Rembrandt van Rijn: Kázajúci Kristus (La Petite Tombe), 1652. Lept a suchá ihla. Saint Louis Art Museum, zdroj foto: picryl.com, Public Domain Dedication

Výzvy pri ohlasovaní evanjelia v 21. storočí

Azda najznámejším príbehom zo života svätého Dominika je jeho stretnutie s katarským hostinským. Historici rozprávajú, že Dominik, veľmi znepokojený zmätkom, ktorý rozpoznal v tejto obeti filozofických a teologických omylov, „celú noc, zabúdajúc na svoj stav okoloidúceho cudzinca, zabúdajúc na únavu z cesty, v ktorej mal nasledujúce ráno pokračovať, naliehal na hostinského svojimi skúmavými otázkami“. A nakoniec v čase, ktorý bol bližšie k ránu ako k večeru, „Dominik dokázal rozuzliť hostinského absurdity a zmätky. Keďže bol silný, dokázal neochvejne argumentovať a pomocou lásky bol schopný presvedčiť. Hostinský nemohol vzdorovať Duchu, ktorý hovoril ústami s takým presvedčením. Keď svitol deň, odovzdal sa svetlu. Dominik odišiel plný radosti“1. Toto bol počiatok Rehole kazateľov.

Na začiatku svojej kazateľskej služby sa svätý Dominik zapojil do ďalšej diskusie – tentoraz do formálnej teologickej debaty so šíriteľmi katarskej herézy. Témami debaty boli „jedinosť Boha, úloha Krista a kríža pri vykúpení, povaha hriechu, duše, spásy“. Aby sa uľahčila ich názorová protichodnosť, katolícki aj katarskí diskutéri sa dohodli, že svoje argumenty napíšu, aby si ich každá skupina mohla preštudovať, premyslieť a vedela adekvátnejšie reagovať. Jeden historik rozpráva, že svätý Dominik „napísal na hárok papiera autority, teda texty Biblie a cirkevných otcov, ktoré použil v diskusii, a odovzdal ich svojmu oponentovi, aby sa nad nimi mohol zamyslieť“. Najzaujímavejšie je to, čo s jeho spisom urobili jeho protivníci:

V priebehu noci sedeli heretici okolo ohňa. Jeden z nich, ktorému Boží muž, svätý Dominik, dal list papiera, ho podal spolusediacim. Jeho spoločníci mu navrhli, aby ho hodil do ohňa. Ak papier zhorí, je ich viera, teda ich mylná viera, pravdivá. Ak nezhorí, uznajú pravdivosť viery bratov kazateľov. Rýchlo všetci súhlasili. Papier hodili do ohňa, ale hoci zostal nejaký čas v samom strede plameňov, opäť z nich vypadol bez toho, aby bol čo len trocha obhorený. Všetci boli ohromení. Jeden z nich, zatvrdenejší ako ostat­ní, povedal: „Hoďte ho znovu do ohňa, tak sa lepšie presvedčíme, aká je pravda.“ Okamžite ho hodili do ohňa a hneď nato vypadol nespálený. Keď to videl muž, ktorý bol zatvrdnutý a len ťažko mu bolo uveriť, povedal: „Nech ho hodia do ohňa tretíkrát, potom sa dozvieme pravdu bez akejkoľvek neistoty.“ Hodili ho tam tretíkrát a nielenže opäť nezhorel, ale vypadol z ohňa úplne celý a neporušený. Napriek tomu sa heretici ani pri pohľade na toľké zázraky nechceli obrátiť na pravú vieru. Zotrvávali vo svojej zlej vôli a tvrdohlavosti a prísne si navzájom zakazovali hovoriť o zázraku, aby sa správa o ňom nedostala ďalej. Avšak istý rytier, ktorý bol s nimi a ktorý už bol čiastočne priklonený k pravej viere, nechcel zatajiť, čo práve videl, a povedal to viacerým osobám.2

Neracionálny pôvod katolicizmu

Otec Marie-Humbert Vicaire, OP, (1906 – 1993) vo svojom slávnom životopise svätého Dominika uvádza k tejto scéne nasledujúcu poznámku: „Táto anekdota je typická. Odporcovia neboli intelektuáli a pravdivosť pergamenu sa im zdala ľahšie dokázateľná prostredníctvom zázraku než čítaním alebo štúdiom textov.“3 Uvedená príhoda zo života svätého Dominika aj postreh otca Vicaira nám na tvári môžu vyvolať úsmev. Táto metóda rozhodovania medzi pravdou a lžou sa dnes neteší mnohým priaznivcom. Na rozdiel od trinásteho storočia si dvadsiate prvé storočie vychutnáva svoj bezprecedentný prístup k vedomostiam a faktom (zväčša prostredníctvom internetu). Navyše ľudia sú presvedčení, že po prvé ich vedomosti o katolíckych dejinách alebo učení sa v podstate rovnajú vedomostiam kňaza (aj toho najvzdelanejšieho) alebo po druhé, že k akýmkoľvek doplňujúcim informáciám sa dostanú prakticky okamžite.

Takéto ich vnímanie má niekoľko dôvodov. Po prvé, existuje všeobecná zhoda v tom, že náboženské presvedčenie vo všeobecnosti, osobitne kresťanská viera a obzvlášť katolícka náuka, pochádzajú zo zásadne neracionálnych predstáv alebo zdrojov. Inými slovami, mnohí sú presvedčení, že náboženstvo a „viera“ vznikajú z osobných alebo zo psychologických nedostatkov človeka. Takéto naratívy pretrvávajú až do súčasnosti: ľudia sú slabí, a preto si vymýšľajú náboženstvo. Neracionálny pôvod najmä katolicizmu vzniká zo subjektívnej nedostatočnosti (zvyčajne pripisovanej katolíckym laikom) alebo zo subjektívnej mocenskej nadradenosti (zvyčajne pripisovanej katolíckemu kléru). Inak povedané, katolícki laici sú nábožní, pretože im klamú. Svoju vieru praktizujú len preto, že sa boja primitívnych povier, ako je „peklo“. Katolícki kňazi, na druhej strane, vstupujú do seminára, pretože chcú svoje povery udržiavať pre osobný prospech a finančný zisk (ak nie pre ešte nečestnejšie ciele). Ľudia sú katolíkmi buď preto, že túžia po životnej etike inšpirovanej predstavami predchádzajúcich (a primitívnejších) časových období, alebo preto, že chcú ovládať národy, politiku a kultúru prostredníctvom manipulatívnych predpisov a zákazov. Inými slovami, všeobecne sa verí, že katolíci trpia poverami alebo že povery šíria. Moderná myseľ neverí, že dnes existuje nejaký dobrý dôvod, prečo byť katolíkom (a že existuje mnoho dobrých dôvodov, prečo dnes nebyť katolíkom).4

Je náboženstvo iba dedičstvom?

