VERBUM

Ľudovít Rydarovský, trpiteľ pre vieru

Súčasná katolícka farnosť Bohdanovce, v okrese Košice-okolie, je pomerne mladá. Hoci sa predpokladá, že v dávnej minulosti v obci stál kostol a že v nej sídlil katolícky kňaz, s určitosťou môžeme povedať iba to, že farnosť, ako ju poznáme dnes, vznikla až v roku 1947, keď bol postavený kostol sv. Margity Márie Alacoque, ktorý je jediným kostolom na Slovensku zasväteným tejto svätici. Po Jurajovi Timkovi sa druhým správcom bohdanovskej farnosti stal Ľudovít Rydarovský. Keďže ide o mimoriadne zaujímavú osobnosť so zložitým, ale aj inšpiratívnym životným príbehom, rozhodli sme sa spracovať životný príbeh tohto kňaza s dôrazom na jeho pôvod v cudzine, odbojovú činnosť v čase 2. svetovej vojny, prenasledovanie komunistickým režimom a pôsobenie vo farnosti Bohdanovce. Ako zdroje poslúžili archívne materiály z Arcibiskupského archívu v Košiciach a zo Štátneho archívu v Bratislave, no taktiež materiály z rodinného archívu pani Małgorzaty Międzobrodskej, ktorá je vnučkou kňazovho brata a zároveň historičkou v poľskej Wieliczke. Použité sú aj rôzne iné zdroje, vrátane spomienok veriacich z Bohdanoviec.

Pôvod Ľudovíta Rydarovského

Rodičia kňaza Rydarovského, Ján a Teofila rodená Przybycień, pochádzali z územia južného Poľska, po svadbe sa však kvôli práci usadili v Zborove pri Bardejove, keďže v tom čase išlo o jeden štát, teda Rakúsko-Uhorsko. V Zborove, ktorý je neďaleko poľských hraníc, pracoval Ján ako kováč. Narodili sa im štyri dcéry a traja synovia. Všetky dcéry však zomreli na tuberkulózu a dospelosti sa dožili len synovia, z ktorých jeden, Ľudovít Rydarovský (v poľštine Ludwik Rydarowski), sa narodil 26. septembra 1891. Stredoškolské štúdium ukončil v roku 1913 maturitou na gymnáziu v Prešove. V tom istom roku mu zomrel otec. Po štúdiu teológie v Košiciach bol 13. júna 1918 vysvätený biskupom Augustínom Fischerom-Colbriem v Dóme sv. Alžbety. Primičnú sv. omšu slúžil 4. augusta v rodnom Zborove. Po tom, čo na troskách Rakúsko-Uhorska vzniklo Česko-Slovensko i Poľsko, sa v roku 1922 Ľudovítov brat Kazimierz Rydarowski, ktorý bol významným konštruktérom naftových motorov, odsťahoval, spolu s manželkou a matkou, do Poľska. Ľudovít, ako jediný člen rodiny, ostal na Slovensku. Neexistuje dokument, ktorý by hovoril o tom, prečo sa Ľudovít rozhodol ostať v Česko-Slovensku. Podľa rodinných spomienok tak urobil z dôvodu, že v čase budovania Česko-Slovenska bol na Slovensku nedostatok kňazov, a teda chcel pomôcť slovenskej cirkvi. Občianstvo však Ľudovít Rydarovský získal po dlhých peripetiách až v roku 1942, po intervencii biskupa Jozefa Čárskeho. Ľudovít Rydarovský bol členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Sečovciach a ovládal štyri jazyky: slovenský, poľský, maďarský a esperanto. Jeho najvýznamnejším pastoračným pôsobiskom boli Sečovce. V rokoch 1933 – 1950 zastával funkciu sečovského dekana a čestný titul dekan mu ostal až do smrti. Veľmi zaujímavou kapitolou jeho života je pomoc prenasledovaným počas 2. svetovej vojny, no taktiež zadržanie a väznenie v komunistických žalároch v rokoch 1950 – 1951, za čo si zaslúžil titul trpiteľ pre vieru. Po prepustení z väzenia pôsobil desať rokov ako správca farnosti v Bohdanovciach. Po skončení úradu zotrval ako dôchodca ešte dva roky v Bohdanovciach, kde veriacim vykonával najnevyhnutnejšie duchovné služby. Farnosť by inak ostala bez kňaza, pretože vtedajšia štátna moc bránila tomu, aby bol v Bohdanovciach riadne ustanovený farár. V roku 1963 odišiel na dôchodok do Sečoviec.

