Slovo apokalypsa v gréčtine znamená odhalenie. Bežnejšie sa však používa vo význame úplná katastrofa. Myslím, že môžeme povedať, že nedávny požiar v parížskej Katedrále Notre-Dame bol apokalypsou v oboch zmysloch slova.
Našťastie nešlo o úplnú katastrofu, hoci to tak ľahko mohlo byť. Bez debaty bol však požiar pre francúzsky národ „odhalením“ — a nie iba preň. Tá katedrála v Paríži stála takmer deväť storočí, v srdci jedného z najväčších miest Západu. A pár hodín istého pondelkového popoludnia sa každý mohol dôvodne obávať, že už nebude existovať. Budova, ktorá bola súčasťou života nespočetne veľa generácií Francúzov, stála na hrane definitívneho zániku.
Čo odhalil požiar v Notre-Dame? Jednoznačne krehkosť a pominuteľnosť budov. Ak môže zaniknúť mohutná kamenná gotická katedrála v srdci Paríža, čo je potom v bezpečí? Čo je však dôležitejšie, domnievam sa, že požiar odhalil realitu miznúceho kresťanstva vo Francúzsku a v západnom svete. Svet našej kresťanskej viery horí — a nemáme dosť času, aby sme od pekla čokoľvek uchránili.
Neprichádzajú nás zachrániť žiadne hasičské zbory. Ak má viera, v ktorej je spása, zmysel a cieľ našej civilizácie, prežiť, budeme musieť byť hasičským zborom my, bežní kresťania.
Toto nie sú bežné časy. Na Západe sa nachádzame v najhoršej kríze od zániku Rímskej ríše. Tento zánik nevidíme dosť jasne, pretože ho zakrýva bohatstvo. Ale nemýľme sa: základné piliere západnej civilizácie sa rozpadajú — a žiaden z nich nie tak vážne ako Cirkev.
Naša kríza je kombináciou kríz.
Ide o krízu ZMYSLU. Na Západe sme sa dostali do bodu, kde mnohí ľudia už neveria, že nejaký zmysel vôbec existuje a že ho môžeme poznať.
Moderný historik Yuval Noah Harari tvrdí, že dnešný svet sa dá vysvetliť jednoduchou transakciou: ľudia vymenili ZMYSEL za MOC. Čiže s cieľom získať právo robiť čokoľvek, po čom túžia naše telá a naša prirodzenosť, sa vzdávame myšlienky, že existuje objektívny zmysel. Máme slobodu robiť, čo chceme, no cenou za túto slobodu je nihilizmus.
Ide tiež o krízu PRAVDY. Stratili sme schopnosť určiť, čo je pravdivé a čo nepravdivé. Už sa nedokážeme zhodnúť na naratíve, ktorý by nám umožnil spoločne usudzovať. To je jeden dôvod, pre ktorý nevieme riešiť konflikty.
Je to tiež kríza ROZTRIEŠTENIA. V tomto období ľudia stratili zmysel pre jednotu a cieľ. Už nevnímame, že sme súčasťou širšej komunity. Novou normou je radikálny individualizmus. Staré väzby v rodinách a komunitách sa poväčšine vytratili.
Napokon ide o krízu IDENTITY. Odstrihli sme sa od Boha, od minulosti, od rodiny, od nášho územia, od akéhokoľvek tradičného pôvodu seba samých. Nevieme, kto sme. Dnes v mene slobody popierame dokonca biológiu mužov a žien.
Všetky spomenuté krízy sú prejavmi toho, čo jeden kritik nazval „tekutá modernita“. Tento kritik, donedávna žijúci sociológ Zygmunt Bauman, hovorí, že v moderných okolnostiach sa všetko mení tak rýchlo, až sa stáva nemožným nájsť stabilitu. V tekutej modernite sa darí tým, ktorí nemajú vzťahy ani záväzky. Moderný človek nie je pútnik — teda ten, kto sa spolu s inými vydá na zmysluplnú cestu smerom k určitému cieľu —, ale skôr turista, ktorý cestuje, kamkoľvek ho zavedú vlastné vrtochy.
Nehovorím o novinke. V slávnej Regule zo 6. storočia svätý Benedikt z Nursie rozoznáva tento typ človeka ako „tuláka“ a nazýva ho tým najhorším druhom mnícha. Chodí z kláštora do kláštora, nikdy sa neustáli, slúži svojim chúťkam a potom ide ďalej. Tulák je stratený.
