VERBUM

Foto: Bratislavské Hanusove dni / Mário Lukáč

Byť kresťanom neznamená byť cool

Gregory Maria Pine je dominikánsky rehoľník z USA známy z podcastov Pints with Aquinas či Godsplaining. V roku 2022 mu vyšla kniha Prudence: Choose Confidently, Live Boldly, o cnosti rozvážnosti, ktorá prináša človeku do života poriadok, integritu, šťastie a slobodu. Vyštudoval matematiku, humanitné vedy a katolícku kultúru na univerzite v Steubenville, momentálne si robí doktorát z dogmatickej teológie na univerzite vo Freiburgu (Švajčiarsko).

Gregory Pine bol hosťom na 11. ročníku festivalu Bratislavské Hanusove dni, ktorý sa zameral na tému Krehkosť identít. V kaviarni na Hviezdoslavovom námestí sme sa rozprávali o kríze identity, o chápaní tradície, o umení aj kultúre.

Na prednáške na Hanusových dňoch ste povedali, že kresťania sa nemajú snažiť byť cool v očiach súčasnej spoločnosti a kultúry. Že pokojne môžu byť vnímaní ako divní… Prečo?

Ak sa snažíte byť cool, nakoniec sa stanete nepodstatnými. Na druhej strane, ak sa zmierite s tým, kým ste, budete často pôsobiť čudne. Tá “divnosť” je znakom toho, že sa niečo deje, a to niečo môže byť a je dobré. Flannery O’Connorová, slávna americká autorka, ktorú by som odporučil –  a pokiaľ ide o katolíckych autorov, odporúčam okrem nej ešte aj  Walkera Percyho, Thomasa Mertona či Dorothy Day  –  takže Flannery O’Connorová povedala, že spoznáš pravdu a pravda ťa urobí divným. Je to akési nadviazanie na to, že keď poznáte pravdu, tak pravda vás vyslobodí. Thomas Merton hovorí, že svätec sa stáva sám sebou a ako rastieme do svojej vlastnej osobnosti, stávame sa viac samými sebou. Teda musíme byť v pohode s tým, že sa staneme viac sebou samými.

Nesúvisí ale  kríza identity s individualizmom, prílišnou zameranosťou na jednotlivca? Typická rada motivačných príručiek znie, že aby sme boli úspešní, potrebujeme začať veriť v samých seba… 

G. K. Chesterton už povedal všetko, čo je potrebné o tejto téme povedať. Povedal, že človek, ktorý verí sám sebe, patrí do blázinca. Takže veriť v seba samého je akýmsi receptom na katastrofu.  On tento postreh ďalej rozširuje a podáva určité vysvetlenia o prvotnom hriechu a o našej schopnosti sebaklamu, dokonca o našej schopnosti sebadeštrukcie. No ak sa máme zachrániť, tak nás musí zachrániť niekto iný,  ten, kto bude schopný ukázať nám život,  vytiahne nás z vraku súčasnej existencie a dovedie nás k horizontu, ktorý je nekonečne sľubnejší. Takže si myslím, že by sme mali mať zdravú nedôveru voči sebe samým.

Ale myslím si, že keď začneme zakúšať život milosti a cnosti, keď budeme rásť prostredníctvom modlitby, sviatostí, priateľstva, pokánia, štúdia atď., potom môžeme začať dôverovať sebe, pretože to, čomu účinne dôverujeme, je Boh, ktorý pôsobí v nás a cez nás. A Bohu možno vždy dôverovať. 

Ako sa darí katolíkom v Európe či Amerike žiť podľa  katolíckej viery? 

Otázka ohľadom katolíckej identity sa v Spojených štátoch riešila najmä v 19. storočí. Prvé emigračné vlny boli protestantské, puritánske, anglikánske. Až v 19. storočí prichádzajú veľké vlny prisťahovalcov, napríklad z južnej a východnej Európy a Írska, ktorí si so sebou prinášajú katolicizmus. Tak vzniká isté napätie, či človek môže byť Američanom a zároveň katolíkom. A táto otázka nebola vyriešená až do zvolenia Johna Fitzgeralda Kennedyho v roku 1960. To je ten bod, keď sa katolíci začali cítiť byť rehabilitovaní, že môžu byť zároveň katolíkmi aj Američanmi. Ale vždy, keď sa človek cíti byť úplne Američanom, je tu riziko, že už je asimilovaný americkou identitou, ktorá je trochu v rozpore s jeho katolíckou identitou. A tak vidíme, že v 20. storočí mali katolíci väčšiu tendenciu hlasovať so svojou politickou stranou, než podľa katolíckej sociálnej náuky. 