Dôležité je zdôrazniť charakteristiku uvedených mienok ako „ne-racionálnych“. Toto slovo používam preto, aby som túto kategorizáciu katolicizmu odlíšil od tých „anti-racionálnych“ či „i-racionálnych“. Čo tým myslím? Niektorí ľudia, s ktorými sa stretávame, si určite myslia, že pôvod náboženstva a katolicizmu je antiracionálny. Väčšina dobromyseľných ľudí však nepripisuje pôvod katolíckej viery a praxe averzii k ľudskému rozumu. Väčšina ľudí si nemyslí, že ľudia sú katolíkmi preto, že by pohŕdali rozumom, ale skôr preto, že dostatočne nepoužívajú rozum. Myslia si, že my katolíci sme zdedili naše náboženstvo z našej rodnej kultúry bez väčšieho premýšľania a uvažovania – podobne ako sme zdedili prax jazdiť po pravej strane (a nie po ľavej strane) diaľnice alebo používať (či nepoužívať) kocky ľadu do nealkoholických nápojov. Počiatok náboženstva v našom živote v podstate nemá dôvod, je neracionálny. Ešte raz, niektorí ľudia považujú katolicizmus za „antiracionálny“ (a to vážne antiracionálny), ale väčšina ľudí spája pôvod našej rodiny, nášho vzdelania a našej viery do predvolených (ale formujúcich) vplyvov. Svoju rodinu ani kultúru si nevyberáme. Ani svoje náboženstvo si nevyberáme. Sú jednoducho naše. Je to niečo, čo sme dostali a nevytvorili. Moderný človek nám nevyčíta náš katolicizmus – alebo judaizmus, protestantizmus či islam iných. Ľudia iba pripisujú osobný pôvod našej katolíckej viery princípu, ktorý nemá dôvod.

Vnímaná neracionálnosť náboženstva je tiež úplne odlišná od domnelej iracionálnosti – niečoho, čo nie je v súlade s rozumom alebo sa neteší žiadnej racionalite. Katolicizmus nie je vnímaný ako iracionálny v tom zmysle, ako by sme vnímali kruh alebo štvorec ako hlasný alebo tichý. Moderný človek nepovažuje katolicizmus za iracionálny preto, že by si myslel, že viera sa neusiluje o racionalitu alebo že racionalita leží mimo jej dosahu. V tomto ponímaní medzi katolíckou vierou a jasným myslením nevzniká napätie, pretože sa nachádzajú na dvoch úplne odlišných rovinách. Od katolicizmu sa neočakáva, že by mal nejaký skutočný kontakt s realitou alebo pravdou. Tí najempatickejší by si mohli myslieť, že by ani nebolo spravodlivé podrobiť katolicizmus ra­cionálnemu hodnoteniu. Katolícka viera a „ľudský rozum“ či „moderná veda“ sú natoľko odlišné, že nie je možný žiadny ich vzájomný kontakt. Pýtať sa, či je katolicizmus pravdivý, je ako pýtať sa, či čísla pekne voňajú. Takáto otázka je taká smiešna, že si ju naozaj nikto nekladie alebo ju neberie vážne.

Ak sú tieto pocity moderného človeka (často nevedomé a často nevyslovené) o kresťanskej viere presne načrtnuté vyššie (a ja verím, že sú), ako potom ľudia dvadsiateho prvého storočia vnímajú katolicizmus? Tvrdil som, že si myslia, že viera nie je racionálna, ale čo si myslia pozitívne o Cirkvi? Čím je pre moderné myslenie? Jedným slovom, moderný človek považuje Cirkev za prekonanú, kultúrne obľúbenú, ale často trápnu poveru. Katolícka cirkev je v podstate zastaraná mýtická inštitúcia (obdoba starovekých monarchií v Európe). Živý anachronizmus. Cirkev je pomýleným zástancom rozprávkového životného štýlu, ktorý kedysi ovládal ľudí prostredníctvom pocitov viny a nariadených záväzkov. A moderný „oslobodený“ človek v skutočnosti neberie Cirkev vážne. Alebo aspoň nie príliš vážne…

Poverčivosť ako kritérium pravdy

A tu sa vraciame k vyššie uvedenej anekdote o kacíroch a ohni. Dominik spísal rad textov („autorít“), ktoré používa vo svojej argumentácii: Bibliu a otcov Cirkvi. Katari rozhodli, že najlepší spôsob, ako posúdiť platnosť Dominikových argumentov, je „hodiť ich do ohňa“. Ak oheň strávi Dominikov papier, potom katari budú veriť, že to dokazuje, že katolícka viera je nesprávna. Ak však oheň pergamen nepohltí, potom budú katari súhlasiť s tým, že priznajú „pravdivosť viery našich kazateľov“. Očitý svedok uvádza, že „všetci sa zhodli“ na tomto pláne. Ako vieme, papier hodili do ohňa trikrát. Na počudovanie všetkých ho oheň nespálil. A predsa katari „zotrvávali vo svojej zlej vôli a tvrdohlavosti a prísne si zakazovali“ šíriť správu o tomto zázraku. Skrátka, „heretici neboli ochotní obrátiť sa na pravú vieru“.