Benedikt z Nursie, náboženský génius, ktorý nikdy neštudoval teológiu a nikdy nebol vysvätený za kňaza, je jedným z patrónov Európy. Práve Benediktov mníšsky rád odpovedal na civilizačnú krízu postimperialistickej Európy predstavením spôsobu života, ktorý ponúkal svetlo v tme a poriadok v chaose. Dosiahol to tým, že do srdca disciplinovanej náboženskej komunity vložil hľadanie Boha. Som presvedčený, že my kresťania ktorí žijeme uprostred zániku kresťanstva, sa môžeme a musíme učiť od nášho otca Benedikta nielen to, ako pretrpieť tento nový temný vek bez porušenia našej viery, ale aj to, ako máme prekvitať.
Regula svätého Benedikta je spôsobom života, ktorý ponúka všetko, čo tuláci odmietajú. Cvičí komunity, ktoré žijú podľa Reguly v tom, aby objavovali zmysel, pravdu, komunitu, celistvosť a identitu. Regula je zdrojom života a nádeje pre temný, zmätený svet presne preto, lebo ju Benedikt napísal z vlastnej skúsenosti zániku rímskej civilizácie. Ako mladý kresťan utiekol z Ríma, žil a modlil sa v jaskyni mesta Subiaco a napokon vyšiel, aby zakladal kláštory a napísal Regulu.
Keď v roku 547 zomrel, fungovalo iba pár benediktínskych kláštorov. V priebehu storočí sa rád rozrástol. Historici pripisujú práve benediktínom zásluhy za položenie základov znovuzrodenia civilizácie na Západe.
Ako to dosiahli? Benedikt bol kresťan, ktorý hľadal spôsob, ako slúžiť Bohu v komunite, uprostred sveta, kde zanikali všetky istoty a mravné štruktúry. Prví benediktínski mnísi sa NESNAŽILI zachrániť civilizáciu. Chceli iba na prvom mieste hľadať Boha a všetko ostatné usporiadať podľa toho.
V snahe nájsť Boha zaviedli spôsob života, ktorý všetko zasväcoval službe jemu. Modlitba, práca, štúdium, bohoslužby, spoločné stolovanie i bývanie — všetko prikazovala Regula tak, aby členov komunity stále udržiavala na vnútornej disciplinovanej púti k jednote s Bohom. Ich život bol neustálym obrátením.
Počas nasledujúcich storočí sa o ovocie tohto obrátenia delila západná Európa. Mnísi neostávali iba vnútri kláštorov, no žehnali všetkých okolo seba. Učili ich najmä to, ako sa modliť, ale aj ako obrábať záhradu, stavať budovy a ako vykonávať množstvo vecí, ktoré ľudia po zániku Ríma zabudli. A v kláštorných knižniciach mnísi uchovávali kultúrnu pamäť grécko-rímskej civilizácie.
„Benediktovou voľbou“ nazývam rozhodnutie, ktoré musia vykovať všetci kresťania, ak si chceme v tomto temnom veku udržať vieru. Kresťania dnes musia chápať seba samých ako vyhnancov a potrebujú vyvinúť spôsoby života, ktoré udržia vieru živú počas dlhej skúšky, ktorú Cirkev teraz podstupuje.
Najbežnejšou mylnou predstavou o Benediktovej voľbe je, že ide o volanie, aby sme sa vybrali do hôr a stavali pevnosti. To nie je pravda. Pred tekutou modernitou sa v skutočnosti nedá ujsť. Okrem toho, ak nemáme pravé povolanie do kláštora, musíme žiť vo svete. Myslím, že by sme sa mali vnímať ako Židia v babylonskom zajatí. Prostredníctvom proroka Jeremiáša Pán povedal ľuďom, že pre svoje zámery dovolil, aby boli vzatí do zajatia. Povedal, že to nebude trvať navždy. Určil, aby sa usadili v Babylone a modlili sa za mier v meste.
Pri čítaní knihy proroka Daniela vidíme príbeh Sidracha, Misacha a Abdenaga, troch Židov, ktorí boli kráľovými správcami. Len ťažko by mohol byť niekto do babylonskej spoločnosti začlenený viac. No keď kráľ žiadal, aby sa muži sklonili pred zlatou sochou, radšej si vybrali vyhliadku smrti ako znesvätenie. Dnes sa potrebujeme opýtať sami seba: ako žili títo traja svätí mladí muži v Babylone, že keď boli podrobení skúške, uprednostnili smrť pred opustením Boha? Nech robili čokoľvek, my to musíme robiť tiež v našom vlastnom babylonskom zajatí.
