a pocty. Mal vtedy v Košiciach na starosti pastoráciu vysokoškolákov, univerzitné pastoračné centrá ešte nejestvovali. Jeden pondelkový večer sa z ničoho nič neohlásene objavil na bohoslužbe pre študentov arcibiskup Alojz Tkáč. Prítomným sa prihovoril: „Mnohí sa asi pýtate, prečo som tu. Viete, že pán profesor Leščinský patrí medzi najmúdrejších v našej diecéze. Dostal som chuť, a tak som si ho jednoducho prišiel vypočuť.“
Nie každému – zvlášť konzervatívnejším duchovným, ktorí mali svoje predstavy o tom, ako má vyzerať dôstojný kňaz –, jeho nekonvenčnosť a tak trochu i bohémskosť vyhovovali. Mňa ako umelca to, naopak, priťahovalo. Pamätám si, ako konzultácie diplomových či dizertačných prác robil v obľúbenej kaviarni na Hlavnej ulici v Košiciach. Keď som prechádzal okolo, cez výklad bolo vidno, ako sedí „s doutníkem“ v ruke, hŕbou papierov na stole v spoločnosti vyplašeného študenta, bohoslovca, či rehoľnej sestry. To bola jeho „kancelária“. Aj keď som ho navštívil počas jeho pôsobenia na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ospravedlňoval sa mi za neútulne zariadený kabinet, pretože tam vlastne ani nechodí a radšej úraduje medzi ľuďmi v univerzitnom bufete. Neskôr, keď sme sa už pri mojom režijnom pôsobení v Bratislave, sporadicky stretali v jeho obľúbenej kaviarni hotela Glória v Košiciach, sa mi sťažoval, že sa mu veľmi ťažko hľadá partner na dialóg. Rozumel som mu. Banality ho nikdy veľmi nezaujímali. Ani recyklované frázy.
Symbol moderného kresťanstva
Popri svojej veľkosti však nikdy nezabúdal na biednych. Raz, keď mi vyberal z kufra auta najnovšie vydanie Verbumu (dodnes mám v poličke niekoľko hodnotných exemplárov, kde sú články, ktoré i po rokoch majú svoju hlbokú hodnotu – čiže nie je to časopis, ktorý už o týždeň vytlačí iné aktuálne číslo), videl som, že má plný kufor tenisiek. Pýtal som sa ho, načo sú mu tie topánky. Všimol si totiž, že miestni robotníci, ktorí mu pomáhali pri oprave jeho obľúbenej chalupy v Henclovej, majú zodratú, biednu obuv. Tak im v meste nejakú kúpil… To je len jedna z mála podobných udalostí, ktorej som bol svedkom. Robil dobro nezištne, potichu. Nikdy nemal potrebu vytrubovať to do sveta.
Chalupa v Henclovej bola pre neho oázou oddychu, ale i miestom, kde sa mohol sústredene koncentrovať na tvorbu, písanie kníh, publikácií. Nezabudnuteľné boli napríklad chvíle, keď som ho tam navštívil. Piekol v rúre zajaca a popritom púšťal gramofónové platne so starými talianskymi hitmi a simultánne mi prekladal filmy z cudzích jazykov. Keď som sa šiel prejsť do okolitej prírody, hovoril mi, aby som pozdravil Feriho. Až neskôr som pochopil, že Feri je jeleň. Občas večer nakúkal do okna chalupy. Asi si chcel tiež intelektuálne trochu pozdvihnúť ducha.
Jozef Leščinský ostáva pre mňa symbolom moderného kresťana a kresťanstva vôbec. Dokázal spojiť napríklad zážitok z filmu Titanic s hlbokým antropologickým výkladom starozákonnej pasáže zo Svätého písma. Precestoval mnohé krajiny, ale vždy sa s láskou vracal do rodného Šariša. Miloval literatúru, poéziu i svoje kňazstvo. Keď sa ho raz redaktor pýtal, čím by chcel byť, ak by nebol kňazom, povedal, že by chcel byť kňazom. Zároveň, hoci patril pod rožňavskú diecézu, bol pre mňa legendou Košíc. Jeho osobnosť je s Košicami veľmi úzko prepojená. Žil na „plné bomby“. A všetko iné, azda viac aj ako jeho zdravotný stav, malo prioritu. Exponovanou intenzitou svojho života zrejme na to aj trochu doplatil.
Často sme spolupracovali na prezentáciách jeho nových kníh či prednáškach, kde som prednášal a čítal vybrané pasáže a úryvky. Vždy to boli obohacujúce stretnutia. Ešte niekoľko dní pred jeho odchodom sme spolu telefonovali, smial sa, rozprával vtipy, hovoril, že dokončuje knižku a ponúkal mi námet na scenár. Mal som ešte v pláne nahrať sériu jeho prednášok pre rádio. Žiaľ, nestihol som.
Ďakujem za dar tohto stretnutia. Ďakujem, že som mohol byť aspoň chvíľu v blízkosti tohto veľkého ducha. Ďakujem, že som stretol osobnosť, ktorá je pre môj život, divadelnú tvorbu i prácu nesmierne inšpiratívna. Chýba. A bude chýbať. Aspoň však máme príležitosť to zasiate v nás teraz zúročiť a premeniť na úrodu. A odovzdať ďalej. Verím, že svojím nákazlivým smiechom a vtipmi už teraz baví celú nebeskú garnitúru!
Radi by sme, ak sa postupne uvoľnia všetky opatrenia, zorganizovali spomienkový umelecký večer na Jozefa Leščinského v Košiciach, na ktorý by som chcel už teraz čitateľov Verbumu srdečne pozvať!