Celá táto udalosť znie našim moderným ušiam zvláštne. Namiesto toho, aby sa katari pustili do racionálnej argumentácie so svätým Dominikom, radšej si zvolili poverčivý spôsob, ako potvrdiť alebo vyvrátiť pravdivosť katolíckej viery. Avšak keď ich pomerne zábavný spôsob riešenia neprebiehal podľa ich očakávaní, odmietli sa zmieriť s jeho spásonosným posolstvom. Na ich obrátenie nestačil ani zázrak. Predsa však, kto pozná učenie svätého Tomáša Akvinského o zázrakoch, nepovažuje ich tvrdohlavosť za prekvapujúcu. Zázrak nie je úplne nadprirodzený. Je nadprirodzený len spôsobom; nie podstatou (pretože zázrak nespôsobuje nadprirodzený účinok; len prirodzený účinok prostredníctvom nadprirodzených prostriedkov). Život milosti je však vo svojej podstate nadprirodzený – je to Boží život v nás. Život milosti je nadprirodzený tak vo svojej príčine, ako aj vo svojom zvyčajnom účinku a je to, čo si náš svätý otec želal, aby jeho spoločníci v rozhovore dostali.5

Detail, ktorý tu upúta našu pozornosť, je však všeobecná zhoda medzi heretikmi. „Všetci sa zhodli“, pokiaľ ide o túto „skúšku ohňom“. Všetci zmýšľali rovnako. Všetci súhlasili s touto poverčivou „skúškou“ katolíckeho učenia. Dnes čelíme analogickej skúške, keď sa pokúšame formulovať a obhajovať Ježišovo spásonosné učenie zverené jeho milovanej neveste, Cirkvi. Prostredníctvom nášho kázania, písania a rozhovorov predkladáme svetu Ježišovo posolstvo. Hlásame vieru takú, aká skutočne je – zrozumiteľnú, vzácnu, spásonosnú a posvätnú. Hlásame pravdu. A s čím sa stretávame v reakcii na toto ohlasovanie? Zisťujeme, že naše slová sú podrobené v podstate poverčivému hodnoteniu. Povera dnešných katarov je však o niečo sofistikovanejšia ako povera ich predkov z trinásteho storočia. Nepodrobujú naše kázanie skúške fyzickým ohňom. Duch poverčivosti však zostáva. Ako zostáva? Povera dnešnej kultúry spočíva v jej dôraze na sile konsenzu.

Diktatúra relativizmu

Len zriedkavo sa dnes Ježišovo evanjeliové posolstvo stretáva s pochopením alebo dokonca s primeranou pozornosťou. Častejšie sa na hodnotenie a vyvrátenie nášho kázania používajú vonkajšie prvky. Ak napríklad kňaz prednesie argument o absolútnej dôležitosti sviatosti krstu, nasledujú kultúrno-politické námietky. (Napr.: „A čo Židia, Afričania, moslimovia?“) Keď hovoríme o pravde manželstva – o jeho prirodzenom aj sviatostnom rozmere –, sú proti nám vznášané ďalšie obvinenia z nenávisti a nespravodlivej diskriminácie párov rovnakého pohlavia (nehovoriac o rozvedených a znovu zosobášených). Počas kázne o dôležitosti rehoľných a kňazských povolaní môžeme pozorovať (alebo po omši dostať) prejavy opovrhnutia a dokonca obvinenia z „klerikalizmu“. Inými slovami, prakticky pri každej téme, ktorá je jadrom Kristovho spásonosného posolstva, sa kňaz stretáva s vyvracaním prostredníctvom argumentov, ktoré sa v skutočnosti netýkajú danej témy. Tí, ktorí namietajú proti učeniu Cirkvi, sa rýchlo odvolávajú na historický vývoj a zmeny, o ktorých kňaz zjavne netuší (napr. feministické náhľady, práva homosexuálov, ekumenizmus, tolerancia). Erudovanejší farníci sa dokonca môžu pokúsiť použiť dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu proti učeniu Cirkvi – a to je nanajvýš zvláštne, pretože len veľmi málo ľudí (dokonca aj veľmi málo kňazov!) skutočne čítalo dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Namiesto spásonosného Ježišovho evanjelia – účinne odovzdávaného každému človeku, ktorý prijíma sviatostné milosti – moderný človek presadzuje spásu tolerancie, rozvoja a rozmanitých „perspektív“. Zatiaľ čo my „hlásame Krista ukrižovaného“ (1 Kor 1, 23) ako prostriedok spásy, svet hlása rozmanitosť ako prostriedok spoločenského naplnenia. Ako všetci vieme, emeritný pápež Benedikt XVI. označil tento typ myslenia za prejav „diktatúry relativizmu“6. Skutočnosť, že mnohí ľudia nesúhlasia s Cirkvou; majú iné predstavy o sexe, rodinnom živote, manželstve; a že existujú aj iné náboženstvá, dokazuje na spokojnosť moderného spôsobu myslenia, že katolicizmus sa mýli. Na súdoch modernej intelektuálnej spoločnosti vždy víťazia naratívy, náhľady a perspektívy nad bytím, skutočnosťou a pravdou. Ale prečo je to tak?

Všetky trendy, ktoré som uviedol vyššie – a ktorých som bol osobne svedkom –, predstavujú krok od reality, bytia, existencie takej, aká naozaj je. Moderná myseľ sa vzdialila od reality, a preto tvrdenia o realite moderných katarov veľmi nezasahujú a nepôsobia na nich. Aspoň nie spočiatku. Prečo? Neveria, že existuje niečo také ako skutočná realita, o ktorej možno poznať skutočnú pravdu. Moderná myseľ sa vzdala hľadania objektívnej pravdy. Navyše okrem tohto odklonu od reality moderný človek vykročil aj smerom k ideám. Neistota ideí a teórií je teraz pre väčšinu ľudí tým najviac „skutočným“. Preto už samotný fakt, že niekto alebo nejaká skupina môže mať odlišné predstavy o pravdivom tvrdení (napr. verím v Boha Otca všemohúceho… a pod.), sám osebe vyvracia nárok na pravdu iného. Stručnejšie povedané, moderná myseľ uvažuje takto: ak niekto nesúhlasí s Cirkvou, Cirkev sa musí mýliť. Dnešný človek verí, že neexistuje nič také ako realita, ktorá by existovala mimo ľudskej inteligencie (alebo vôle). Objektívna pravda už nie je možná. Všetko, čo zostáva, sú len rôznorodé osobné skúsenosti. Pluralita ideí je teraz sekulárnym magistériom moderného človeka.