Výraz „Benediktova voľba“ pochádza zo známej časti knihy Strata cnosti (After Virtue) od filozofa Alasdaira MacIntyra. V knihe MacIntyre hovorí, že rozpad Západu dosiahol bod zlomu. Porovnáva ho so zánikom starovekého poriadku Rímskej ríše. Hovorí, že dnes pozorujeme takých ľudí, ktorí prestali vnímať akékoľvek spojenie medzi mravným životom a udržiavaním súčasného spoločenského poriadku. Namiesto toho — často bez toho, že by vedeli, čo robia, sa rozhodnú zasvätiť vytváraniu nových foriem komunity, v rámci ktorých mravný život môže v novom temnom veku pokračovať. Píše, že čakáme na ďalšieho, bezpochyby úplne iného, svätého Benedikta.
Čo sa tým snaží povedať nám kresťanom? Že stojíme pred rozhodnutím. Buď môžeme pokračovať v práci na budovaní tohto upadajúceho postkresťanského poriadku, alebo sa rozhodneme sústrediť sa hlavne na vytváranie komunít, v rámci ktorých viera dokáže prežiť túto kultúrnu revolúciu. Tomuto rozhodnutiu neunikneme. Bude to voľba medzi Cézarom a Benediktom. Babylonom a Jeruzalemom. Kultúrou smrti a evanjeliom života.
My laici, aby som to ujasnil, nie sme mnísi. Sme povolaní žiť VO svete. Ak však chceme žiť vo svete verne, musíme venovať omnoho viac času a snahy aktivitám mimo sveta, v modlitbe, štúdiu, pôste a iných činnostiach s cieľom zakoreniť vieru hlboko v srdci. Aby naša spiritualita bola disciplinovanejšia a, áno, mníšskejšia.
Keďže máme povolanie žiť vo svete, musíme svetu stále ponúkať evanjelium slovom i skutkom. No my kresťania sme dnes slabí vo viere a nemôžeme svetu dať, čo nemáme.
Verte či nie, po návšteve Európy sa do USA vždy vraciam s väčším optimizmom ohľadom budúcnosti kresťanstva. Je pravda, že kresťanstvo je v Amerike omnoho obľúbenejšie ako vo väčšine európskych krajín. Do kostola chodí v nedeľu viac Američanov ako Európanov. No vy kresťania v Európe — najmä mladí dospelí veriaci — máte oproti Američanom jednu veľkú výhodu, že si nerobíte ilúzie o vážnosti tejto krízy. Európskych kresťanov nemusím presviedčať o tom, že v boji o vieru hráme na život a na smrť.
Naopak, presvedčiť amerických kresťanov, v akej nebezpečnej situácii sme, je veľmi náročné. Sme optimistický národ. No tento optimizmus je nerozumný.
Nik, kto skúmal literatúru o kresťanskej viere a praxi, nemôže byť optimista. Viera bola na zostupe už v niekoľkých posledných generáciách, no pri mileniáloch akoby zoskočila z útesu. Tí, ktorí sa ešte hlásia ku kresťanskej viere, v skutočnosti veria slabej imitácii historickej viery. Sociológ náboženstva Christian Smith volá toto pseudokresťanstvo moralisticko-terapeutický deizmus. Deje sa to, keď duch „buržoázie“ vyženie Ducha Svätého a paraziticky obsadí jazyk a tradície kresťanstva. Moralisticko-terapeutický deizmus — MTD — učí, že Boh existuje, ale chce iba to, aby sme boli šťastní a naplnení a milí k iným. To je tak všetko.
MTD je de facto náboženstvom nielen amerických tínedžerov, ale aj amerických dospelých. Tínedžeri si do veľkej miery osvojili náboženské postoje svojich rodičov. Národom moralisticko-terapeutického deizmu sme už nejaký čas, no možno to nebolo také zjavné.