Prehľad pôsobenia Ľudovíta Rydarovského

  • 1918 Ruskov – kaplán
  • 1919 Sečovce – kaplán
  • 1931 Sečovce – administrátor
  • 1932 Sečovce – farár
  • 1933 Sečovce – vicearcidiakon/dekan-farár, inšpektor škôl dištriktu
  • 1950 Leopoldov, Močenok – väznený
  • 1951 Bohdanovce – administrátor
  • 1961 Bohdanovce – na dôchodku
  • 1963 Sečovce – na dôchodku

Pomoc prenasledovaným počas 2. svetovej vojny

Obdobie 2. svetovej vojny a prenasledovania rôznych skupín obyvateľstva (ktoré začalo už niekoľko rokov pred vypuknutím vojny), zvýraznilo mnoho životných príbehov aj tých ľudí, ktorí dovtedy neboli nijako verejne známi. Okrem toho, že v tomto období vznikali známe príbehy kolaborantov či tých, ktorí sa rozhodli udržať si svoje postavenie aj za cenu kompromisov s vlastným svedomím, odohrávali sa počas neho aj silné životné príbehy odbojárov, partizánov či dokonca svätcov (Košičanka bl. Sára Salkaháziová, Poliak sv. Maximilián Kolbe, a iní). Výrazným príbehom je aj pôsobenie kňaza Ľudovíta Rydarovského, ktorého zastihli politické zmeny konca 30-tych rokov v Sečovciach, kde pôsobil ako dekan.

Jedno z prvých výrazných antisemitských opatrení na Slovensku bolo prijaté krátko po vyhlásení Viedenskej arbitráže v novembri 1938. Po tom, čo na základe arbitráže prišlo Česko-Slovensko o celý južný pás slovenského územia, a v Maďarsku sa tak ocitli napríklad aj Bohdanovce, boli za vinníkov tejto udalosti označení Židia. Navyše, niekoľko hodín pred vstupom maďarských vojsk na južné územia rozhodol predseda slovenskej vlády Jozef Tiso o vysťahovaní nemajetných Židov na tieto územia. V danom čase žila v Sečovciach početná židovská komunita. Pomocnú ruku násilne vysťahovaným podal aj miestny dekan Rydarovský. Židovská náboženská obec Sečovce vo svojom prehlásení z 25. mája 1950 svedčí o kritických udalostiach nasledovne:

„Týmto prehlasujeme a osvedčujeme, že dp. Ľudovít Rydarovský, rím. kat. farár v Sečovciach, v roku 1938, keď vtedy nastalý fašistický režim vyhnal bezbranných ľudí z ich príbytkov a vyviezol ich za hranicu československo-maďarskú v Oľšanoch, týmto úbožiakom ponechaným na milosť a nemilosť prírody pod holým nebom denne dodával úplne bezplatne chlieb a mlieko ako aj iné možné potraviny a sám osobne dozeral, aby toto jeho osobné dobrodenie bolo presne rozdelené. To urobil nezištne, lebo za toto sa mu nikto nikdy ničím neodmenil…“

Tu treba zdôrazniť, že dekan používal zrejme konský povoz, a teda mohlo ísť o pomerne zdĺhavú každodennú cestu, pretože vzdialenosť medzi Sečovcami a Košickými Oľšanmi je 27 kilometrov a železnica tadiaľ neviedla ani nevedie. Pomoc ľuďom v núdzi sa zo strany sečovského dekana nezastavila ani po vypuknutí 2. svetovej vojny. Podľa spomienok, zapísaných v rodinnom archíve, pomáhal Ľudovít Rydarovský aj poľským emigrantom, ktorí na začiatku vojny, po napadnutí západného Poľska nacistami, emigrovali do Maďarska. Našli uňho dočasné útočisko cestou na juh. Rovnako pomáhal aj židovským spoluobčanom. Bližšie sa o tom zmieňuje ďakovný list, ktorý vydala židovská náboženská obec Sečovce rok po vojne, 24. februára 1946:

„My vieme, že aj Vaša dôstojná osoba mala určite nepríjemnosti len preto, že Vaše šľachetné srdce ujalo sa tých, ktorí sa ocitli v biede, tým viac je naša vďaka Vám vrúcnejšia, lebo len veľmi málo jednotlivcov sa našlo, aby boli Vášmu príkladu nasledovali. […] Vieme, že ste v biede sa nachádzajúce rodiny Alexandra Keménya a Davida Goldbergera pravidelnými mesačnými peňažnými čiastkami podporovali. Vieme, že ste – vediac o pravde – držali vo svojom dome, navonok ako hospodárskeho čeľadina Mareka Neumanna zo Zámutova pod falošným menom, ktorý takto sa aj zachránil. Vieme aj to, že každého, o ktorom ste sa priamo alebo nepriamo dopočuli, že je v biede, poskytovali ste mu potraviny, ale aj peniaze. Nemôžeme to slovami vyjadriť, čo by sme vlastne vyjadriť chceli, ráčte ale, veľavážený dôstojný pán dekan, tieto naše skromné slová prijať ako dôkaz úprimnej vďaky a budeme pýtať pána Boha, aby Vám bol všade a vždy nápomocný a Vás v zdraví udržal pri tomto šľachetnom a veľkodušnom rozmýšľaní. Keď tlmočíme toto rozhodnutie valného zhromaždenia, aj ja osobne Vám vyslovujem vďaku, tým viac, že zachránený Marek Neumann bol mojím synovcom. Predseda Jozef Neumann.“

Našťastie sa tieto listinné dôkazy o pomoci Ľudovíta Rydarovského zachovali dodnes. Zároveň je však paradoxom, že sa tak stalo vďaka tomu, že po nástupe komunistického režimu bol za obranu viery prenasledovaný a väznený. Tieto ďakovné listy používala jeho obhajoba a zachovali sa preto v súdnom spise, ktorý je k nahliadnutiu v Štátnom archíve v Bratislave.

Prenasledovanie komunistickým režimom

Pre pochopenie tejto životnej kapitoly druhého bohdanovského kňaza je potrebné vysvetliť dobové okolnosti 50-tych rokov v Česko-Slovensku. Išlo o obdobie, keď sa komunistický režim, krátko po prevzatí moci, snažil cirkvi oslabiť, zničiť, prípadne si ich podriadiť, aby medzi veriacimi propagovali „budovanie socializmu“. Jedným zo spôsobov ako to dosiahnuť, bolo zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a prestup jej veriacich do pravoslávnej cirkvi, pretože tú si bolo možné, kvôli prirodzeným historickým vzťahom s Moskvou, ľahšie podriadiť a ovládnuť. Gréckokatolícke chrámy boli v Česko-Slovensku zaberané pravoslávnou cirkvou a veriaci boli nútení prestúpiť na pravoslávie alebo sa uchyľovali k rímskokatolíkom.

Spor gréckokatolíkov s pravoslávnymi a so štátom sa prejavoval aj v sečovskej farnosti, kde vtedy pôsobil Ľudovít Rydarovský. Ten v jednej zo svojich kázní, počas bohoslužby vo filiálke Bačkov 14. mája 1950, verejne obhajoval gréckokatolíkov proti nútenej pravoslavizácii. O tejto kázni sa dozvedelo Krajské veliteľstvo Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v Košiciach a o štyri dni nato podalo trestné oznámenie Okresnej prokuratúre Košice. Príslušníci ŠtB však už v noci, z 15. na 16. mája okolo druhej hodiny, vtrhli na farský úrad v Sečovciach a odvliekli so sebou 58-ročného dekana Rydarovského spolu s kaplánom. Práve nočné zatýkanie bolo pre komunistický režim typické, ako to opisuje aj ruský spisovateľ Alexander Solženicyn vo svojom diele Súostrovie Gulag:

„Zatýkaného vytiahnu z teplého lôžka, ešte je pohrúžený do poloospanlivej bezmocnosti, jeho myseľ je zahmlená. Pri nočnom zatýkaní majú operatívni pracovníci početnú prevahu: viac ozbrojených na jedného človeka, ktorý si nestačil ani pozapínať rázporok. […] A nočné zatýkanie má aj tú prednosť, že ani susedné domy, ani mestské bloky nevidia, koľkých za noc odviezli. Zatýkanie vyľakalo najbližších susedov, ale pre vzdialenejších to nie je udalosť. Akoby zatýkanie ani neprebehlo. Po tej istej asfaltke, po ktorej sa hore-dolu preháňali väzenské autá, cez deň kráča mladé pokolenie so zástavami a kvetmi a ničím neskalenými piesňami na perách.“