Odmietanie skutočnosti, odmietanie pravdy

Zjavenie Ježiša Krista, samozrejme, zjavuje niečo ako „koncepciu“. Avšak táto božská koncepcia nie je pluralitou perspektív, je to večné Božie Slovo.7 A čo viac, Boh túto večnú koncepciu Slova Pravdy komunikuje ľudstvu. Cirkev prijíma božskú pravdu v osobe večného Syna.8 A večné vtelené Slovo zverilo svojej neveste, Cirkvi, depositum fidei – posvätný depozit, ktorý trvalo uchováva božské princípy ľudskej spásy a ľudského šťastia.9 Prostredníctvom Božieho zjavenia sú stvorené rozumové intelekty schopné poznávať Boha v Božom Slove a prostredníctvom Božieho Slova.10 Samotné štruktúry Božieho zjavenia a ľudskej spásy sú teda v rozpore s modernými presvedčeniami o poznaní a živote. Moderná myseľ neberie ohľad na posvätnú pravdu (nehovoriac o božskom intelekte). Súčasný človek viac verí mysleniu iných ľudí vo všeobecnosti a najmä svojmu individuálnemu mysleniu a svojim osobitným predstavám. Pravda o skutočnosti ustúpila absolutizovanej pluralite názorov o pocitoch. Rozmanitosť názorov sa povýšila na najvyššie spoločné dobro.11 Preto dnes môžeme pozorovať opovrhovanie „organizovanými náboženstvami“ a súčasne náklonnosť k „osobným spiritualitám“. Premýšľanie o skutočnosti sa považuje za bláznivé úsilie. Teraz dávame prednosť mysleniu o ideách.

Keď analyzujeme túto antipatiu voči pravde o skutočnosti, pozorujeme smrteľnú chorobu, ktorá zotročuje dnešných ľudí – z ktorých sú všetci intelektuálnymi potomkami hostinského, s ktorým Dominik hovoril celú noc: deti hostinského z dvadsiateho prvého storočia nahradili spásonosnú istotu Božieho poznania mučivými výkyvmi ľudskej mienky. Dnešná kultúra popiera existenciu pravdy. Popiera, že skutočnosť je skutočná. Odmieta tvrdenia skutočnej pravdy o skutočnej realite. Čo nám potom zostáva? Výmysly ľudského rozmaru nahradili večný zákon nemennej Božej múdrosti.12 Táto diagnóza nás určite znepokojuje, ale neprekvapuje. Ak niekto odmieta skutočnosť, potom nevyhnutne odmieta aj pravdu – pretože pravda je o skutočnosti. A ak odmietajú pravdu, potom odmietajú aj princíp všetkej pravdy a skutočnosti: Boha. A ak je Boh odmietnutý, potom jediná vec, ktorá zostáva, je ten, kto odmieta. My. „Moderná myseľ“. A moderná myseľ potom takmer nevyhnutne pokračuje vo vypĺňaní medzier, ktoré zostali po odstránení Boha z roviny existencie: my teraz „tvoríme“ a „vnucujeme“ rôzne „skutočnosti“ a „pravdy“ na miesta, ktoré kedysi zaberali realita a pravda. Nakoniec sa moderný človek stal „bohom“.13 Alebo takmer…

Nakoniec je náš projekt sebazbožštenia, ktorý sme si sami zvolili, odsúdený na sebazničenie. Boh je len jeden. Existuje len jedna realita. Existuje len objektívna pravda o jedinej realite a jedinom Bohu. Stvorenia sa od svojho vzniku pokúšajú nahradiť alebo vytlačiť Boha (napr. satan, Adam a Eva a iní). Nikomu z nich sa to nepodarilo. A ani sa to nikdy nepodarí. V skutočnosti je sám projekt „stať sa Bohom“ protirečivý. Boh je z definície actus purus. Je nesmierny. Nie je v ňom žiadne stávanie sa. Preto akýkoľvek projekt „stávať sa“ alebo „dorásť“ do Božej osoby alebo diela je vo svojej podstate chybný.14 Boh sa nemôže „stať“. On iba je. Preto čokoľvek, čo sa pokúša „stať“ Bohom, nie je Boh. V konečnom dôsledku sú moderná povera o „perspektívach“ a moderný projekt sebazbožstvovania odsúdené na neúspech. Prečo? Všetky tieto hnutia sa vzďaľujú od pravdy a reality. A ľudská osoba je stvorená pre skutočnú pravdu o skutočnej realite. Skutoční ľudia sú určení na to, aby žili skutočný život. Imaginárne „šťastie“ im nebude stačiť. Samotné „predstavy“ alebo „perspektívy“ o radosti sú neuspokojivé. Skutočné šťastie možno nájsť len v realite. Moderný projekt je v konečnom dôsledku sebazničujúcim projektom beznádeje a zúfalstva.