Zároveň vidíme, že je takmer nemožné voliť v zmysle katolíckej sociálnej náuky, ak existujú iba dve možnosti a žiadna z nich nie je svätá. Niektoré aspekty katolíckej sociálnej náuky, ako napríklad postoj k potratom a eutanázii, sú však principiálnejšie než iné aspekty.  Povedal by som, že potraty sú najzásadnejšie, vzhľadom na to, že ak zabijete 600 000 nevinných ľudí ročne v štátom riadenej, respektíve založenej inštitúcii, je to najväčšia nespravodlivosť, akú si možno predstaviť. Nemyslím si, že by ste ako katolík niekedy mohli hlasovať za potraty. 

Uznanie  katolíkov americkou kultúrou teda okamžite viedlo k určitému zmätku ohľadom katolíckych princípov. 

Spomenuli ste, že žijeme krízu spolupatričnosti. Ťažko sa nám identifikuje so spoločnosťou, sme k nej apriori skôr kritickí. Potrebujeme znovu objaviť cnosť lásky k vlasti? 

Áno, a aj tu sa spolieham na Chestertona. No, možno ešte viac na Tomáša Akvinského. Dôvod, prečo milujeme svoju krajinu, nie je v tom, že je lepšia ako iné krajiny, ale že je naša. A láska sa týka tak krajiny, ako aj rodiny a rodičov. Vychádza z uznania, že môj život mi bol daný a sprostredkovaný inými. Preto tým, od ktorých môj život pochádza, dlžím vďačnosť a mám povinnosť zachovávať, čo som prijal. Keď svätý Tomáš opisuje cnosť spravodlivosti, opisuje  rôzne časti spravodlivosti. Jednou z prvých, ktoré uvádza, je náboženstvo,  ktoré je dlhom spravodlivosti, ktorý máme voči Bohu. A ďalšou je pietas, úcta, láska k vlasti. 

Chesterton píše v Ortodoxii o úcte k vlasti v   štvrtej kapitole s názvom „Vlajka sveta“. Spomína prímorské letovisko Brighton, ktoré bolo v čase, keď žil, akési schátralé. Píše, že  Británia sa neobnoví vtedy, keď niekto urobí nejaký projekt, ale keď ju niekto bude milovať.  Láska je  princípom solidarity a dynamiky. To ona dáva vzniknúť projektom obnovy.

Preto si nemyslím, že krajina potrebuje politikov alebo občanov, ktorí si želajú, aby bola iná, ako je, ale takých, ktorí ju milujú. A tým, že ju milujú, robia z nej niečo ešte dokonalejšie, robia z nej niečo ešte krajšie, presne kvôli tomu, že ju milujú. V tejto myšlienke subsidiarity spočíva jadro katolíckej sociálnej náuky, teda, že politické rozhodnutia by mali byť pridelené tým, ktorí sú najbližšie k realite.

Takže pokiaľ ide o lásku a úctu k vlasti, samozrejme, nemám na mysli nacionalizmus – mám podozrenie, že v európskom kontexte stále existuje určitý strach z fašizmu a z toho, čo môže vzniknúť, ak sa záujmy národa hája nekriticky. To, o čom hovorím, je láska ku krajine, v ktorej sme sa narodili. A z tejto lásky by mala plynúť hlboká vďačnosť, ktorá dáva zrod kritickému duchu, ktorý  sa usiluje o zlepšenie a rast. 

S otázkou identity súvisí aj otázka tradície. V súčasnej kultúre nie je celkom zrozumiteľné, prečo potrebujeme tradíciu…

Tradícia je  odovzdávanie života a kultúry  a v podstate všetkého, čo sme, čo sme dostali, aj keď si to nepriznávame. Tradícia je prostriedok, ktorým sa dostávame k svojej identite a k svojmu povolaniu. Takže je životne dôležitá.

Na dobrých katolíckych univerzitách sa dnes kladie veľký dôraz na poznanie katolíckej intelektuálnej tradície. Prečo?  

Pretože je to súčasťou toho, čo nás robí obrazom a podobou Boha, to znamená,  že môžeme poznávať a milovať. Sú lepšie a horšie spôsoby, ako poznávať a milovať. A aby sme skutočne milovali a poznávali, musíme byť k tomu formovaní. 

Ako katolícka viera formuje našu schopnosť myslieť?

