Niekoľko dní pred Vianocami v roku 2019 vyšiel vo francúzskom denníku Le Figaro rozhovor s nadpisom Je Európa ešte kresťanská? 1V tomto rozhovore sa významný francúzsky esejista a bývalý šéfredaktor najväčšieho katolíckeho denníka La Vie Jean Pierre Denis zamýšľa nad príčinami úpadku katolicizmu a viery v krajine, ktorá je „prvorodenou dcérou Cirkvi“. Francúzska katolícka cirkev sa otriasa pod náporom sexuálnych škandálov, jej názor nie je rešpektovaný v prebiehajúcej národnej debate o bioetike a stráca rekordné počty veriacich. Krsty novorodencov klesajú v desaťtisícoch a katedrály, ktoré sa stavali stovky rokov, zívajú prázdnotou.
Prešlo šesť rokov a koncom apríla 2025 vychádza v rovnakom denníku esej2, ktorú Jean Pierre Denis začína slovami: „Zrazu zavládlo vzrušenie, ilúzia, panika. Mŕtvola bola pochovaná a pre väčšiu bezpečnosť na ňu bola navŕšená kopa hanby, výsmechu, v lepšom prípade ľahostajného pohŕdania. Nežiadala si o to vari sama? Avšak teraz katolícka mŕtvola vzdoruje zákonom biológie a zákonom spoločnosti. Z hĺbky svojho rozkladu sa začína hýbať. Najprv tomu neveríme. Trochu nervózne sa smejeme… Prví novinári sa však nakoniec odvážia trochu rozpačito opýtať: Čo ak sa naozaj niečo deje?“
A naozaj, francúzska katolícka cirkev práve zažíva rozmach, ktorý tu nebol už desiatky rokov. Kým dlhé desaťročia klesali počty krstov novorodencov a krsty dospelých sa držali okolo čísla 4 000, posledné dva roky sa ich počet niekoľkonásobne zväčšil. Kňazi hlásia plnšie kostoly a prichádzajú hlavne mladí ľudia, ktorí hľadajú zmysel života. Na Svetových dňoch mládeže v Lisabone v roku 2023 boli Francúzi najpočetnejšou národnou skupinou. Francúzsko dokonca zažilo v roku 2024 po prvýkrát za dlhý čas aj zvýšenie počtu vysvätených kňazov, 105, čo je oproti predchádzajúcemu roku nárast o 20 percent.
Francúzska katolícka hierarchia sa sama teraz pýta, prečo a ako prišlo predovšetkým od pandémie k tomuto náhlemu obratu. Mnohí v tom vidia duchovné precitnutie počas ťažkých dní pandémie, iní väčšiu aktivitu francúzskej cirkvi v pastorácii a na sociálnych sieťach, iní zase vanutie Ducha Svätého a iní, ako arcibiskup Lyonu Olivier de Germay, „znamenie z neba“. V tejto eseji by som však chcel ponúknuť jeden faktor, ktorý zostáva v diskusii zatiaľ v úzadí, a to návrat náboženstva do verejného priestoru prostredníctvom islamu. Práve nárast islamu vo francúzskej spoločnosti a reakcia Cirkvi podľa vzoru Dreherovej Benediktovej voľby postupne pretvárajú a mobilizujú francúzsky katolicizmus a umožňuje jeho postupný rozmach.
Návrat náboženstva do verejného priestoru
Francúzska spoločnosť je od začiatku 20. storočia hlboko sekulárna. V roku 1905 bol totiž v nadväznosti na tzv. Dreyfusovu aféru ustanovený tvrdý zákon, ktorý s výnimkou regiónu Alsasko-Moselsko, kde platí konkordát so Svätou stolicou, striktne oddeľuje Cirkev a štát. Tento zákon išiel tak ďaleko, že všetky kostoly postavené pred rokom 1905 patria štátu a nie Cirkvi, Cirkev ich môže len využívať.
Zákon bol následne sprísnený ešte niekoľkokrát a v roku 2004 boli zakázané ostentatívne náboženské symboly vo verejných inštitúciách, čo znamená, že napríklad väčší viditeľný kríž či hidžáb sú na verejných školách až do konca stredoškolského vzdelávania zakázané. Vo verejných inštitúciách je zakázaný aj prozelytizmus a predstavitelia štátu sa nezúčastňujú na verejných náboženských sláveniach.
Za týmto tvrdým sekularizmom stojí logika republikánskeho univerzalizmu, ktorú priniesla Francúzska revolúcia. Podľa tejto myšlienky by sa občania mali k sebe správať ako k rovnocenným osobám – nie ako k príslušníkom náboženských, etnických, triednych alebo kultúrnych skupín. Inými slovami, verejný priestor má byť neutrálny a spoločný, kde jednotlivci vystupujú predovšetkým ako rovnoprávni občania republiky, nie ako reprezentanti svojich osobitých identít. Uvedený princíp republikánskeho univerzalizmu predpokladá, že zjednotenie občanov sa dosahuje prostredníctvom spoločných sekulárnych hodnôt, nie prostredníctvom uznávania a verejného prejavu rozdielností.