To, čo som tu nazval moderným „magistériom perspektív“, je v konečnom dôsledku autoritatívny postojový relativizmus, ktorý sa naďalej uplatňuje v občianskom živote a spoločnosti. Táto relativistická mentalita má v súčasnosti veľa prívržencov. Ale samozrejme, nie všetci, ktorí sympatizujú s relativizmom, sú zdatní vo filozofii.15 Väčšina ľudí sa nad týmito témami adekvátne nezamyslela. Jednoducho nasledujú modernú vernosť tomuto neusporiadanému alternatívnemu magistériu. Avšak vystupuje tu do popredia jeden osobitný dôsledok tohto relativistického zmýšľania: jeho izolácia a osamelosť. Všetci relativisti a všetci tí, ktorí nasledujú magistérium perspektív, sú osamelí. Veľmi osamelí. A sú nešťastní. Prečo? Apologéti relativizmu obhajujú túto mentalitu ako nástroj jednoty a pokoja. Vraj slúžky tolerancie a rovnosti, ktoré sprevádzajú relativizmus, zaručujú, že všetci budú vítaní v mýtickom svete, ktorý propagujú. Všetci sú vítaní. Nikto nie je vylúčený. Ako teda môžem tvrdiť, že všetci relativisti – a vlastne všetci ľudia, ktorým je vlastná mentalita moderného omylu – sú osamelí a nešťastní?

Izolácia a zotročenie, ktoré prináša relativizmus

Relativizmus je vnútorne a nevyhnutne izolovaný. Izoluje ľudí. Ničí vzťahovosť a spoločenstvo, ktoré potrebujeme na to, aby sme boli plne a šťastne ľuďmi. Kladie bariéry medzi nás a realitu a robí z nás obete nás samých. Relativizmus, možno viac než ktorýkoľvek iný spoločenský spôsob myslenia, nedokáže priniesť sľubované odmeny. Svojich prívržencov odrezáva od všetkého iného (a všetkých ostatných). Nikto nie je osamelejší ako skutočný relativista, pretože relativizmus presadzuje zásadu, že „pravda“ je premenlivý pojem, ktorý je určovaný vlastnými subjektívnymi preferenciami, skúsenosťami a perspektívami. Moja myseľ vytvára moju realitu. Inými slovami, ja určujem svoju pravdu. Vy určujete svoju pravdu. Ja vytváram svoju realitu. Vy si vytvárate svoju realitu. Následne je môj svet môj a váš svet je váš. Vy a ja žijeme v úplne odlišných realitách. Jediné, čo je pre mňa skutočné, je moje ja, ktoré sa pokúšam vytvoriť. Uznávam platnosť vašich presvedčení – ale len ako platných pre vás. Ja mám svoju subjektívnu bublinu. Vy máte svoju subjektívnu bublinu. A pretože obaja popierame spoločnú realitu, ktorú môžeme obaja poznať a žiť v nej, sme úplne odrezaní od všetkého ostatného. Neexistuje medzi nami žiadny spoločný základ.

Relativizmus je izolujúca filozofia. Spoločenstvo je pre relativistu čisto náhodné a sotva dosahuje úroveň ilúzie, aj to v najlepšom prípade. Preto je relativizmus taký smrtiaci. Pravda spája.16 Relativizmus rozdeľuje. Pravda vytvára spoločenstvo založené na objektívnej, spoločnej realite – miesta, kde sa môže realizovať skutočné priateľstvo. Relativizmus stavia jednotlivcov do izolácie a zotročuje ich práve to „ja“, ktoré sa snažia chrániť a oslobodiť.

Nádej dominikánskeho kázania v 21. storočí: pravda o realite

Akú nádej ponúka brat kazateľ nášmu veľmi zmätenému izolovanému, osamelému a zúfalému svetu? Čo môžeme urobiť, aby sme pomohli deťom hostinského, ktoré obývajú moderný svet? Vo svätom Dominikovi a s pomocou svätého Tomáša Akvinského dominikánsky kňaz 21. storočia prináša pravdu o realite a šťastnú jednotu, nachádzajúcu sa v skutočnej pravde o pravdivej realite.

Akt kázania – či už ide o formálne kázanie od ambóny, alebo analogické kázanie prostredníctvom rozhovorov v salóne alebo v našich spisoch a vyučovaní – prináša osamelému svetu kontakt so skutočnou realitou. Tento posvätný úkon privádza svet do kontaktu s prirodzenou a nadprirodzenou realitou. Čo sa deje pri kázaní? Kázanie je druhom trojstranného rozhovoru. Je to osobné stretnutie medzi kazateľom, poslucháčom a pravým Bohom, ktorý stvoril skutočnosť. Dominikán vo svojom kázaní zahŕňa Boha svojím intelektom a vôľou – dvoma „duchovnými ramenami“ svojej duše – pred poslucháčmi a hovorí: Pozrite sa! Pozrite sa na túto pravdu! Pozrite sa na túto realitu! Pozrite sa na túto dobrotu! Pozrite sa na túto lásku! A čo viac, brat kazateľ prináša svojim poslucháčom Boha, ktorého pozná a miluje, a ukazuje im tie najhlbšie pravdy: Boh vás pozná a miluje. Stvoril vás. Pred stvorením vesmíru vás Boh poznal a miloval vás. Túži sa vám darovať. Želá si, aby ste sa mu darovali. Nemusíte „byť“ sami – akýkoľvek stav osamelého „bytia“ je stav, ktorý ste si sami zvolili a nemuseli ste.

Či to naši poslucháči vedia, alebo nie, ľudský intelekt je zameraný na skutočnú pravdu; ľudská vôľa na skutočné dobro.17 Nech sa moderní ľudia akokoľvek snažia pretvoriť sa podľa fantázie svojej predstavivosti, nemôžu stratiť Boží obraz (imago Dei) vo svojej prirodzenosti.18 Klamstvá a nezrovnalosti nikdy neuspokoja a nezdokonalia ľudskú osobu. Iba pravda a dobro zdokonaľujú ľudstvo. Toto je zdrojom nádeje pre dominikánskeho kazateľa. Vie, že bez ohľadu na to, ako veľmi sú jeho poslucháči intelektuálne alebo morálne zmätení či rozvrátení, chcú jeho posolstvo. Chcú pravdu. Chcú Boha – počiatok všetkej reality a všetkej pravdy. Žiadny omyl ani hriech nemôže vykoreniť náš prirodzený sklon k pravde a dobru (a k princípu pravdy a dobra: k Bohu). Akt kázania je v skutočnosti sviatostným momentom, keď Boh – prostredníctvom svojho kazateľa ako nástroja – preniká do mysle a srdca tých, ktorí ho počúvajú, a vyťahuje ich z izolácie a osamelosti do svojej nekonečnej pravdy a dobroty. Brat kazateľ je teda služobníkom reality. Vďaka Božej milosti ukazuje svojim poslucháčom, ako vyzerá skutočná pravda a pravá láska. Celkovo brat kazateľ prináša Boha – a láskyplné spojenie s Bohom, ktoré je možné pre všetkých – každému človeku.