Christian Smith mi v jednom interview povedal: „Amerika žila dosť dlho z tenkej kresťanskej fasády, ktorú si čiastočne vynútila studená vojna. Táto fasáda sa konečne začína odstraňovať kombináciou masového konzumného kapitalizmu a liberálneho individualizmu.“
Po strate kresťanskej fasády nám Američanom nič nezostane. Iba nákupné centrum. Ale v Európe stále máte kultúrnu architektúru kresťanskej viery. A myslím to doslova: všade okolo seba máte viditeľné zvyšky starobylej kresťanskej kultúry. Tieto miesta — katedrály, kostoly, kláštory, pútnické miesta, relikvie svätcov — sú pamätnými miestami. Môžu sa z nich však stať turistické atrakcie alebo múzeá, teda nič iné, iba mŕtve kosti mŕtveho náboženstva, ak ich opätovne neoživíte.
Pri čítaní diela Paula Connertona, sociálneho antropológa na Cambridgeskej univerzite, som objavil dôležité postrehy. Napísal geniálnu knihu s názvom Ako funguje pamäť spoločností (How Societies Remember), v ktorej skúmal malé tradicionalistické spoločnosti, a zisťoval, ako sa im podarilo udržať si tradície aj v tekutej modernite, ktorá rozpustí všetko, čoho sa dotkne.
V modernite sa jednotlivec domnieva, že funguje na základe sebaurčenia. Tradičné spoločnosti naopak veria, že jednotlivca určujú entity, ktoré ležia mimo neho: náboženstvo, spoločnosť, minulosť a tak ďalej.
Connerton hovorí, že naša súčasná skúsenosť do veľkej miery závisí od poznania minulosti. V modernom svete je boj tradičných spoločností bojom pamäte so zabúdaním. Čím radikálnejšie sú ambície určitého spoločenského poriadku, tým viac sa bude snažiť riadiť spomienky svojho ľudu. Národ, ktorý je odrezaný od vlastnej minulosti — či už mu k týmto spomienkam niekto odoprel prístup, alebo sa rozhodol byť voči nim ľahostajný —, je národ, ktorý môže byť ovládaný.
V prípade Cirkvi je to tak, že tí, podľa ktorých je kresťanský život iba o dobrých skutkoch alebo iba o osobnej skúsenosti jednotlivca s Bohom, sa vydávajú vonkajšiemu ovládaniu a rozpadu. Antropologička Mary Douglas tvrdí, že keď sa náboženstvo odvráti od svojho mystického, kozmologického učenia a začne sa sústrediť najmä na duchovnú skúsenosť jednotlivca, je na ceste úpadku. Keď sa potom obráti k tomu, čo nazývame sociálne evanjelium, je v konečnom úpadku. Všetko však začína stratou zreteľného zmyslu pre posvätno, ktoré je zakorenené v historickom spoločenstve.
Pri skúmaní Paul Connerton objavil, že žiadna kultúra nemôže existovať bez spoločnej pamäte — čiže bez tradícií. Ako to teda malé tradicionalistické kultúry robia, že sa im podarilo udržať si spoločnú pamäť s ohľadom na moderný rozpad? Zistil, že ich spája niekoľko vecí:
Po prvé, tieto komunity majú posvätné príbehy, ktoré im prezrádzajú, kým sú.
Po druhé, komunity si pripomínajú posvätné príbehy najmä prostredníctvom rituálnych obradov. Tieto obrady musia spĺňať isté náležitosti. Posvätné dejiny musia podávať rovnako. Komunita musí chápať, že posvätný obrad účastníkov v istom zmysle vytrháva z bežného času a spája ich s predošlými generáciami komunity.
A po tretie, rituálne hovorenie posvätného príbehu musí zahŕňať telo. Posvätný príbeh, ako Connerton krásne uvádza, musí „prenikať až do kostí“. Týmto spôsobom sa posvätný príbeh a všetko, čo z neho vyplýva, nutne stáva predmetom toho, čo nazýva „zvyková pamäť“.
Pri prvom čítaní Connertona som pochopil, prečo je z antropologického uhla pohľadu liturgické kresťanstvo — tradičný katolicizmus a východné pravoslávie — také silné. Krása a moc liturgie je vynikajúce opevnenie proti úpadkovým silám tekutej modernity.
Liturgia však nie je magické kúzlo. Ako napísala antropologička Mary Douglas, rituály kultúry vyjadrujú jej kozmológiu a tým kultúra buduje svoj zmysel pre realitu. Tú kozmológiu je však potrebné žiť aj mimo rituálu. Ak žijeme tak, akoby bolo náboženstvo od života oddelené, oberáme ho o celú moc. Ísť na svätú omšu je nevyhnutné, ale nestačí to. Liturgia musí byť časťou podriaďovania sa tomu, čo Douglas nazýva „celkový vzorec symbolov“.