Po zatknutí strávil dekan Rydarovský štyri mesiace vo väzbe vo väznici Krajského súdu v Bratislave, kým neprebehlo hlavné pojednávanie. Z tohto obdobia sa zachovala aj prijímacia listina väznice, v ktorej je opísaný takto: „výška 172, postava silná, čelo stredné, ústa súmerné, tvár guľatá, fúzy holené, zuby chybné, farba tváre zdravá, obočie gaštanové, oči hnedé, brada oválna, zvláštne znamenie – jazva po operácii kýly.“ Počas väzobného stíhania sečovského dekana prebehli výsluchy svedkov, a súdu boli doručené aj listy, ktorými chceli niektorí ľudia pomôcť obľúbenému kňazovi. V Štátnom archíve v Bratislave sa zachovalo napríklad prehlásenie ŽNO Sečovce z 25. mája 1950, ktoré sme citovali vyššie, a ktoré hovorí o tom, ako sečovský dekan pomáhal prenasledovaným počas vojny. Zachované je však aj svedectvo Ľudovítovho spolužiaka a komunistu Vojtecha Perényiho. Ten zaslal 8. júna 1950 Štátnemu súdu v Bratislave list, v ktorom písal, že hoci s dekanom uznávajú rozličný svetonázor, predsa ide o čestného a statočného človeka. Zároveň zdôraznil, že „obžalovaný v dobe neslobody rasove a politicky prenasledovaných nezištne podporoval, sabotoval fašistický režim, ako sa len dalo, že za to bol on sám obchádzaný a prenasledovaný.“ Ďalším z dokumentov, ktorý sa získal pred hlavným pojednávaním, bolo Vysvedčenie o mravnej zachovalosti a majetkových pomeroch, kde Miestny národný výbor v Sečovciach uviedol o obvinenom stručne: „Viedol usporiadaný život.“ Avšak, tieto dokumenty, hoci boli súdu doručené, neviedli k oslobodeniu sečovského dekana. Navyše, súd k nim pri vyhlásení rozsudku ani neprihliadol.

Hlavné pojednávanie s obvineným sa uskutočnilo 13. septembra 1950 na Štátnom súde v Bratislave a trvalo iba jednu hodinu, od 13:00 do 14:00. Z päťčlenného senátu, ktorý súdil kňaza Rydarovského, boli len dvaja sudcami z povolania. Ani samotný predseda senátu, Karol Bedrna, nebol sudcom z povolania a nemal žiaden akademický titul. Pravdepodobne bol kádrom dosadeným komunistami, čo bol pomerne bežný jav v silových zložkách, na justícii a na iných kľúčových miestach štátneho aparátu, po nástupe režimu vo februári 1948. V tom čase mnohé miesta sudcov, prokurátorov, profesorov a iných, obsadzovali horliví komunisti, ktorí mali nezriedka iba základné vzdelanie, čím zároveň zaplnili voľné miesta po tých, ktorí boli pre nesúhlas s komunistickou ideológiou z funkcií odstránení. Udalosti zo 14. mája 1950 v Bačkove, ktoré boli dôvodom (zámienkou) pre trestné stíhanie, súd zhrnul nasledovne:

„… keď […] odbavil náboženské obrady, […] obrátil sa k veriacim a hovoril: »Drahí veriaci! Chcem Vám niečo povedať, ani neznám, ako sa Vám mám vysloviť, čo sa stalo v Sečovciach«, pričom začal plakať a pokračoval: »Náš pán gr.-kat. kaplán Pavol Tyrpák odstúpil od cirkvi, neviem, čo sa mu stalo, bol to dobrý kňaz, celú noc nespal ani jeho manželka s deťmi, ale Duch Svätý ovládol ho, takže zo srdca je už náš, ale navonok nemôžem Vám to ešte povedať.« Toto vzbudilo v obci veľký rozruch a vnieslo medzi veriacimi nekľud.“ Podľa súdu mal tento príhovor protištátny charakter, pretože dekan Rydarovský „musel si byť vedomý toho, že jeho počínanie utvrdí r.-kat. veriacich v tom, že to boli naše štátne orgány, ktoré donútili grécko-katolícku cirkev a medzi nimi aj gr.-kat. kaplána Tyrpáka vrátiť sa k pravoslávnej viere.“