Odovzdávame to, čo sme kontemplovali

Svätý Tomáš Akvinský je známy výrokom, ktorý sa stal čímsi ako „mottom“ dominikánskeho rádu: „ita maius est contemplata aliis tradere quam solum contemplari“19. Nanešťastie sa to často nesprávne prekladá ako „je lepšie dávať druhým plody svojej kontemplácie než len kontemplovať“. Slabina tohto prekladu spočíva v použití slova ovocie pre latinské slovo contemplata. Svätý Tomáš nehovorí, že dávame druhým „plody“ našej kontemplácie. Naša kontemplácia sa nezavŕši „produktom“, ktorý by sme odovzdávali iným. Skôr presnejšie hovorí, že druhým odovzdávame to, čo sme kontemplovali. Predmet našej kontemplácie. Realitu. Boha samotného. Dominikán neodovzdáva „svoje predstavy“ o Bohu. Brat kazateľ skôr predkladá svojim poslucháčom samotnú realitu, ktorú kontempluje – samotnú realitu, ktorej je zasvätený svojou rehoľnou profesiou: pravdu. Prinášame Boha, ktorého poznáme a milujeme, ľudstvu, ktoré zúfalo potrebuje poznanie a Božiu lásku.

Prostredníctvom milosti kázania dochádza k nadprirodzenej udalosti. Kazateľ a poslucháč začínajú spoločne zažívať Božiu pravdu a dobrotu. Začína sa sväté a vznešené spoločenstvo. V Bohu kazateľ a poslucháč opúšťajú osamelú izoláciu svojej individuality – so všetkými jej slabosťami a hriechmi – a objavujú skutočný kontakt so skutočnou realitou. Vďaka „milosti Slova“ strácame svoje vlastné svojské predstavy o sebe a o druhých a nachádzame svoju pravú identitu vo večnej „koncepcii“ Slova, Ježiša. V Ježišovi niet žiadnej izolácie. Pre tých, ktorí sú skutočne spojení s večným Slovom v poznaní a láske, nie je možná žiadna osamelosť. Svätá kontemplácia sa nekončí v nás samých ani v predstavách, ktoré sme si sami vytvorili. A prostredníctvom kázania sa svätá kontemplácia večného plodenia Slova môže rozšíriť aj na tých, ktorí si, žiaľ, zvykli myslieť len na seba a v sebe. Ľudské predstavy ustupujú Božej koncepcii. Toto je začiatok Božieho života v rozbitých životoch nášho padlého sveta.

Práve táto radikálna nádej – nádej založená na pravdivom poznaní skutočnosti prirodzenosti a milosti – motivovala nášho svätého otca Dominika, aby zostal hore celú noc a kázal hostinskému. Práve táto radikálna nádej – bez ohľadu na to, aké hriechy a zmätky sa mohli nachádzať v mysli a srdci hostinského – viedla v tú noc k jeho obráteniu. Krčmár už nebol izolovaný v omyloch a ľudských názoroch, ale vďaka pomoci mladého kňaza našiel spásnu pravdu. Pravú lásku. Skutočnú realitu. A on, podobne ako Dominik, bol šťastný…

Text preložili Ján Hajzok a fr. Samuel P. Lovás, OP.

Text publikujeme v spolu­práci s Tomistickým inštitútom Slovensko.