Budem hovoriť konkrétne. Ak chceme, aby kresťanská viera prenikala až do kostí, musíme telo neustále podrobovať očisťovaniu duchovného života a praxe. Musíme sa modliť a modliť sa vlastným telom. Žehnať sa, padnúť na tvár, bozkávať ikony, zapaľovať sviečky, kľaknúť si pri bohoslužbe, vykonávať púte na sväté miesta — tieto činnosti vôbec nie sú prázdnymi gestami. Patria medzi tie najzmysluplnejšie veci, ktoré môžeme urobiť. Takto sa posvätný príbeh stáva naším vlastným.
Pápež Benedikt XVI. — druhý Benedikt Benediktovej voľby — raz povedal, že najlepšími argumentmi v prospech viery nie sú sylogizmy ani apológie. Najlepšími argumentmi v prospech viery sú skôr svätci, ktorých predkladá Cirkev, a umenie, ktoré vychádza z cirkevného uctievania a z viery. Svätci a umenie sú dverami, ktoré vedú k zlomovým skúsenostiam s Pravdou, ktorou je Ježiš Kristus. My kresťania máme odpoveď na to, po čom človek túži. Človeka vraciame vlastnému telu a vlastné telo jeho Pánovi. Ponárame ho do krásy a dobra. Pomáhame mu, aby vedel, kto je a kým sa stane. Učíme ho, ako môže pravda preniknúť až do kostí.
Pápež František hovorí, že musíme evanjelizovať. V tom má pravdu. Ak naša viera neevanjelizuje, nie je pravdivo kresťanská. Pán nám hovorí, že máme prinášať svetu dobrú zvesť. Nemôžeme však svetu dať niečo, čo nemáme! Musíme uzdraviť náš príbeh. Musíme uzdraviť naše zvyky. Musíme uzdraviť našu kultúru. Nie je možné to urobiť bez toho, aby sme znovuobjavili disciplinovaný duchovný život v spoločenstve s inými. Životy, ktoré spoločne budujeme v Kristovi, a činnosti, ktoré vykonávame, a veci, ktoré vytvárame, budú našou evanjelizáciou. Tak, ako boli prví benediktíni znamením svetla a poriadku v tme a chaose raného stredoveku, musíme byť znamením aj my dnes.
Nie som optimista, ale mám nádej. Aký je medzi tým rozdiel? Optimista si myslí, že všetko bude v poriadku. Chýba mu zmysel pre nešťastie. Mať nádej, naopak, znamená vedieť, že sa veci môžu vyvinúť dobre alebo aj veľmi zle. Bez ohľadu na to, čo sa stane, Boh je s nami. Ak spojíme vlastné utrpenie s Kristovým, máme veľa dôvodov na nádej. Preto máme my kresťania v úcte mučeníkov. Smrťou svedčili o živote. Je to tajomstvo, ktoré svet nedokáže pochopiť, ale nachádza sa v srdci nášho spoločného života.
Pred dvoma rokmi som bol v Paríži na káve s jedným veľmi známym intelektuálom. Hovorili sme o zlyhaní liberalizmu a vzostupe islamu. Zhodli sme sa, že naša civilizácia je vo vážnej kríze. Napokon som sa kamaráta opýtal: „Kde nachádzaš nádej?“
Odpovedal: „Nemám nádej.“
Hovoril som mu: „Ja nádej mám. Moja nádej je v Ježišovi Kristovi. Ale, prosím, nemysli si, že to hovorím ako nejaký rozcitlivený americký televízny evanjelizátor. Nie som optimista. Ale mám nádej.“ A potom som mu vysvetlil, aký je pre kresťana rozdiel medzi nádejou a optimizmom.
Povedal som mu, že keď som mal 17 rokov, bol som presvedčený o tom, že kresťanstvo je nezmysel. Zaujímal som sa o umenie, literatúru a kultúru. Chcel som ísť do Paríža, aby som navštívil múzeá výtvarného umenia a miesta, kde žil Ernest Hemingway a stratená generácia. Moja mama vyhrala v jednej cirkevnej súťaži výlet do Európy a poslala tam mňa. V turistickom autobuse plnom starších Američanov som bol jediný mladík. Bolo mi to jedno. Iba som chcel ísť do Paríža.