Podľa osvietenskej predstavy musí človek, ktorý chce myslieť správne, myslieť nestranne, respektíve musí vychádzať z prísne podloženého, racionálneho základu. Myslím si však, že osvietenský projekt zlyhal. Takáto nestrannosť je nemožná. Vždy myslíme v čase, v konkrétnom mieste, nastavení, v okolnostiach…

Ako katolíci máme určitú výhodu, nakoľko nám  milosť, keďže lieči a povznáša ľudský intelekt, umožňuje hlbší pohľad na podstatu skutočnosti. A formuje v nás cnosti mysle aj srdca, ktoré vlastne uľahčujú intelektuálne skúmanie.

Vidíme to napríklad u svätého Tomáša Akvinského.  Svätý Tomáš bol schopný skúmať argumenty svojich partnerov v diskusii s väčším pochopením alebo citlivosťou ako ktorýkoľvek z jeho súčasníkov. A dokonca vďaka hlbšiemu vhľadu do reality, bol schopný to robiť lepšie, ako oni sami.  

Kým koncom 19. storočia zažívala teológia svätého Tomáša renesanciu, už od prvej polovice 20. storočia je cítiť odklon od tomizmu smerom k biblicko-kritickej metóde a k tzv. nouvelle théologie. Ako hodnotíte tento trend?  Bude Tomáš Akvinský opäť relevantný na katolíckych univerzitách a v seminároch? 

Myslím, že áno. A dôvod spočíva v tom, že sv. Tomáš ponúka orientáciu k múdrosti.  Dnes zažívame krízu, dezintegráciu poznania.  Ľudia sa učia mnoho faktov o tej či onej veci, ale nevedia, ako tieto fakty navzájom súvisia. Chýba im zmysel pre celok. A v dôsledku toho nevedia existovať v realite spôsobom, ktorý plodí radosť, pokoj, milosrdenstvo a smeruje k spáse.

Jedným z dôvodov je aj smerovanie teologickej formácie v polovici 20. storočia. Niektoré aspekty nových hnutí ako ressourcement 1 alebo aggiornamento 2 s ich apelom na prijatie nového kritického pohľadu na modernitu sú chvályhodné, ale iné aspekty týchto nových teologických prúdov sú chybné.  Nemožno sa len tak vrátiť k prameňom a preskočiť tradíciu, pretože tradícia ako spôsob prijímania a sprostredkovania týchto prameňov nám pomáha pochopiť ich zmysel. 

Čo sa týka aggiornamenta,  je potrebné mať jasnú víziu budúcnosti. Inak budete vždy pod vplyvom ideológie. Nemá zmysel len tak otvoriť brány doširoka modernite, pretože modernita nevytvára súlad s cirkvou. Modernita vždy takpovediac cirkev zhltne, požuje a vypľuje, pretože je revolučná. A revolucionári vždy požierajú svoje deti.

V jadre týchto dvoch nových hnutí je akási strata zmyslu pre to, čím sme. A svätý Tomáš bol vždy považovaný, už od 13. storočia, za pevný breh a bezpečného sprievodcu, nakoľko nám ponúka spôsob, ako sa priblížiť k tradícii spôsobom, ktorý je jej verný a zároveň,  ktorý je k nej  kritický, ale takpovediac komunikatívnym spôsobom. Pomáha nám situovať sa v rámci tradície, aby sme ju mohli prijať a potom odovzdať ďalej. 

A čo sa týka budúcnosti, tomizmus je schopný prísť s jasnou víziou, pretože nás uvádza do živého kontaktu s realitou. Keď máte živý kontakt s realitou, ste schopní z nej urobiť niečo ešte pravdivejšie, lepšie a krajšie. Pretože vychádzate z toho, čo je, a nie z toho, čo by mohlo byť. Takže ste zakorenení, stojíte oboma nohami na zemi. 

Ktorých svätých okrem svätého Tomáša považujete za obzvlášť relevantných pre dnešok? 

V rámci katolíckej intelektuálnej tradície 20. storočia je to Edita Steinová. V súčasnosti veľa počúvame o ženských príbehoch emancipácie. Edita Steinová trpela aj kvôli tomu, že bola žena. Bola jednou z najbrilantnejších študentiek Edmunda Husserla, ale nikdy nedosiahla profesúru, pretože si ju radšej ponechal ako asistentku.

Neskôr prijala a praktizovala vieru. Vstúpila do tajomnej atmosféry karmelitánskeho kláštora a nakoniec obetovala svoj život v solidarite s ľuďmi, so Židmi aj kresťanmi.