  1. Porov. VICAIRE, M.-H., OP. Saint Dominic and His Times. Preložila Kathleen Pond. New York: McGraw-Hill Book Company, 1964, s. 49 – 53. ↩︎
  2. Všetky tieto citáty sú prevzaté z VICAIRE, M.-H., OP., Saint Dominic…, s. 104 – 105. Viac o Vicairovi pozri BIGET, Jean-Louis. Le Père M.-H. Vicaire: historien de saint Dominique. In Mémoire dominicaine, 2006, č. 20, s. 205 – 235. ↩︎
  3. VICAIRE, M.-H., OP. Saint Dominic…, s. 105. ↩︎
  4. O katolíckej náuke a praxi existuje množstvo mýtických príbehov. Na pútavé čítanie o týchto bežných a nelichotivých opisoch Cirkvi v dejinách pozri STARK, Rodney. Vyriekli krivé svedectvo. Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd. Bratislava: Postoj Media, 2018. ↩︎
  5. Tomáš Akvinský vysvetľuje primárny účel zázrakov takto: „Pravé zázraky sa nedajú urobiť inak ako Božou mocou, pretože Boh ich koná v prospech človeka, a to dvojakým spôsobom: 1. na potvrdenie ohlasovanej pravdy, 2. na dôkaz svätosti človeka, ktorého chce Boh ponúknuť ako príklad cnosti. Prvým spôsobom môže zázraky konať každý, kto hlása pravú vieru a vzýva Kristovo meno, ako to niekedy robia aj bezbožní. Týmto spôsobom môžu konať zázraky aj bezbožní“ (Summa Theologiae II-II, q. 178, a. 2). Pozri tiež Summa Theologiae I-II, q. 113, a. 10. Réginald Garrigou-Lagrange, OP, zhŕňa podstatný rozdiel medzi aj tými najpozoruhodnejšími zázrakmi a nadprirodzeným životom milosti: „Tento nadprirodzený život je oveľa úžasnejší ako akýkoľvek zázrak. Zázrak je prejavom božskej všemohúcnosti, ktorým Boh dáva najavo, že jeden z jeho služobníkov hovorí v jeho mene alebo že má výnimočnú svätosť. Ale aj vzkriesenie mŕtveho k životu, zázrak, ktorým sa mŕtvemu vráti prirodzený život, je takmer ničím v porovnaní so vzkriesením duše, ktorá ležala duchovne mŕtva v hriechu a teraz bola vzkriesená k podstatne nadprirodzenému životu milosti… večný život sa v nás už začal“ (GARRIGOU-‑LAGRANGE, Réginald. The Three Conversions in the Spiritual Life. Rockford, IL: Tan Books and Publishers, 2002, s. 15). ↩︎
  6. „Smerujeme k diktatúre relativizmu, ktorý nič neuznáva za isté a ktorého najvyšším cieľom je vlastné ego a vlastné túžby“ (kardinál Joseph Ratzinger, homília na omši pro eligendo Summo Pontifice 19. apríla 2005). Ďalšie úvahy o tejto a ďalších témach Ratzingerovho myslenia pozri v NICHOLS, Aidan, OP. The Thought of Benedict XVI: An Introduction to theology of Joseph Ratzinger. London: Burns & Oates, 2007, s. 206 – 236; JANKUNAS, Gediminas T. The Dictatorship of Relativism: Pope Benedict XVI’s Response. Staten Island, NY: St. Pauls, 2011; DE GAÁL, Emery. Theology of Pope Benedict XVI: The Christocentric Shift. New York: Palgrave, 2010. Ku kritike Ratzingerovej analýzy relativizmu ako moderného nebezpečenstva pozri BLOOR, David. Epistemic Grace: Antirelativism as Theology in Disguise. In Common Knowledge, 2007, roč. 13, č. 2 – 3, s. 250 – 280. ↩︎
  7. „Slovo sa v Bohu berie prísne ako pojem intelektu“ („Dicitur autem proprie verbum in Deo, secundum quod verbum significat conceptum intellectus“) (Summa Theologiae I, q. 34, a. 1). „,Slovo‘, povedané o Bohu v pravom zmysle slova, sa používa osobne a je vlastným menom osoby Syna. Znamená totiž emanáciu intelektu: a osoba, ktorá vystupuje v Bohu prostredníctvom emanácie intelektu, sa nazýva Syn; a tento proces sa nazýva plodenie, ako sme ukázali vyššie. Z toho vyplýva, že jedine Syn sa správne nazýva Slovom v Bohu“ („Respondeo dicendum quod verbum proprie dictum in divinis personaliter accipitur, et est proprium nomen personae filii. Significat enim quandam emanationem intellectus, persona autem quae procedit in divinis secundum emanationem intellectus, dicitur filius, et huiusmodi processio dicitur generatio, ut supra ostensum est. Unde relinquitur quod solus filius proprie dicatur verbum in divinis“) (Summa Theologiae I, q. 34, a. 2). ↩︎
  8. „Syn je však Bohom splodeným a nie Bohom plodiacim, a preto je inteligentný nie ako plodiaci Slovo, ale ako Slovo vychádzajúce; keďže v Bohu vychádzajúce Slovo sa v skutočnosti nelíši od Božieho intelektu, ale od princípu Slova sa odlišuje len vzťahom“ („Est autem filius Deus genitus, non autem generans Deus. Unde est quidem intelligens, non ut producens verbum, sed ut verbum procedens; prout scilicet in Deo verbum procedens secundum rem non differt ab intellectu divino, sed relatione sola distinguitur a principio verbi“) (Summa Theologiae I, q. 31, a. 2, ad 4). ↩︎
  9. Pre klasickú úvahu o depositum fidei a jeho úlohe v katolíckej teológii pozri FENTON, Joseph Clifford. What Is Sacred Theology? Ed. Cajetan Cuddy, OP, Providence, RI: Cluny Media, 2018. ↩︎
  10. Akvinský to krásne vysvetľuje vo svojom komentári k Evanjeliu podľa sv. Jána: „Koreňom a základom nášho poznania Boha je Božie slovo, teda Kristus: ,Prameňom múdrosti je Božie slovo‘ (Sir 1, 5; Vulgáta). Ľudská múdrosť spočíva v poznávaní Boha. Toto poznanie nám však plynie zo Slova, pretože v miere, v akej máme účasť na Božom slove, v takej miere poznávame Boha“ („Radix autem et fons cognitionis Dei est verbum Dei, scilicet Christus; Eccli. c. I, 5: fons sapientiae verbum Dei in excelsis. Humana autem sapientia in Dei cognitione consistit. Haec autem cognitio ad homines derivatur a verbo; quia inquantum homines participant verbum Dei, intantum Deum cognoscunt“) (In Ioan. č. 2267). Anglický preklad je prevzatý z AQUINAS, St. Thomas. Commentary on the Gospel of John, kapitoly 13 – 21. Prel. Fabian R. Larcher, OP, a James A. Weisheipl, OP, Washington, D. C.: Catholic University of America Press, 2010, s. 196. Viac o týchto trojičných témach pozri EMERY, Gilles, OP. The Trinitarian Theology of Saint Thomas Aquinas. Trans. Francesca Aran Murphy, Oxford: Oxford University Press, 2007, s. 201 – 204. ↩︎