Po prečítaní obžaloby Ľudovít Rydarovský dodal: „Obžalobe som porozumel, vinným sa necítim.“ V závere vyhlásil predseda senátu rozsudok, podľa ktorého Ľudovít Rydarovský „dňa 14. mája 1950 v Bačkove verejne poburoval proti republike, proti jej ľudovodemokratickému zriadeniu, jej spoločenskej a hospodárskej sústave, zaručeným ústavou…“ Senát Štátneho súdu v Bratislave ho týmto odsúdil na trest odňatia slobody v dĺžke šesť mesiacov, peňažný trest 1000 Kčs a konfiškáciu majetku. Poľahčujúcou okolnosťou pre odsúdeného bolo, že v čase príhovoru bol rozrušený, k jeho obsahu sa priznal, viedol usporiadaný život a nebol dovtedy trestaný. Podmienečný trest súd nepovolil z dôvodu, že „verejný záujem si vyžaduje výkon trestu.“ Hneď po vyhlásení rozsudku sa prokuratúra odvolala s požiadavkou o predĺženie trestu na rok. Senát pod vedením dr. Eugena Wagnera tejto požiadavke vyhovel a trest odňatia slobody predĺžil o ďalších šesť mesiacov. V odôvodnení rozsudku uviedol toto:

„Obvinený dopustil sa činu pri náboženskom úkone pred veľkým počtom osôb a k činu zneužil svoju náboženskú funkciu a svojho náboženského vlivu. Tieto okolnosti tak zvyšujú nebezpečnosť osoby páchateľa a nebezpečnosť činu pre spoločnosť, a preto pri výmere trestu má byť na tieto okolnosti prihliadnuté ako na okolnosti priťažujúce.“

Jedným z trestov pre odsúdeného bolo prepadnutie majetku. Ešte v čase väzobného stíhania, teda pred vynesením rozsudku, štátne orgány spísali všetok jeho majetok. Podľa Miestneho národného výboru v Zborove „menovaný nemá žiaden majetok hnuteľný ani nehnuteľný v obci Zborov.“ Finančná prokuratúra vo svojej správe uviedla: „Ľudovít Rydarovský, rím.-kat. farár v Sečovciach ani nehnuteľnosti, ani hnuteľnosti nevlastní až na: 1 posteľ, 1 písací stôl, 1 stoličku, 1 obyčajný kredenc s brúseným sklom (starý typ), 1 obraz (tlač), 1 malý stolík na rádio (bez zásuvky). […] Nehnuteľnosti ako aj živý a mŕtvy inventár horemenovaného boli zničené vojnovými udalosťami a čiastočne odpredané, takže t. č. nehnuteľnosti nevlastní.“ To, čo naznačujú archívne dokumenty, potvrdzujú aj spomienky vnučky kňazovho brata:

„V rodine sme ho volali po maďarsky – ujko Lajoš. No a ten náš ujko by sa bol najradšej celý rozdal. Aj z platu prispieval v Sečovciach niektorým deťom na školy. Veľmi rád čítal knihy, ale po prečítaní knihu daroval ďalej. Keď zomrel a moja mama Wanda sa stretla s jeho gazdinou pani Kovalčíkovou, tá jej odovzdala iba jeden mechanický krokomer, ktorý mu naordinoval lekár. Nič iné po ňom neostalo.“

Neskôr, v roku 1952, finančná prokuratúra vec prepadnutia jeho majetku uzavrela tak, že „odsúdený Ľudovít Rydarovský je bezmajetný, a preto k realizácii prepadnutého majetku nedošlo.“

Po návrate z väzenia

Ľudovít Rydarovský si trest vytrpel vo väznici v Leopoldove a v pracovnom tábore v Močenku. Prepustený na slobodu bol na výročie svojej kňazskej vysviacky 13. júna 1951. V tom čase bola bohdanovská farnosť po odchode Juraja Timka bez kňaza. Navyše, celé obdobie 50-tych rokov 20. storočia bolo poznačené nedostatkom kňazov z dôvodu ich väznenia, povinnej vojenskej služby alebo neudelenia štátneho súhlasu zo strany komunistickej vrchnosti. Veriaci z Bohdanoviec sa preto rozhodli prevziať iniciatívu a vlastnými silami si zabezpečiť kňaza pre svoju mladú farnosť. Na toto obdobie si spomína veriaca Jolana Krajcarová:

„Medzi ľuďmi sa roznieslo, že nejaký bývalý farár zo Sečoviec je bez fary, lebo práve prišiel z väzenia. To boli tie 50-te roky, keď zatvárali kňazov. No tak niektorí sadli na vozy a išli za ním poprosiť ho, aby prišiel k nám.“

O ceste veriacich za kňazom sa dozvedáme aj z listu, ktorý poslal vdp. Rydarovský košickému biskupovi Jozefovi Čárskemu 12. októbra 1951.