Keď prechádzala okolo svojho rodného mesta vo vlaku, ktorý ju viezol na smrť, jeden z ľudí na nástupišti sa jej spýtal, kam ide. Ona povedala: „Idem na východ.” Na východ, odkiaľ vychádza slnko, odkiaľ sa vráti Pán, tam, kde leží rajská záhrada, nebeský Jeruzalem… 

Posledné publikované dielo, ktoré napísala, bola Veda kríža. Bola ženou, ktorá hlboko pochopila prežité utrpenie a urobila z neho niečo krásne, vďaka tomu, že sa zasnúbila s utrpením nášho Pána Ježiša Krista.  

Taktiež veľmi sympatizovala so svätým Tomášom Akvinským, hoci v niektorých bodoch sa s ním aj rozchádzala. Každopádne, myslím si,  že v súčasnom prostredí, ktoré sa zameriava na emancipáciu a rovnosť žien a ktoré sa stále tak trochu potýka s tým, ako má prijať tradíciu a ako ju má interpretovať, je práve ona veľmi inšpiratívna. 

S tradíciou súvisí aj liturgia. Liturgia vlastne prenáša vieru na ďalšie generácie.  Vy ako dominikáni máte vlastný, starobylý dominikánsky rítus. Ako sa pozeráte na napätie medzi starou a novou formou liturgie? V čom spočíva rozmer tradície v liturgii?

Myslím si, že liturgia je najdôležitejším miestom v celom stvorení. Nakoľko je miestom stretnutia neba a zeme, miestom, kde sa sústreďujú a zostrujú naše životy.  Naše životy majú zmysel len do tej miery, do akej sú prijímané, a práve na tomto mieste prijímame podstatu našich životov.  Prijímame svoju nebeskú výživu. Okolo oltárnej obety organizujeme celý náš rodinný, spoločenský, cirkevný život. Preto je také náročné prijať, keď sa niečo v omši zmení. Omša je  zásadná pre našu identitu. Pre kňazov sú zmeny v liturgii veľmi znepokojujúce, traumatizujúce. Mnohí ľudia počas pandémie trpeli. Bolo to veľmi ťažké. 

A pokiaľ  ide o starú a novú formu omše… Máme omšu, ktorá sa slávila po mnoho storočí v živote cirkvi, hoci s určitými drobnými vylepšeniami v priebehu vekov. Zdá sa mi, že súčasná prax omše sa výrazne líši od tejto starej formy. Vzhľadom na vyjadrenia obsiahnuté v konštitúcii Sacrosanctum concilium si nie som istý, či Druhý vatikánsky koncil zamýšľal, aby prišlo až k takej výraznej zmene. V jednotlivých miestnych cirkvách sa tento dokument interpretuje dosť rozličným spôsobom.  To spôsobuje, že do nášho liturgického života a v dôsledku toho aj do nášho života v širšom zmysle sa vnáša istý druh narušenia alebo diskontinuity.

Tradične malo umenie vzťah ku kráse, moderné umenie, zvlášť moderná architektúra, tento vzťah popiera…

(Smiech). Dokonalý spôsob, ako obrať ľudí o vieru, je vytvárať škaredé veci.  V mnohých kostoloch v post-kresťanských spoločnostiach si všímam, ako veľa peňazí sa míňa na škaredé veci. V škaredom umení vidím neodmysliteľnú súvislosť s ateizmom, pretože keď znemožníte perspektívu krásy, znemožníte  aj perspektívu viery. Krása predstavuje dvere, ktoré otvárajú a dávajú priestor viere. 

Komunisti presne vedeli, čo robia, keď vytvárali škaredé, čisto funkčné priestory. Aj tu v Bratislave som sa prechádzal po istej časti mesta, ktorá bola škaredá. Staré mesto je úžasné, ale niektoré štvrte sú nepekné, vyzerajú ako bezútešné komunistické priestory, ako Lipsko v Nemecku – hrozné, jednoducho úplne hrozné mesto, ktoré vás oberá o vieru. Na začiatku komunistického režimu  žilo  v Lipsku asi 300 000 ľudí. A mohlo tam byť tak 30 až 40 000 katolíkov a povedzme 200 až 250 000  protestantov. Na konci režimu, po páde Berlínskeho múru, tam ostal približne rovnaký počet katolíkov, ale takmer všetci protestanti sa v podstate stali ateistami. Ako keby nebolo možné v takomto meste veriť.  