Na ceste z Anglicka do Paríža autobus zastavil v provinčnom mestečku asi hodinu od veľkomesta. Mali sme navštíviť katedrálu. Nuda! Ďalší kostol! No dnu som šiel aj tak, pretože som nechcel hodinu sedieť v autobuse a čakať na starých ľudí.
Tým kostolom bola Katedrála Notre-Dame v meste Chartres. Nič zo života amerického tínedžera z konca 20. storočia ma nepripravilo na Božiu slávu zachytenú v kameňoch a skle tejto gotickej katedrály. Stál som v hlavnej lodi naplnený úžasom. Zrazu som jednoducho vedel, že Boh existuje a že ma chce. Nemohol som sa tomu brániť. Ktorý Boh by dokázal inšpirovať ľudí 12. storočia, ľudí, ktorých mená pohltila história, aby postavili takýto chrám? Bol to kresťanský Boh? Myslel som si, že kresťanstvo je len modliaca sa stredná trieda. Toto bolo niečo omnoho, omnoho väčšie a mystickejšie.
Z katedrály v Chartres som nevyšiel ako obrátený kresťan. No vyšiel som odtiaľ zmenený. Odvtedy som Boha hľadal. O deväť rokov sa hľadanie skončilo a ja som sa úplne obrátil. Prvé kroky sa však udiali, keď som vychádzal zo stretnutia s Ježišom Kristom medzi múrmi tej starobylej katedrály v Chartres. Kamene a vitrážové sklá z 12. storočia podávali svedectvo o reálnosti Ježiša Krista spôsobom, ktorý bol silnejší než moje pochybnosti z 20. storočia.
Nič podobné ako tieto katedrály v Amerike nemáme, povedal som tomu filozofovi v Paríži. V Európe ich máte všade. Otvorte oči! Vysielajú nám posolstvo. Sú portálom do večnosti.
Filozof ma počúval s úctou. Potom vyhlásil: „Pre vás Američanov to je skvelé, no tu vo Francúzsku veríme, že týmto životom všetko končí. Keď si mŕtvy, si mŕtvy. Koniec.“
Nevedel som, čo mu odpovedať. Bol dobrý a inteligentný človek, ale možnej existencii Boha a transcendentna sa úplne uzavrel. Veľkolepé európske katedrály — vrátane Notre-Dame v Chartres a Notre-Dame v Paríži — pre takýchto ľudí nie sú ničím, iba pamätihodnosťou kultúry, ktorú pohltila história.
Keď som však katedrálu v Chartres videl sviežimi očami ja, vnímal som to ako znamenie. Vďaka modernému svetu sme slepí na pravdy, ktoré kresťania v skorších vekoch videli. Katedrály však ostávajú svedectvom pre tých, ktorých oči sú ešte otvorené a hľadajúce. A nielen katedrály ostávajú svedectvom, ale aj spôsob života ním ostáva. My kresťania by sme sa dnes mali snažiť znovu vytvoriť stredoveký život, no ten, ktorý viedla raná Cirkev. Regula sv. Benedikta všetkým kresťanom ponúka praktický spôsob života založený na Svätom písme a skúsenosti ranej Cirkvi. Je cestou veľkej hĺbky vystavanou pre duchovných atlétov. My, bežní veriaci, môžeme kráčať určitou formou tejto cesty — a tým dokážeme uzdraviť svoj posvätný príbeh. S Božou pomocou zvládneme oživiť suché kosti. V našich každodenných životoch sme pozvaní stavať takúto „katedrálu“, ktorá bude prostriedkom nášho obrátenia, svedectvom dobrej zvesti svetu a archou, ktorá nám umožní prečkať potopu sveta v podobe tekutej modernity.
Skončím citátom z prológu Reguly sv. Benedikta:
„Vstaňme teda už konečne povzbudení Písmom, ktoré hovorí: Už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Otvorme naše oči pre božské svetlo, s ohromeným sluchom počúvajme Boží hlas, ktorý nás každý deň napomína: Dnes, ak počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia. A ďalej: Kto má uši na počúvanie, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám.“1
Takto sv. Benedikt vyzýval ľud 6. storočia uprostred ruín rímskej civilizácie. Uprostred ruín kresťanstva sv. Benedikt rovnako vyzýva aj ľud 21. storočia. Je to hlas nádeje. Verme mu! Milujme ho! Žime ho!
Ďakujem.