„Vzhľadom na to, že mám veľké ťažkosti s ubytovaním v Košiciach, kde som takrečeno v tomto ohľade odkázaný na milosť domácej panej, navrhoval by som Najdôstojnejšiemu Ordinariátu nasledovné riešenie: Nakoľko by mi ešte moje zdravotné položenie dovolilo, v čase, keď sa javí na mnohých miestach nedostatok kňazov v našej diecéze, chcel by som veriacim poslúžiť aspoň sv. omšou a najnutnejšími funkciami. Pred časom boli ma ku príkladu požiadať veriaci z Bohdanoviec, či by som ku nim neprišiel a neposlúžil im, nakoľko t. č. nemajú duchovného. Tým by sa riešila otázka môjho ubytovania a boli by uspokojení aj veriaci z Bohdanoviec, ktorí nutne potrebujú duchovného. V prípade, žeby toto riešenie bolo prijateľné, prosím, aby bol k uvedenej dispozícii žiadaný štátny súhlas.“

Ako je spomenuté vyššie, dekan Rydarovský mal problémy s bývaním, keďže jednak nevlastnil žiaden majetok, a jednak celá jeho rodina žila v Poľsku. A hoci bol osobný väzenský spis vdp. Rydarovského v archíve Zboru väzenskej a justičnej stráže skartovaný, predpokladáme, že pobyt v krutom väzení sa podpísal aj na jeho zdraví, ako je to naznačené nižšie. Biskup Čársky v liste pre Krajský národný výbor (KNV), keď pre Ľudovíta Rydarovského žiadal dovolenku, napísal:

„Menovaný po svojom návrate z väzenia a sústredenia v Mučeníkoch musel sa podrobiť operácii. Po operácii už v dosť vysokom veku je odkázaný na liečenie a lekársku opateru. Vyčerpaný je aj nervovo, lekár odporúča dlhšiu zdravotnú dovolenku.“

Žiadosti kňaza i bohdanovských veriacich biskup Čársky vyhovel a následne žiadal Krajský národný výbor o štátny súhlas pre pôsobenie Ľudovíta Rydarovského v Bohdanovciach. Dôvodil pritom aj tým, že chorľavý kňaz by mal z Bohdanoviec blízko do košickej nemocnice, no spomenul aj nedostatok kňazov spôsobený povinnou vojenskou službou, zväčša v pomocných technických práporoch (PTP): „Po odchode 21 duchovných do základnej vojenskej služby je nutné i menovaného aplikovať, aby administrácia verejnej duchovnej správy jak-tak bola zdolaná.“ Odpoveď prišla 7. decembra 1951:

„KNV nemôže súhlasiť s reaktivovaním menovaného, nemá však námietok, aby pre veriacich obce Bohdanovce vykonával najpotrebnejšie náboženské úkony okrem kázní. V prípade, že menovaný svojou prácou dokáže kladný postoj k nášmu ľudovo-demokratickému zriadeniu, tunajší KNV je ochotný potom dodatočne previesť jeho reaktivovanie.“

Komunisti mu teda povolili spravovať farnosť a vysluhovať sviatosti, nemal však dovolené kázať. Biskup preto dekana Rydarovského varoval:

„Prosím Vašu dôstojnosť, aby ste prijali spravovanie Bohdanoviec a k tomu patriacich filiálok, vykonali im tam predpísané bohoslužby a zatiaľ pri svätých omšiach prečítali len lekciu a evanjelium a zatiaľ kým KNV-CO nedá súhlas k vášmu riadnemu ustanoveniu, zdržali sa kázania. Usilujte sa i vyhovieť žiadosti KNV, pričiniť sa o kladný postoj k štátnemu zriadeniu v tom zmysle, že nikto nežiada od Vás, aby ste robili politiku, ale v rozhovoroch s veriacimi povzbudiť ich aj ku práci či k plneniu iných na nich pripadajúcich povinností, poradiť im v ťažkostiach a pod. Nikto nežiada, aby ste robili dačo proti svojmu svedomiu, robte všetko tak, aby to bolo pre dobro Vašich veriacich a pre dobro celku. A iné ako kňaz ani nemôžete robiť. Keby ste dajaké ťažkosti mali, tam máte suseda vdp. Harčára, iste Vám poradí a Vašu prácu usmerní. […] Žehnám Vašej práci a budem Vám povďačný, že v čase tak kritického nedostatku pomôžete, ba dokážete, že Vás v krátkom čase budem môcť riadne aplikovať.“ Biskup žiadal tiež farára susednej farnosti Ruskov Jána Harčára, aby v začiatkoch pomohol novoustanovenému kňazovi v Bohdanovciach: „Vy ste v tých veciach diplomatom, verím, že sa tam osvedčí, bude sa dobre cítiť a pričiní sa, aby tam mohol byť riadne ustanovený.“

Z dnešného pohľadu je veľmi zaujímavé, ako si veriaci vlastnou snahou zabezpečili kňaza. Ľudovít Rydarovský sa stal správcom farnosti Bohdanovce s platnosťou od 15. decembra 1951, teda vo veku 60 rokov. Podľa slov viacerých veriacich neskôr počas bohoslužieb kázal, nie sú však k dispozícii žiadne dokumenty o tom, kedy presne mu to štátna moc dovolila. Počas jeho pôsobenia veriaci zrenovovali budovu bývalej krčmy na kostolisku, z ktorej urobili dočasnú budovu fary, pretože od postavenia kostola kňaz býval a úradoval stále v dome Michala Krajcara v miestnej časti Bogdaň. Ďalším technickým vylepšením bola elektrifikácia kostola v roku 1956.

Žiaľ, pokročilý vek druhého bohdanovského kňaza, umocnený následkami jeho utrpenia v komunistickom žalári, sa podpísal aj na celkovom obraze, aký zanechal medzi veriacimi v Bohdanovciach. Všetci, ktorí si na dekana Rydarovského spomínajú, si ho pamätajú ako decentného, hĺbavého, ale tiež zoslabnutého starého pána utrápeného chorobami, pričom trpel aj na aterosklerózu. Veriaca Viera Jánošíková, dnes rehoľným menom sestra Kristína, spoločne s ďalšími veriacimi spomínajú na to, že vdp. Rydarovský v pokročilom veku slúžil sv. omše dokonca posediačky. Vnučka kňazovho brata, Małgorzata Międzobrodska, nezávisle potvrdzuje, že Ľudovít Rydarovský mal povolenie vykonávať bohoslužby posediačky. Archívne sa zachovali aj viaceré listy, v ktorých od biskupa žiadal voľno na zotavenie sa po chrípkach a ťažkých tráviacich ťažkostiach, prípadne žiadal o povolenie odísť na liečenie do Bardejovských kúpeľov. Z obdobia, keď mu to zdravotný stav ešte umožňoval, si miestna veriaca, sestra Kristína, spomína na jeho pravidelné vychádzky do lesa východne od obce, kam sa chodieval modliť a rozjímať.

Funkciu správcu bohdanovskej farnosti vykonával Ľudovít Rydarovský oficiálne do 31. decembra 1961, teda desať rokov. Po skončení funkcie však ešte tri roky ostal v Bohdanovciach jednak preto, že stále nemal vyriešenú svoju bytovú otázku a jednak preto, že znovu nastal problém s obsadením miesta bohdanovského kňaza, takže po jeho odchode by ostala farnosť bez kňaza. V závere jeho pôsobenia v Bohdanovciach ho zo zdravotných dôvodov niekedy (najmä pri väčších udalostiach) zastupovali kňazi z okolia, predovšetkým Vincent Kováč, farár v Nižnej Myšli. Navyše, od roku 1962 sa Vincent Kováč stal oficiálne správcom bohdanovskej farnosti a po ňom túto funkciu prebral jeho nástupca Jozef Dráb. V roku 1964 bola situácia zrejme neúnosná, pretože Ľudovít Rydarovský napísal z Bohdanoviec na Košické biskupstvo tento list, ktorý je v archíve pomenovaný ako „Odsťahovanie sa do Sečoviec“:

„Bohdanovce 10. 9. 1964. Dnes 10. sep. pi. vd. Kovalčíková dostala z Kraju, že 14. sept. môže byť v Sečovciach na svojom byte. Ráčte láskave na 13. sept. už poslať do Bohdanoviec kňaza. Keď sa dá: na každý pád!!!