Mestskí a sakrálni architekti a dizajnéri majú povinnosť robiť krásne veci, ktoré  vedú ku kontemplácii.

Spomenuli ste,  že nerozumiete Dostojevskému, ale máte rád Tolstého. Môžete to vysvetliť? 

Áno (smiech). Nedokážem sympatizovať s Dostojevského postavami, pretože sa mi zdajú príliš cudzie. Nedokážem poňať ich  ľudskosť. A v dôsledku toho nemôžem začať chápať, čo ich motivuje, čo nimi hýbe, čo ich oživuje.  

Prečo naopak oceňujete Tolstého Vojnu a mier?  

Pretože Vojna a mier je o rodinách,  o vzťahoch, s ktorými dokážem sympatizovať. V Bratoch Karamazovovcoch, hoci sú to bratia, sa mi zdá, že sú sotva príbuzní. Sú to všetko typológie. Charakterové typy. Ich ľudské city sú príliš vykonštruované. Naopak, pre mňa je evidentné, že vo Vojne a mieri je správnym miestom každej postavy domov. Rozumiem tomu. Podobne, ako v jeho novele Rodinné šťastie, hoci Tolstého vlastný rodinný život bol úplná katastrofa. Chápem, o čo tam ide. 

Čítali ste ste Sigrid Undsetovú?

Od Undsetovej som čítal Kristínu Vavrincovú a ešte životopis svätej Kataríny Sienskej. Kristína Vavrincová je impozantná. Je to kniha,  z ktorej čerpajú osobitne katolíci. Vo vzťahu k realite je úprimná,  zároveň ale platí, že realita je pre Škandinávcov obzvlášť ťažká, ponurá, temná, poznačená utrpením, smerujúca k deštrukcii. Tento príbeh o nej rozpráva, ale robí to s otvorenosťou voči životu milosti, čo je krásne a dojímavé. 

Motto Spoločenstva Ladislava Hanusa tvorí evanjeliový verš: Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach. (Mt 5, 16) Čo znamená žiť tento citát dnes?

Tesne pred týmto výrokom o svetle sa v Matúšovom evanjeliu píše o soli. 3 Soľ, ako vieme, je konzervačná látka, ktorá udržuje potraviny čerstvé. Takže odhaľuje pravdu o tom, čo je. A aj o kresťanskom povolaní platí, že uchováva to, čo je dobré, a osvetľuje to, čo je prítomné. Takže by nás malo otvárať realite a nie uzatvárať pred realitou. Nikdy sa nemusíme báť, že realita, s ktorou sa stretneme, bude nemožná alebo nedobytná. Nech by stalo čokoľvek, ako kresťania máme dôveru, že v srdci reality môžeme nájsť Boha. A to nás oslobodzuje k tomu, aby sme sa mohli zaoberať realitou. Byť kresťanom v konečnom dôsledku znamená zachovávať to, čo je dobré, a osvetliť to. To je krásne. 

  1. Z fr., znamená “návrat k prameňom“. Názov pre teologické hnutie z polovice 20. storočia, ktoré ovplyvnilo teológiu II. vatikánskeho koncilu a ktoré sa niekedy nazýva aj ako nouvelle théologie. Kládlo si za cieľ návrat k Písmu a prameňom cirkevných otcov v kontraste s tradíciou systematickej, (novo) tomistickej teológie.  Medzi jeho predstaviteľov možno zaradiť teológov ako Yves Congar, Henry de Lubac, inšpiroval sa ním aj Joseph Ratzinger.[]
  2. Z tal., znamená “aktualizácia, adaptovanie, prispôsobenie“. Toto slovo spopularizoval pápež sv. Ján XXIII. v súvislosti s II. vatikánskym koncilom. Chce sa ním povedať, že Cirkev sa má v niečom otvoriť novej dobe,  adaptovať na podmienky a život v 20. storočí.[]
  3. Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Mt, 5, 13[]

Juraj Šúst

Vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite. Od r. 2011 je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa. Stojí za festivalom Hanusove dni. Je šéfredaktorom časopisu Verbum, dramaturgom publicistickej relácie RTVS Do kríža, vystupuje v relácii Reflektor na Rádiu Devín. Angažuje sa ako pro-life aktivista. Je ženatý, s manželkou Lenkou majú 5 detí.

Ďalšie texty z rubriky

Tento článok sme pre vás odomkli

Ak si toho chcete prečítať viac vyberte si jedno z platených členstiev.