  11. Súčasný popularizátor sekularizmu ako „ideálu“ nedávno poznamenal: „Svet, v ktorom by všetci ľudia verili rovnakým veciam a mali rovnakú kultúru, by bol nudný. Pripravil by nás o obrovský prínos, ktorý má interakcia rozdielnych perspektív pre intelektuálny pokrok“ (COPSON, Andrew. Secularism: Politics, Religion, and Freedom. Oxford: Oxford University Press, 2017, s. 141). Marxistickú analýzu, ktorá naznačuje, že súčasný sekularizmus sa pokúša o univerzalizáciu, ktorá v skutočnosti odstraňuje rôznorodosť, pozri v BALIBAR, Étienne. Secularism and Cosmopolitanism: Critical Hypotheses on Religion and Politics. New York: Columbia University Press, 2018. ↩︎
  12. Porov. Summa Theologiae I-II, q. 93. Na dôkladné predstavenie metafyzických a teologických dôsledkov večného zákona pozri CESSARIO, Romanus, OP. Introduction to Moral Theology. Rev. ed., Washington, D. C.: The Catholic University of America Press, 2013, s. 50 – 95. ↩︎
  13. Taliansky filozof Augusto Del Noce ponúka hlboký pohľad na postoj „progresivizmu“ k „tradicionalizmu“ a jeho európskeho predchodcu: „Európsku tradíciu charakterizovala myšlienka, hoci vyjadrená v mnohých podobách, o prítomnosti božského prvku v človeku, ktorý ho kvalitatívne odlišuje od ostatných bytostí v našej skúsenosti. Vo včerajšom svete sa praktické úsudky mohli líšiť, ale všetky sa pohybovali v rámci tejto predstavy. Dnešné obnovené osvietenstvo je však nútené k negativizmu, ktorý musí prejsť všetkými stupňami tvrdenia, že v človeku nie je nič, čo by malo nezávislý metafyzický pôvod, a teda že idey nič neodhaľujú, ale sú len nástrojom na pretváranie skutočnosti“ (The Age of Secularization. Ed. a preložil Carlo Lancellotti, Montreal: McGill-Queen’s University Press, 2017, s. 55). Zaujímavá je aj DEL NOCE, Augusto. The Crisis of Modernity. Ed. a preložil Carlo Lancellotti, Montreal: McGill- Queen’s University Press, 2014). Táto druhá kniha je obzvlášť zaujímavá pre autorovo angažovanie sa vo filozofických základoch marxizmu, hegelianizmu a ich opätovné objavenie sa v súčasnej sekulárnej kultúre. ↩︎
  14. V súvislosti s Božou prirodzenosťou ako actus purus, tvárou v tvár súčasnej kultúre si okamžite uvedomíme dôležitosť pochopenia Deus unus. Jednou z najhlbších a najnovších artikulácií dominikánskej tomistickej tradície o jedinom Bohu je BONINO, Serge-Thomas, OP. Dieu, « Celui Qui Est » (De Deo ut uno). Paris: Parole et Silence, 2016. Pre Boninovo predstavenie tejto témy a jeho knihy pozri BONINO, Serge-Thomas, OP. Autour de: Dieu, « Celui qui est ». In Nova et Vetera, 2018, 93, č. 1, s. 77 – 86. V angličtine, samozrejme, zostáva klasický text: GARRIGOU-‑LAGRANGE, Réginald, OP. The One God: A Commentary on the First Part of St. Thomas’ Theological Summa. Preložil Dom Bede Rose, OSB, St. Louis, MO: B. Herder Book Co., 1943. Tieto dve knihy o učení De Deo uno svätého Tomáša Akvinského možno len vrelo odporúčať. ↩︎
  15. O intelektuáloch, ktorí obhajujú relativizmus (alebo aspoň kritizujú to, čo nie­ktorí nazývajú „antirelativizmus“), pozri GEERTZ, Clifford. Anti Anti-Relativism. In American Anthropologist, 1984, roč. 86, č. 2, s. 263 – 278; HERRNSTEIN SMITH, Barbara. Relativism, Today and Yesterday. In Common Knowledge, 2007, roč. 13, č. 2 – 3, s. 227 – 249. ↩︎
  16. Porov. Summa Theologiae I-II, q. 28, a. 4, ad 2; III a. 1, ad 3. Garrigou-Lagrange vysvetľuje tento bod takto: „Niekoľko osôb nemôže integrálne a súčasne vlastniť ten istý dom, to isté pole, to isté územie; odtiaľ pramenia nezhody, hádky, súdne spory, vojny. Naopak, duchovné dobrá ako pravda, cnosť, Boh sám môžu patriť súčasne a integrálne viacerým; mnohí môžu súčasne vlastniť tú istú cnosť, tú istú pravdu, toho istého Boha, ktorý sa v Eucharistii úplne dáva každému z nás.“ (GARRIGOU-LAGRANGE, Réginald, OP. The Three Ages of the Interior Life: Prelude to Eternal Life. 2 zv., preložila sr. M. Timothea Doyle, OP, St. Louis, MO: B. Herder Book Co., 1948, s. 141). ↩︎
  17. Na zrozumiteľné vysvetlenie dynamiky uvažovania a vôle vo vzťahu k pravde a dobru pozri BRENNAN, Robert Edward, OP. Thomistic Psychology: A Philosophic Analysis of the Nature of Man. Ed. Cajetan Cuddy, OP, Tacoma, WA: Cluny Media, 2016. ↩︎
  18. Viac o imago Dei pozri CESSARIO, Romanus, OP. Sonship, Sacrifice, and Satisfaction: The Divine Friendship in Aquinas and the Renewal of Christian Anthropology. In Theology and Sanctity. Ed. Cajetan Cuddy, OP, Ave Maria, FL: Sapientia Press, 2014, s. 69 – 98. ↩︎
  19. Summa Theologiae II-II, q. 188, a. 6. ↩︎

Cajetan Cuddy, OP

Dominikánsky brat z Provincie svätého Jozefa. Vyučuje dogmatickú a morálnu teológiu v Dominican House of Studies vo Washingtone, D. C. Je autorom mnohých publikácií o filozofii a teológii svätého Tomáša Akvinského a tomistickej tradícii. Fr. Cuddy je generálnym redaktorom Encyklopédie katolíckej teológie (www.ect.org).



Ďalšie texty z rubriky

Stále mě provází otázka, kde bychom mohli v české populární...
Čo má robiť mladý kresťan, ktorý prijal tomistickú teóriu vášní,...
Obrazy ako spoločníkov k modlitbe nevyhľadávam. Obraz totiž môže aj...

Najčítanejšie za posledný mesiac

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.

Prihláste sa na odber newslettra

Inšpiratívny obsah • Raz mesačne • Bez spamu

Získajte pravidelné novinky Verbum priamo do vášho e-mailu. Buďte medzi prvými, ktorí sa dozvedia o nových článkoch, rozhovoroch, duchovných inšpiráciách a podujatiach.