V Kristu oddaný Ľ. Rydarowski dekan – farár“

Z vyššie uvedeného listu vyplýva, že vdp. Rydarovský bol tri roky po ukončení svojho pôsobenia stále v Bohdanovciach a že Bohdanovce boli stále bez riadne ustanoveného kňaza. Tento list teda dokresľuje zúfalú situáciu v Katolíckej cirkvi počas komunistickej totality. Ľudovít Rydarovský napokon z Bohdanoviec odišiel a celý svoj zvyšok života prežil na dôchodku v Sečovciach. Z obdobia po roku 1961, teda po skončení oficiálneho pôsobenia Ľudovíta Rydarovského v Bohdanovciach, sa zachovali dve žiadosti, v ktorých biskupský vikár Štefan Onderko žiada Východoslovenský krajský národný výbor o ustanovenie kňazov za bohdanovských farárov. V roku 1963 išlo o Zoltána Kravjanského, toho času „vo výrobe“ a v roku 1965 o Jozefa Pavloviča. Títo kňazi však do Bohdanoviec nikdy nenastúpili, štátny súhlas teda zrejme nedostali. Bohdanovce sa napokon dočkali riadneho farára. Stalo sa tak päť rokov po ukončení pôsobenia predchádzajúceho kňaza, 1. júla 1966, keď po získaní štátneho súhlasu nastúpil do farnosti vytúžený kňaz Štefan Kunc, rodák z neďalekej Ždane.

Ľudovít Rydarovský, druhý kňaz bohdanovskej farnosti, zomrel v pokročilom veku (nedožitých 76 rokov) a zdravotne poznačený pobytom v krutom väzení dňa 4. júla 1967 v Štátnej nemocnici v Košiciach. Pohrebných obradov sa 6. júla 1967 v Sečovciach zúčastnilo viacero cirkevných hodnostárov, a prítomný bol aj Štefan Kunc, novovymenovaný farár v Bohdanovciach. Pochovaný je medzi svojimi veriacimi na mestskom cintoríne v Sečovciach.

Záver

Štátna politika bola voči Ľudovítovi Rydarovskému neprajná po celý jeho život. Krátko po kňazskej vysviacke sa ocitol v novom štáte, ktorý mu odmietal udeliť štátne občianstvo, hoci sa narodil na jeho území. Po odchode svojej rodiny do Poľska ostal ako jediný jej člen v Česko-Slovensku z vlastného presvedčenia. Občanom sa stal až 24 rokov po vzniku republiky. Neskôr bojoval proti antisemitskej politike Slovenského štátu, a po zániku fašistickej totality bol prenasledovaný a väznený ďalším totalitným režimom – komunistickým. A hoci bol neskôr amnestovaný (1953), rehabilitácie sa už nedožil. Krajský súd v Košiciach zrušil odsudzujúci rozsudok a rehabilitoval ho až v septembri 1990. Napriek tomu však Ľudovít Rydarovský ostal celý život verným Kristovým kňazom. Navyše, štátna politika nešťastne doľahla na sečovského dekana aj po jeho smrti, keď nikto z členov rodiny nedostal povolenie na vstup do Česko-Slovenska, aby sa mohol zúčastniť jeho pohrebu. A hoci sú krivdy totalitných režimov 20. storočia, našťastie, už minulosťou, a rovnako aj samotné diabolské režimy, životné príklady odvážnych ľudí, medzi ktorých patrí aj Ľudovít Rydarovský, sú pre nás inšpiráciou aj dnes. Najdôležitejšie posolstvo zo života druhého bohdanovského kňaza možno teda zhrnúť do vety, ktorú povedal vo svojej ďakovnej reči počas primičnej sv. omše v roku 1918: „Budem silným, dobrým a verným synom.“

Matúš Béreš

Mgr. Matúš Béreš, PhD., je politológom a vzdelanie si rozšíril v odbore história a pedagogika. Študoval na UPJŠ v Košiciach, Prešovskej Univerzite v Prešove a na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave a absolvoval aj zahraničné študijné pobyty. Pôsobil v ústrednej štátnej správe a na univerzite, momentálne pracuje v bankovom sektore. Z histórie sa venuje regionálnym, najmä cirkevným dejinám svojho rodiska.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.