Tieto myšlienky za posledných sto rokov vytlačili katolicizmus, ktorý bol nimi spomedzi všetkých náboženstiev najviac zasiahnutý, na okraj spoločenského diania. Katolicizmus nielenže zmizol z verejného priestoru, ale aj z ľudských sŕdc. Náboženstvo sa jednoducho kultúrne stalo vecou osobnej voľby, ktorú má každý spraviť až v dospelosti, a je skôr zdrojom vnútornej pohody ako cestou do neba. To vidieť na pokračujúcom trende poklesu krstov novorodencov – kým ešte v roku 1950 bolo pokrstených 90 percent novorodencov, dnes to je iba približne tretina. Menej ako polovica Francúzov verí v posmrtný život.
Až dodnes neexistovala politická či náboženská sila, ktorá by bola tento režim vo Francúzsku výraznejšie spochybňovala. Pravicové aj ľavicové strany sa prikláňali k univerzalizmu a sekularizmu s nádejou, že práve tieto myšlienky umožnia vytvoriť koherentnú spoločnosť. Avšak to sa začína s nárastom islamu meniť, pretože islam sa vo Francúzsku správa k verejným prejavom náboženstva a k prozelytizmu oveľa asertívnejšie.
Pre francúzske úrady je čoraz väčším problémom stanoviť hranicu, ktoré odevy či symboly už sú náboženského charakteru a ktoré ešte nie. Bývalý premiér Gabriel Attal napríklad presadil v roku 2023 na školách zákaz odevu abaja, ktorý mnohí spájajú s islamom. V niektorých arabských krajinách však môže ísť o bežný odev, ktorý nemá žiadnu spojitosť s prežívaním náboženstva a nie je ani spomenutý v Koráne.
Na miestach, kde chýba mešita, sa piatkové modlitby salát al-džum’a konajú na verejných priestranstvách. To vytvára napätia s inými obyvateľmi, ktorí vnímajú takéto modlitby ako narušenie neutrálnosti verejného priestoru. Keď sa v roku 2017 na parížskom predmestí Clichy-la-Garenne modlilo niekoľko desiatok moslimov na ulici po zavretí miestnej mešity, viac ako sto miestnych a regionálnych poslancov chcelo tieto modlitby zastaviť blokovaním ulice a hlasným spievaním Marseillaisy. Aj keď nakoniec prišlo k vzájomnej dohode, podobné epizódy ukazujú, ako veľmi nárast islamu narúša pôvodnú koncepciu prísneho francúzskeho sekularizmu.
Vo Francúzsku sa tak náboženstvo po sto rokoch znovu dostáva do verejného priestoru a diskusie. Najrýchlejšie rastúcim náboženstvom je islam, ale to zároveň posmeľuje kresťanov, aby sa ani oni nebáli žiť a vyznať svoju vieru, a otvára dvere neveriacim, aby hľadali transcendentno. Verejná prítomnosť ramadánu a odhodlanie moslimov dodržiavať ho v rámci škôl či na pracoviskách posmeľuje kresťanov, aby aj oni prežili 40-dňový pôst naplno a nehanbili sa za to. Ako píše vo vyššie zmienenej eseji Jean Pierre Denis, nárast islamu núti ľudí znovu sa zamyslieť nad základnými otázkami života, ktoré boli sekularizmom zatlačené do úzadia. Kladú si presne tie existenciálne otázky, ktoré tu boli celé dejiny ľudstva: Kto si? Čo je pre teba posvätné? V čo by si chcel veriť? Aký má tvoj život zmysel? Zrazu náboženstvo nie je niečím nemoderným a zastaraným, ale niečím, čo ponúka moslimom odpovede na kľúčové otázky. Prečo by ich teda nemohlo poskytnúť aj kresťanstvo?
Tento obsah je prístupný len registrovaným používateľom s aktívnym členstvom.
Časopis Verbum tvoríme pre ľudí, ktorí majú záujem o kvalitné čítanie a diskusiu. Chceme totiž budovať komunitu čitateľov, ktorí budú spolu s nami tvorcami kultúry a kultúrnosti. Vyberte si, prosím, spôsob registrácie, získate tak prístup k zamknutým textom a dozviete sa o našich novinkách ako prví.
- Dostupné na internete: https://www.lefigaro.fr/vox/religion/jean-francois-colosimo-jean-pierre-denis-l-europe-est-elle-toujours-chretienne-20191219 ↩︎
- Dostupné na internete: https://www.lefigaro.fr/vox/religion/jean-pierre-denis-et-si-l-islam-avait-joue-un-role-dans-la-vague-de-conversions-au-christianisme-20250420
↩︎ - Dostupné na internete: chrome-extension://efaidnbmnnnibpcajpcglclefindmkaj/https://livres-mystiques.com/partieTEXTES/Catechisme/catechisme_eveques_france.pdf
↩︎
